Aonelle vyšla z vypočúvacej miestnosti. Zhlboka vydýchla. Mala pocit, akoby jej zo srdca odpadol obrovský kameň. Bolo to vonku. Všetko. Už viac nemusela tŕpnuť, že sa niekto dozvie jej tajomstvo. Už to viac nebolo tajomstvo. Už to nebolo niečo, čo musela skrývať, za čo sa musela hanbiť. Spáchala zločin, no urobila to preto, aby prežila. Nemala inú možnosť.

Sotva sa ocitla na chodbe, dvere vedľa nej sa rozrazili dokorán. Rodičia sa jej vrhli okolo krku. Obaja mali oči červené od plaču. Jej mama ešte stále plakala. Aonelle sa pristihla, ako jej vlhké slzy stekajú po lícach. Pozrela ponad plece mamy dopredu a videla, ako Sai zastal pri svojich rodičoch.

„Ako to vyzerá?" opýtal sa Saiov otec právničky.

„Netvrdím, že to bude jednoduché, ale myslím si, že máme celkom slušnú šancu na to, aby ju súd zbavil obvinení, pretože sa jednalo o jasný akt sebaobrany. Navyše, tie fotografie z miesta činu a pozostatky ostatných obetí. Nie je pochýb o tom, že keby nekonala, nebola by už viac medzi nami."

Aonelle ešte aj teraz prešiel mráz po chrbte, keď to počula. Akano od začiatku plánoval, že ju zabije. Mala byť krvavou bodkou za epilógom jeho nového románu. No teraz bol preč a to znamenalo, že jej viac nemôže ublížiť. Po prvý raz mala pocit bezpečia.

Detektív zastal pri Abottovcoch. Rodičia sa Aonelle snažili stiahnuť o čosi ďalej, aby to nemusela počúvať, no ona bola zvedavá.

„Náš špecialista na profilovanie si myslí, že keby jeho posledná múza nevzdorovala, našiel by si po tom všetkom ďalšiu. Podľa neho sú sérioví vrahovia lovci. Nezastavia sa pred nikým a ničím. Nie je preto vôbec vylúčené, že keby ešte stále žil, našli by sme v horách omnoho viac hrobov."

„Aj preto si myslím, že máme celkom slušnú šancu súdny proces vyhrať," prikyvovala ich rodinná právnička.

Aonelle sa vzdialila od svojich rodičov a potom pomaly po chodbe podišla k nim. Vedela, že jej rodičia nie sú spokojní s tým, s kým je teraz. Koniec koncov, bol to ich syn, čo jej toto všetko spôsobil. Ktorý z nej urobil vrahyňu. No... boli tiež len ľuďmi.

Saiovi rodičia zmĺkli a potom sa k nej obrátili. Podľa ich kamenných výrazov a zovretých pier tušila, že ešte stále nevedia, ako sa k nej zachovať. Nechcela byť na ich mieste. Dozvedieť sa, že ich dieťa bolo schopné niečoho takého ohavného. A k tomu ešte aj opakovane. Plánovane. Toto nebola náhoda.

Ray si ich vždy vytypoval a potom sa vydával za svojho brata, slávneho spisovateľa, aby ich nalákal do pasce. Hoci pri nej sa nemusel veľmi snažiť, nakoľko mu to uľahčila svojou naivitou. Možno aj to bol dôvod, prečo pri nej napokon poľavil v ostražitosti natoľko, že sa jej ho podarilo premôcť. Spohodlnel? Stalo sa to všetko pre neho až príliš ľahkým?

„Mrzí ma, čo sa stalo," prehovorila Aonelle do ťaživého ticha, ktoré sa medzi nimi vznášalo. „Nežiadam vás o odpustenie, iba o pochopenie."

Ich pery sa zachveli. Sai sa vrátil k nej a stisol jej prsty. Pozrela sa do jeho očí a potom sa usmiala.

„Prosím ťa, Aonelle," prehovorila Saiova matka. Rukou si upravila svoje už bezchybné vlasy, na ktorých nebolo čo opravovať. „Nie som žiadna sudkyňa, aby som ťa súdila. O tom, čo bude, rozhodne právo. My môžeme len dúfať v to, že sa nám podarí počas života odčiniť to, čo Ray napáchal."

„Ak budeš niekedy potrebovať od nás pomoc, budeme ti vždy plne k dispozícii. Stačí sa len zastaviť na našej klinike," prehovoril Saiov otec.

Sai zažmurkal. Jeho meno nepadlo v ich rodine už mesiace. To, že boli ochotní o ňom rozprávať, znamenalo, že sa s ním konečne začali vyrovnávať.

Aonini rodičia podišli bližšie. Abottovci sklonili hlavy. Nastal nekonečný kolobeh ospravedlňovania sa. Nelle pokrútila hlavou. Stačil jeden človek na to, aby vytvoril nekončiacu reťaz, ktorá ich teraz svojou váhou viny všetkých pripútala na miesto.

„Ďakujem, že ste sa rozhodli prehovoriť," obrátil sa k Nelle detektív. „Kúsky skladačky začínajú konečne zapadať na miesto. Verím, že tento prípad sa nám podarí napokon vyriešiť. Vy ste sa už vrátili domov k svojim rodičom. Teraz sú na rade ostatné dievčatá. Ich rodičia na ne čakajú už dlho."

Reťaz ospravedlnenia sa zmenila na plač a silné objatia. Keď sa situácia konečne trocha upokojila, Aonelle zdvihla hlavu. Uvidela Deannu ešte stále postávať na chodbe. S prekríženými rukami sa opierala chrbtom o stenu. V očiach sa jej leskli slzy.

„Prajem si, aby som mala takých dobrých rodičov, ako vy dvaja," povedala Deanna.

Hlas sa jej zachvel a zlomil. Z úst sa jej vydral vzlyk. Jej maska uštipačnej potvory sa rozpadla na kusy. Bolo to po prvý raz, čo ju Aonelle videla rozplakať sa.

Ihneď preto pribehla k nej, aby ju mohla objať. Keď sa pri nich zjavil aj Sai, ktorý ju takisto stiahol do mocného objatia, uvedomila si, že ju pravdepodobne i on videl plakať po prvý raz od toho incidentu.

Vyzeralo to tak, že všetci boli pripravený pohnúť sa ďalej.

✗✗✗