„Si pripravená?" opýtal sa jej Sai.

„Na to nebudem nikdy pripravená," odpovedala mu. „Ale som odhodlaná. Poďme."

„Počkaj ešte chvíľku," povedal jej. Obrátil sa a potom jej do rúk vložil veľkú hnedú obálku z papiera.

Nemusela sa pýtať, aby vedela, čo to je. Posledný Akanov rukopis s názvom Biela ruža. Zovrela obálku v ruke a so slzami v očiach pozrela na Saia. Skutočne mal ten rukopis po celý čas u seba a nezaniesol ho na políciu, hoci to mohol dávno urobiť.

„Nemusíš mať obavy," povedal jej. „Vyšetrovateľ, ktorý pracuje na tomto prípade, nepatrí medzi tých stereotypných polišov, ktorí ťa budú počas celého výsluchu ponižovať. Navyše má doma dve dcéry v tvojom veku, takže si dáva na tomto prípade obzvlášť záležať."

„A čo tvoji rodičia?" opýtala sa ho. „Povedal si im už, že chodíš s vrahyňou ich syna?"

„Neviem o čom to hovoríš," povedal. „Obaja synovia sú živí a zdraví. Jeden je slávny spisovateľ a ten druhý študuje medicínu, aby mohol prevziať rodinnú kliniku, keďže starší brat si povedal, že dá prednosť svojmu hobby."

Usmiala sa na neho: „Nikdy ma nebudú akceptovať."

„Samozrejme, že budú," povedal jej. „A ak by si to náhodou rozmysleli, tak im zostane už iba jeden syn."

Otvoril jej dvere na byte a potom spoločne vyšli na chodbu. Pomaly kráčali po schodoch dole. Nelle cítila, ako jej s každým ďalším schodom čoraz viac mäkli kolená. Zato na chodidlách akoby mala pripútané ťažké kovové gule. Ledva sa vliekla.

Keď jej otvoril vchodové dvere, aby mohla vyjsť von, zostala prekvapene stáť. Pred bytovkou stála Deanna. Vždy vyzerala dobre, no teraz z nej priam sršalo, že pochádza z dobrej rodiny. Ten hebký kožuch, čo mala na sebe, musel stáť majland.

„Deanna," oslovila ju. „Čo tu robíš?"

„Prišla som ako tvoja mentálna podpora! Rodinná známa môjho rodinného známeho je aj moja rodinná známa," povedala.

Aonelle sa spýtavo pozrela na Saia. „Povedal si jej o tom, čo sa mi stalo?" spýtala sa.

Pokrútil hlavou.

„Nie som včerajšia, moja," podišla k Deanna bližšie. „Nevidela som ťa ani na jednom z večierkov s obchodnými partnermi a priateľmi."

„Ak sa so Saiom poznáte už odmalička," prehovorila Aone napokon, „musela si poznať aj jeho prostredného brata, ktorý už nežije."

Deanna našpúlila pery. „Pravdaže som ho poznala. A dostalo sa mi do uší, že to bol poriadny hajzel!" Očami šibla po Saiovi, ktorý sa rýchlo odvrátil. „Prepáč, Sai, ale svet by bol ďaleko krajší, keby chlapi pochopili, že majú držať vtáka v nohaviciach."

Aonelle si dala papierovú obálku s rukopisom pod pazuchu a potom sa druhou rukou natiahla za Saiom. „Pôjdeme?" opýtala sa ho.

Prikývol.

Všetci traja kráčali k najbližšej autobusovej zastávke, aby sa mohli odviezť na policajnú stanicu, kde ich už mal čakať vyšetrovateľ, ktorý bol v kontakte so Saiom a jeho rodinou.

„A čo tvoji rodičia?" vyzvedala Deanna.

„Ak ich uvidím ešte predtým, ako prídeme na policajnú stanicu, tak to zrejme nezvládnem. Povedala som im, aby sme sa stretli tam."

„Takže sa to všetko dozvedia až tam? Nechcela si im to radšej povedať osamote?"

„Nie som si istá, či chcem o svojich zážitkoch rozprávať viackrát."

„Mne to viac nerobí problém," mykla plecom Deanna.

Aonelle na ňu pozrela. Premýšľala nad tým, či si Deanna uvedomuje, ako sa razom zmení na citlivú sochu zakaždým, keď rozpráva o tom, čo sa jej stalo. Znamenalo to, že ten príšerný zážitok spracovala, alebo naopak, že sa s ním ešte stále borila? Keď si ale spomenula na to, ako piatky vymetá kluby s nejakými vysokoškolákmi očarenými jej nohami, pousmiala sa. Ešte to chvíľku potrvá. No ak nájde spôsob, ako jej pomôcť, urobí to...

Úvodné privítanie na policajnej stanici bolo veľmi rozpačité. Rodičia Aonelle nechápali, kto sú tí bohatí manželia, ktorí teraz s hrôzou pozerali na ich dcéru. A keď sa ich dcéra objavila priamo na policajnej stanici namiesto toho, aby sa najprv s nimi stretla, pripravovali sa na to najhoršie. A to najhoršie aj prišlo. To, že prišla s nejakou výstrednou mladou ženou by ešte prežili. Ale to, že sa za ruku držala s mladým mužom, o ktorom doteraz vôbec nič nepočuli, sa im až tak nepozdávalo.

„Ešte sa o tom porozprávame, mladá dáma," zamrmlal jej otec, kým ich na privítanie objímala.

Saiovi rodičia hľadeli na Aonelle a premýšľali nad tým, či bol dobrý nápad, keď jej vybavili právničku zo svojich kruhov. Netušili, prečo na tom Sai tak nástojil, no začalo im to pomaly dochádzať.

„Môžeme sa presunúť do vyšetrovacej miestnosti?" oslovil ich detektív. „Potrebujeme spísať výpoveď."

Aonini rodičia teraz stáli za jej chrbtom. Sai s Deannou postávali v úzadí, obaja značne nervózni.

„Musím tam byť sama?" opýtala sa nervózne.

„Samozrejme, že ako jej rodičia máme právo sedieť vo vnútri s ňou!" ozvala sa jej mama.

„Nie, mami," prerušila ju Aonelle. „Chcela by som, aby šla so mnou dovnútra iba Deanna. A právnik."

„Prečo by si robila niečo také? Sme tvoji rodičia!"

„Je už dospelá, má na to právo," pripomenul im vyšetrovateľ. „Ja s tým problém nemám. Ostatní návštevníci môžu výsluch sledovať z vedľajšej miestnosti cez okno. Zvyčajne niečo také nerobíme, ale v tomto prípade urobíme výnimku. Poďte, prosím. Tadiaľto."

Spoločne kráčali po chodbe. Aonelle potom s Deannou vstúpili do vyšetrovacej miestnosti. Bola zariadená veľmi stroho. Uprostred stál stôl s niekoľkými stoličkami a nad hlavou im svietilo studené biele svetlo. Jediná dekorácia v miestnosti bola kamera a mreže na oknách.

Kým sa usadili na dve voľné stoličky, detektív zatiaľ usadil ďalších divákov do vedľajšej miestnosti, ktorá bola oddelená jednosmerným oknom. Potom vstúpil do vyšetrovacej miestnosti spolu s právničkou, ktorú Aonelle videla po prvý raz v živote. Presunula si stoličku na opačnú stranu stola a sadla si po jej voľnom boku.

Vyšetrovateľ zapol kameru v stojane a na stôl položil diktafón. Sadol si oproti Aonelle. „Keď budete pripravená, môžeme začať. Na začiatok sa predstavte a potom môžete začať hovoriť to, čo chcete. Budem vás dopĺňať otázkami."

Zapol nahrávanie na diktafóne. Gombík cvakol, magnetofónová páska v ňom sa začala krútiť.

Aonelle položila na stôl hnedú obálku s rukopisom. Potom sa pozrela do okna smerujúceho vedľa. Hoci vedela, že tam sedia, nikoho vďaka nepriepustnému sklu nevidela. Obrátila hlavu k detektívovi. Deanna sa natiahla a potom ju chytila za ruku. Nelle sa na ňu usmiala a potom sa zhlboka nadýchla.

Možno niektorí ľudia lipnú na minulosti a nedokážu sa z nej vymotať. Aj ona dlho bude. Koniec koncov, nedalo sa to všetko prekonať lusknutím prstov.

Musela bojovať.

Za seba.

„Volám sa Aonelle. Som Biela ruža."

✗✗✗