Sai kráčal spolu so svojimi dvoma dievčatami po ulici. Aonelle ich tesne nasledovala a hlavu mala plnú nezodpovedaných otázok. Nikdy poriadne neprezrela celú chatu, kde ju Akano väznil. Nikdy nepátrala po tom, akú má rodinu. Nezaujímalo ju to. No tá podoba s mužom kráčajúcim pred ňou a s mužom na fotografii v novinách ju zarážala.

„Tak ja si skočím po ten jahodový šejk, dobre?" otočila sa k ním Cassie.

Aonelle s rukami vo vreckách sledovala, ako zmizla v neďalekom podniku, ktorý o takomto čase zíval prázdnotou. Deanna postávala po Saiovom boku a jej namosúrený pohľad pravidelne zalietaval k nej.

„Mám pocit, že mi do chrbta vypáliš očami dieru," zamrmlal Sai.

Konečne sa odhodlal čeliť jej. Otočil sa k nej. Deanna teraz pohľadom preskakovala z nej na Saia.

„Budem si musieť zapáliť," povedala.

Dlaňami poťapkala po vreckách na svojej bunde a vytiahla odtiaľ škatuľku cigariet. Keď ju otvorila a zistila, že je prázdna, zanadávala. Zvrtla sa na päte a zmizla skôr, než stihla Aonelle zareagovať.

Sai využil príležitosť, že sú osamote a pristúpil k nej bližšie, no Nelle cúvla. S prižmúrenými očami ho pozorovala. Celé jej telo bolo v strehu. No on sa na ňu nevrhal, iba s rukami vo vreckách bundy postával vonku a sledoval ju. Vo výraze jeho tváre nevidela žiaden hlad. Namiesto toho sa v nich odrážala spleť emócií, ktoré nedokázala od seba rozlíšiť.

Keby mu dala z tváre dole okuliare a zahľadela sa mu do očí, videla by lepšie, čo sa skrýva v jeho duši?

„Chceš sa rozprávať niekde osamote?" opýtal sa jej. „Baby nám dajú pokoj, keď im poviem."

Zavrtela hlavou. Nedôverovala mu natoľko, aby s ním niekam išla. Možno jej pribehol na pomoc, ale ona netušila, prečo. Pochybovala o tom, že za tým bola iba čistá nezištnosť. Bol jej podozrivý preto, lebo jej to našepkávali jej inštinkty, alebo preto, lebo sa podobal na Akana?

Premerala si ho starostlivým pohľadom. Na jasnejšom svetle videla, že jeho črty boli o čosi mladšie, nepoznačené rokmi navyše a jemnými vráskami. Nemohol to byť Akano. Jeho tvár neniesla posmešný úškľabok, z ktorého jej po chrbte vždy prechádzal mráz. Namiesto toho sa na ňu pozeral vážnym pohľadom.

„Chodíte spolu?" opýtala sa Aonelle.

Mykla bradou, aby ukázala na Deannu, ktorá sa im vzďaľovala v honbe za novou škatuľku cigariet.

Prekvapene zažmurkal. Očividne čakal, že sa opýta čokoľvek iné. „Nechodíme," odvetil.

„No to včera v tom klube," pripomenula mu Aonelle.

Sai sa od nej odvrátil. Bola to hanba, čo rozpoznávala v jeho očiach? Takto sa chalani v kluboch nesprávali. Zvyčajne si po nejakom dobrodružstve s babou užívali chválu a bratské potľapkania od svojich kamošov.

„Deanna je... špeciálny prípad," zamrmlal napokon bez toho, aby sa jej zahľadel do očí. „Ak budeš chcieť, môžeš sa na to opýtať priamo jej. Nebudem o nej hovoriť poza jej chrbát."

Aonelle prestúpila na mieste. Začínala sa v jeho blízkosti cítiť nepríjemne. Viditeľný rozdiel v jeho správaní ju miatol. Keď sa dnes ráno zdvihla z boxu a akceptovala jeho „pomoc", bola pripravená bojovať. To, že jej vôbec nič neurobil a nepokúsil sa o žiadny fyzický kontakt, ju otupilo.

„Povedz mi, Aone, kto si ty?" opýtal sa jej po chvíli.

Obrátil otázku, ktorú mu kedysi položila, naspäť na ňu.

„Ja," prehovorila po chvíľke, no potom znova stíchla.

Mohla mu dôverovať? A koľko mu toho mohla povedať? Vedel od začiatku, čoho je jeho brat schopný, alebo sa to dozvedel po tom, čo ho našli mŕtveho. Čo ak na to od samého začiatku boli viacerí? Jeden človek by nezvládol niečo také sám, alebo áno?

„Som Akanova verná obdivovateľka," dostala zo seba napokon.

Vysloviť jeho meno bolo, akoby si nasilu dala do úst žeravé uhlie. Nechcela to meno viac vysloviť, nechcela na neho už nikdy myslieť.

Oči mu stmavli. Zrejme čakal, že mu povie niečo iné.

„Teraz už vieš, že sa volá Adam," povedal jej. „A hoci sa na neho podobám, nemám s ním nič spoločné."

„Takže to je tvoj brat?" opýtala sa. „Vždy to bol on, čo písal tie knihy?"

„Samozrejme, že všetko vždy písal Adam," odvetil Sai s rukami vo vreckách.

Aonelle mala pocit, že je z toho zmätená ešte viac, než predtým. Ten muž, ktorý ju väznil na chate, predsa písal romány. A dnes sa dozvedela, že v skutočnosti ich písal úplne iný muž.

„Prečo sa teraz rozhodol vystúpiť na verejnosť?"

Sai na ňu pozrel.

„Aby bolo jasné, kto bol od samého začiatku skutočný Akano Prescott. A kto ním nikdy nebol," odvetil Sai.

Teraz definitívne v jeho očiach rozpoznala ľútosť. Táto emócia ju zmiatla. Ustúpila o krok vzad. Bola zvyknutá na to, že tieto oči sa na ňu pozerali s hnevom, ale s ľútosťou? Také niečo na Akanovej tvári nikdy nevidela.

„Môj najstarší brat Adam píše knihy už roky. Chodieva ich písať na našu víkendovú chatu, kde sa môže izolovať od okolitého ruchu a ponoriť sa do práce. No keď sa tam vrátil toto leto, našiel niečo, čo nečakal."

Aonelle naprázdno prehltla. V krku jej vyschlo. Veľmi dobre vedela, čo tam museli nájsť po tom, čo odišla.

„A medzi ostatnými vecami našiel rukopis, ktorý nebol jeho."

„Rukopis?"

Aonelle zavrtela hlavou. Keď sa jej konečne podarilo premôcť ho, prvá vec, ktorú urobila, bolo, že sa postarala o to, aby zničila to, čo počas tých týždňov napísal na tom prekliatom stroji.

„Nie," povedala.

Všetky papiere spálila, aby si nikto nemohol prečítať tie lži, kde jej únosca písal, čo jej robil a tvrdil, že sa jej to všetko páčilo! Ako je možné, že našli ďalšie stránky toho rukopisu? Písal ho azda dvojmo cez kopírovací papier?

„Autorský štýl bol úplne iný, aj obsah sa o niečo líšil," pokračoval Sai. „A hlavná hrdinka v tom rukopise sa volala Aonelle. Ešte nikdy som sa nestretol s tým, že by sa niekto tak volal."

Oči ju zaštípali. „M-musím už ísť," povedala rýchlo, celá vyľakaná.

Práve si podpísala svoj rozsudok. Ak Sai zistil, že bola múza k tomu rukopisu, teraz už vie, že to bola ona, kto musel zabiť falošného Akana. Už nikdy viac nesmie povedať, že poznala Akana. Neexistuje veľa žien, ktoré by sa tým mali šancu pochváliť. A skutočný Akano veľmi ľahko potvrdí, že oni dvaja nemajú nič spoločné.

No možnosť, že skončí vo väzení za vraždu, ju ani zďaleka nerozrušila tak ako vedomie, že niekto ďalší vie o tom, čo sa jej stalo. Tak veľa námahy ju stálo, aby za sebou zamietla všetky stopy.

Doma sa napočúvala toľko kriku, keď sa konečne vrátila a ani jednému z rodičov nepovedala, čo sa jej skutočne stalo. Nepovedala to vôbec nikomu. Ani vyšetrovateľovi, Kai, skrátka nikomu. Dokonca ani svojmu denníčku, ktorému sa predtým zvykla s takýmito vecami zdôverovať. Vedela, že ak niečo z toho zaznamená, ktokoľvek si to prečíta v momente, ako vystrčí päty z domu.

Vymyslela si príbeh, ktorý jej nikto neveril. O tom, že sa zaľúbila do chlapca z iného mesta, s ktorým sa stretli v kníhkupectve a že spolu ušli. Potom sa rozišli a ona sa vrátila. Ľudia z jej okolia nevedeli, čo si o tom všetkom majú myslieť. Určite si niektorí domysleli, čo sa jej stalo naozaj. No ona odmietla spolupracovať a nič viac nepovedala. Jej okaté klamstvo zostalo síce klamstvom, no bola to jediná vec, ktorej sa držala.

A teraz, tento človek, ktorý pred ňou stál a vyzeral ako jej nočná mora, sa ňou stal naozaj v momente, ako jej naznačil, že vie, čo sa jej stalo.

Cítila, že sa jej roztriasli kolená. Znova ustúpila.

Sai sa natiahol, aby ju mohol chytiť za ruku, no potom si to rozmyslel a nedotkol sa jej. „Ostaň, prosím ťa," povedal.

Aonelle na neho bezmocne pozrela. Ako mohla zostať v prítomnosti človeka, ktorý vedel, aká je špinavá? Ktorý si myslel, že všetko to, čo jej Akano robil, si vlastne užívala?

„Nikdy v živote sa ťa na to neopýtam a ty mi nikdy v živote o tom nebudeš musieť povedať."

Z oči sa jej vykotúľali slzy. Pritisla viečka, aby ich udržala zamknuté vo svojom vnútri. Rovnako ako i všetky spomienky, ktoré sa drali na povrch.

„Si iný, než on," povedala.

„To som rád," usmial sa na ňu.

Videla ten smutný úsmev a srdce jej zovrelo. Tak veľmi študovala jeho tvár, tak veľmi chcela svoju myseľ presvedčiť, že už viac pred ňou nestojí jej únosca, ale úplne iný muž.

Bolo to veľmi ťažké.

✗✗✗