To leto spočiatku vyzeralo navlas rovnako, ako všetky ostatné. Rodičia počas dňa pracovali a decká si užívali začiatok svojich horúcich letných prázdnin. No Norwood nebol pre mladých ľudí vzrušujúcim miestom. Preto boli dlhé dni často fádne. Aj Aone so svojou kamarátkou Kai trávili svoje letné prázdniny zväčša každý deň rovnako – vysedávaním na zadnej terase a jedením zmrznutej ovocnej drene.

„Vonku je neskutočný hic!" Kai skopla dole šľapky a potom si nohy vyložila na drevené ležadlo, na ktorom sedela.

Prehrabla si rukou vlasy, aby ich odlepila od spoteného krku. Potom sa natiahla po jahodovom nanuku. Aonelle sledovala, ako Kai zubami roztrhla plastový obal a potom zahryzla do červeného ľadu. Takmer ju rozboleli vlastné zuby, no zdalo sa, že Kai nemá s citlivou sklovinou najmenší problém. Odhryzla si obrovský kus zo svojho nanuku a potom ho slastne prevaľovala v ústach.

„Prečo tu je taká obrovská nuda?" zamýšľala sa nahlas.

„Chceš si požičať nejakú knihu?" opýtala sa jej Aone.

„Nie, ďakujem," odmietla ju ihneď Kai. „Konečne nemusíme cez letné prázdniny čítať povinnú literatúru. Už ma viac nedonútiš chytiť do ruky knihu."

„Ani na univerzite?" usmiala sa na ňu.

„Možno tam sa nejakej chytím," rozosmiala sa. „Ale to bude odborná literatúra a žiadna nudná beletria."

Kai nenávidela čítanie, ale pomyslenie na to, že na jeseň konečne vypadne z tejto diery, aby nastúpila na univerzitu, ju vždy napĺňalo radosťou. Každú noc odpočítavala dni do začiatku prvého zimného semestra.

„A čo by si chcela teda robiť?" spýtala sa jej Aonelle.

„Chalani už hrajú basket. Čo keby sme sa šli zvaliť na niektorú z lavičiek vedľa basketbalového ihriska a sledovali, ako hrajú?"

„Nechcem, aby si mysleli, že na nich zízame."

„Ty nemusíš, ja budem," odpovedala Kai pokojne. „Navyše, Luka sa ma minule pýtal, či sa na nich neprídeme pozrieť. Určite bude medzi nimi."

Aonelle sa zasmiala. Luka mal celý čas plnú hlavu basketbalu. Nevedel vymenovať autorov medzivojnovej literatúry, ale zostavy NBA mužstiev poznal naspamäť spolu aj s tými najlepšími okamihmi v histórii zápasov. Basketbal bol jeho vášňou a to mu napokon prihralo i športové štipendium na jednej z New Yorských univerzít. Chvíľu to vyzeralo, že sa ich dlhoročné priateľstvo rozpadne, keď Luku zanechajú za sebou v Norwoode. Napokon skončil na lepšej univerzite, než ony dve.

„Tak teda pôjdeš so mnou?" prehovárala ju ďalej Kai. „Samej sa mi tam sedieť nechce."

„Dobre teda," súhlasila s ňou Aonelle. „Len si so sebou vezmem nejakú knihu."

„Och, áno," zamrmlala Kai. „Ty a tvoje knihy."

Očkom fľochla po nízkom stolíku, kde sa medzi skleneným džbánom s limonádou povaľovala akási knižka. Urobiť radosť jej kamoške bolo jednoduché, stačilo ju zobrať dole do mesta do kníhkupectva a kúpiť jej nejakú knihu.

„Akano Prescott," prečítala nahlas Kai. „To je tvoj obľúbený spisovateľ, nie?"

„Pamätáš si na neho?" rozžiarila sa Aonelle. „Minulý mesiac mu vyšla nová kniha. Kým som prehovorila mamu, aby sme šli do kníhkupectva, všade sa vypredala. Musela som čakať na dotlač. Ale konečne ju mám. Už som asi v polovici. Aj toto dielo je zatiaľ úplne úžasné, ale to sa dalo čakať..."

Kai prevrátila očami. Aonelle nikdy nepatrila medzi zhovorčivé dievčatá, no stačilo spomenúť nejakú knihu a viac sa jej nezastavili ústa. A tak si iba povzdychla a ďalej jedla svoj nanuk, nechávajúc plynúť oslavné ódy svojej priateľky jedným uchom dnu a druhým von.

„Určite to musí byť úžasný muž!" zakončila svoj monológ Aonelle.

Kai sa k nej obrátila. „Ako vieš, že tie knihy píše muž?"

„Pretože je to muž," zažmurkala Aone.

„Má mužský pseudonym," opravila ju Kai. „Ale nikto ho ešte nikdy nevidel naživo. Čo ak to je v skutočnosti nejaká žena?"

Aonelle vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače. „Samozrejme, že to je muž! Keby si čítala jeho knihy, pochopila by si! Je taký dokonalý!"

„Dobre, dobre," zdvihla Kai ruky do vzduchu na znak kapitulácie. „Len som žartovala. Viem, že to je tvoj idol, ktorého obdivuješ. Už na neho viac nebudem siahať," rozosmiala sa.

Aone jej chcela na to niečo povedať, no prerušilo ich vrčanie motora. Obidve na seba prekvapene pozreli.

„Tvoji rodičia sa dnes vrátili nejako skoro," poznamenala Kai. „Nehovorila si, že prídu až večer?"

Aone z nej stále nespustila pohľad. Teraz šepkala: „Jasné, že prídu až večer."

Vzápätí motor zhasol a za ním nasledovalo hlasné buchnutie dverí na aute.

Obe vystrelili zo svojich ležadiel ako rakety. Kai siahla po kľučke. Pomaly otvárala drevené dvere so sieťkou proti hmyzu a v duchu sa modlila, aby nezavŕzgali. Nebesá ju vyslyšali a im sa podarilo nehlučne vstúpiť do zadnej časti domu.

„Možno pošta?" opýtala sa šeptom Kai, keď sa presvedčili, že v dome zatiaľ nikto nie je.

Aonelle pokrútila hlavou. Poštár o takomto čase nechodil. Ale hlavne, okrem šekov, ktoré bolo treba vyplatiť, im nikto nič neposielal a tohto mesačné platby už mali zaplatené. Azda to je nejaký podomový obchodník? Aonelle naprázdno preglgla. Keď bývala doma, dvere nezamkýnala. Ak daný človek siahne na kľučku, poľahky sa dostane dovnútra.

Obidve sa cez kuchyňu prikradli do obývačky, aby mohli vyzrieť von na príjazdovú cestu a zistili, kto to prišiel. Kým však podišli k oknu zastretému károvanou záclonou, motor auta zakvílil a zmizol v diaľke.

„To musela byť pošta," skonštatovala Kai.

„Asi máš pravdu," vydýchla si Aonelle. „Na malú chvíľku ma to vystrašilo."

Spoločne vošli do predsiene. Aone chytila kľučku vchodových dverí a posledný raz pozrela na Kai. Potočila guľatou kľučkou a otvorila dvere dokorán.

To, čo uvidela, jej vyrazilo dych.

Na drevenom schodisku pred dverami ležala kytica. Uprostred čerstvej hlavičiek rezaných bielych ruží trčala biela kartička s pozláteným okrajom. Keď si prečítala ten odkaz, tvár jej očervenela.

Si krajšia, než ktorýkoľvek kvet na svete.

Obliala ju horúčava a ona vedela, že za to nemohol letný vzduch. Zovrela kyticu v rukách a hnedý papier, v ktorom bola zabalená, zašušťal. Ruky sa jej chveli, adrenalín jej roztrepotal srdce. To všetko kvôli jednej vete na pozlátenom papieri. Istým spôsobom si uvedomovala, že je smiešna. No prečo by ju to nemalo rozrušiť? Chlapci sa s ňou nikdy nerozprávali. A to ich v triede bolo niekoľko.

Poslednú vetu, ktorú jej povedal spolužiak, si pamätala doteraz. Znela zhruba asi ako: „Hej, Nelle! Psst! Bola to Charlotte, či Jane, čo napísala Búrlivé výšiny?"

Britská literatúra bola pre jej spolužiakov ako trest smrti. Tortúru im spôsobovala už aj tá domáca. Aj preto bola Aonelle koncom školského najpopulárnejšia baba z triedy. Písali sa záverečné testy z viacerých predmetov a všetci vedeli, že na jej hlavu sa môžu spoľahnúť. To bol však jediný čas počas školy, kedy s ňou chlapci prehodili zopár slov. Niekedy si ale myslela, že je to skôr požehnaním, než smolou.

„Žartuješ!" vykríkla Kai. „Páni, sú riadne krásne! Koľko ich je?"

„Nepočítala som ich," povedala Aone a potom rýchlo pohľadom prebehla po hustých hlávkach. „Sedemnásť."

„Nemôžu byť narodeninové, nie? Veď narodeniny budeš mať až o dva týždne a to budeš mať osemnásť."

„Fakt," odvetila prekvapene.

„A si si istá, že sú pre teba?"

„Toto bolo priložené k ružiam."

Kai očami prebehla po úhľadnom písme. Rozosmiala sa: „Troška staromódne, nie? Než akýkoľvek kvet. Keby aspoň napísal, že než tie ruže, čo ti poslal. Ale to by asi nesedelo, že? Načo by ti posielal škaredé kvety? Naozaj sú tvoje?"

Obrátila odkaz a na jeho druhej strane zazrela Aonine meno. Tvár sa jej na zachmúrila. Ihneď sa však spamätala a potom jej kartičku strčila do rúk.

„Mne sa to páči," povedala Aonelle tvrdohlavo.

„A to sa ti tam nikto nepodpísal?" pýtala sa Kai. „Pripadá mi to čudné. Isteže, je to romantické, ale prečo sa ti nepodpísal? Ako teraz budeš vedieť, kto ti ich poslal?"

„Možno sa bojí, že dostane negatívnu odpoveď, tak sa bojí priznať," premýšľala Aone nahlas. „No nie je to zlaté?"

„Hej, hej," odpovedala Kai neochotne. „Pôjdeme teda za tými chalanmi?"

„Pôjdeme, len ich dám do vázy a vezmem si so sebou tú knihu. Hneď som tu."

Aonelle vletela do kuchyne. Najprv rozmýšľala nad vázou v obývačke, ale napokon zo skrinky nad umývadlom vytiahla vysoký sklenený pohár. Plánovala si kyticu ukryť do izby a neukázať rodičom. Otec by isto začal vystrájať, že je ešte mladá na chodenie s chlapcami. A to mala už sedemnásť!

S knihou pod pazuchou vyšla z domu a zamkla. „Tak môžeme ísť."

Spoločne sa pešo vybrali po ceste vedúcej k basketbalovému ihrisku vedľa ich školy.

„Tá kytica bola nádherná," neodpustila si Aone po chvíľke ticha. „Ktovie, čo to asi znamená. Hovorí sa, že aj farba ruží niečo symbolizuje. Červená farba ruží v knihách odjakživa znamenala vášeň. Biele ruže zase symbolizujú čistotu, nevinnosť."

Kai prevrátila očami, ale nepovedala nič.

Typická Nelle. Teraz tu bude celý deň rozprávať o kytici a ona to bude musieť počúvať. Vždy to bolo tak. Buď sa zhovárala o škole, alebo romantických knihách. Obe témy Kai absolútne nezaujímali. Ona by sa rada bavila o skutočných chlapcoch, nie tých vymyslených, ale Aone sa o chlapcov z Norwoodu nezaujímala. Nemohli sa dokonca rozprávať ani o hercoch, pretože Nelle nepozerávala televízor. Niekedy mala pocit, že žijú v dvoch úplne odlišných svetoch.

„Také veci sa stavajú naozaj iba v knihách a vo filmoch. Takú kyticu mi určite musel poslať nejaký dospelý mladý muž. Nie tí šibnutí chalani, ako naši spolužiaci, ale normálny vyspelý chlap."

„Každý chlap je detinský," skonštatovala ihneď Kai.

„To nie je pravda," namietla Nelle rozhorčeným tónom. „Keby to bol nejaký starší pekný muž."

„Šla by si s ním?" spýtala sa Kai. „Keby si zistila, že tvoj tajný ctiteľ je nejaký tridsaťročný, možno štyridsaťročný chlap. Možno je pekný, možno je aj bohatý. Kytica ruží nie je najlacnejšia. Pochybujem, že by si ich dovolil kupovať nejaký stredoškolák."

„Asi hej," odpovedala Nelle.

„Bez toho, že by si ho poznala?"

„A prečo nie? Musí to byť milý človek, keď mi posiela ruže."

„A čo tvoji rodičia? Asi by neboli nadšení, že tvoj priateľ by mohol byť ich súrodenec."

Nelle sa zamračila: „Ušla by som s ním. Možno by ma od nich uniesol."

„To nemyslíš vážne," otočila k nej Kai hlavu. „Vôbec ho nepoznáš!"

Prečo jej to Kai zase takto kazí? Veď iba nevinne snívala o hlúpostiach. To predsa nemôže nikomu zaškodiť. Troška fantázie.

„Čo máš za problém?"

„Ja nemám," odvetila Kai. „To ty máš problém, ak sa ti to zdá v pohode."

„Závidíš?"

Nikdy by jej nenapadlo, že Kai bude schopná niečo také závidieť. Sama mala chalanov viac než dosť. Takmer každý jeden chalan, ktorý žil v Norwoode, s ňou chcel chodiť. A ona ich všetkých jeden po druhom odmietala. No zdalo sa, že ani len to jej nestačilo.

„Ale netrep!" zahriakla ju Kai. „Kvety ma nezaujímajú!"

Náhle zistenie, že by Nelle mohla mať pravdu, ju rozladilo. A tak si na nos nasadila slnečné okuliare a rázne kráčala k lavičke neďaleko basketbalového ihriska.

Nelle ihneď zmĺkla a potom sa za ňou rozbehla, vystrašená ako zajac. Usadila sa potichu na lavičku vedľa nej a položila si na kolená rozčítanú knihu.

Kai nastavila svoju tvár slnečným lúčom a zatvorila oči. Potichu vydýchla. Pri akomkoľvek čo i len náznaku konfliktu Nelle vždy stiahla chvost a stíchla. Bolo nezvyčajné, že na ňu vyskočila s otázkou, či žiarli. Znamenalo to, že sa začína osmeľovať?

Kai premýšľala nad tým, či by boli stále kamarátkami, keby Nelle bola o niečo tvrdohlavejšia a nebola taká zakríknutá. Poznala odpoveď. Prestala sa preto v hlave venovať Nelle a namiesto toho obrátila svoj pohľad na chlapcov.

Z asfaltového ihriska sa ozýval krik a hrkot reťaze basketbalového koša. Chlapci oblečení v tielkach a šortkách lietali hore-dole ako šarkany. Naokolo fŕkal pot. Lopta sa s pravidelným pleskotom odrážala od zeme.

Jeden z chalanov práve prebehol popri nich sťa blesk. Aonelle sediaca na lavičke vedľa Kai sa zľakla, no Kai sa iba pousmiala. Sledovala, ako chalan dupol svojimi novými Air Jordan teniskami o asfalt a vyletel do vzduchu ako vták. Reťaz na koši hlučno zahrkotala, keď cez ňu prepadla lopta.

„Luka, prestaň sa dorábať!" zakričal na neho jeden z hráčov.

„Sorry, už sa budem krotiť, aby si dostal šancu," odpálkoval ho Luka okamžite, na čo sa ostatní chalani z jeho tímu nahlas rozrehotali.

Dokonca aj Nelle prestala vnímať riadky svojej knihy a zasmiala sa.

„Ten má ale ego," prehovorila Kai uznanlivo.

Keď Nelle zachytila jej tón, ukradomky sa na ňu pozrela. Kai si z očí zložila okuliare a potom ich zasadila do svojich vlasov namiesto čelenky. Lačno sledovala Luku hviezdiaceho na ihrisku. Oči sa jej leskli v slnečnom svetle rovnako ako hebké hnedé vlasy. Jazykom olizla svoje suché pery a s rukou vo vlasoch ďalej na neho zízala. Kútiky úst sa jej nadvihli – usmievala sa na neho.

Obrátila teda k nemu svoj pohľad aj ona. Jeho hnedé krátke vlasy a jas v očiach už dôverne obe poznali. Tak prečo na neho Kai čumela, akoby ho videla prvý raz? Navyše, dookola mu nadávala, že má iba plnú hlavu basketu, tak prečo sa teraz takto správala?

„Prišli ste!" zastal Luka, keď si ich všimol a obrátil sa k nim.

Ostatní chalani na nich preniesli svoj pohľad a Nelle pocítila nutkanie odvrátiť zrak. Ale to už utekal rovno k nim.

„Sám si nás sem zavolal," prehovorila Kai s úškrnom, „tak prečo si teraz prekvapený, keď sme sa tu objavili?"

„No, nečakal som, že by ste sa naozaj prišli pozrieť," opätoval jej úsmev.

„Ale my sme prišli," tlačila na neho ďalej Kai. „Aj tak nemáme čo lepšie na práci, však, Nelle?"

Nelle slabo prikývla.

Kai Luku neustále prebodávala pohľadom, ale on si ju nevšímal. Namiesto toho si premeriaval iba Aonelle. Ešte ju nevidel v šortkách a v tielku, doteraz sa letnej páľave vonku vždy vyhýbala. Do školy nosila len nohavice, alebo dlhé sukne, začo si od iných dievčat neraz vyslúžila množstvo posmeškov.

Za tých pár rokov, čo sa poznali, trocha podrástla. Plavé vlasy teraz mala dlhé až do polovice chrbta. V pamäti ju mal vždy zafixovanú ako vychudnuté krehké dievča, no teraz si náhle uvedomil, že úzke tielko na hrudníku sa napína, džínsové šortky jej obopínali oblé boky.

Luka naprázdno prehltol. V krku mu vyschlo. Zdalo sa mu, že letná horúčava bola teraz omnoho neznesiteľnejšia, hoci mu vôbec nevadila, kým lietal po ihrisku.

Nelle si všimla, že sa na ňu díva, a chcela sa ukryť. Okraj tielka si vytiahla vyššie, prekrížila nohy. Jej plachá povaha sa za celé tie roky vôbec nezmenila. Luka nemal rád výstredné dievčatá, ktorým sa nezavreli ústa. Aonelle bola tichý milý typ, ktorý možno rád rojčil, ale pôsobil strašne sladko.

„Luka! Ideš?" jeho gang za ním zamručal.

„Idem, idem!" zakričal za nimi a potom sa rýchlo vrátil na ihrisko.

„Nikdy som si to neuvedomila, ale Luka bol vždy celkom kus," neodpustila si Kai poznámku.

Nelle na ňu vytreštila oči. Nevedela, či to povedala naschvál, aby rozdúchala debatu, alebo to myslela skutočne vážne.

„Nedívaj sa tak na mňa. Má vypracované ruky. Bohvie, či aj na bruchu má tehličky."

Nelle zatvorila ústa a nič nehovorila. Bola si istá, že ona to nechce vôbec vedieť. Chlapci, ako bol Luka, ju nezaujímali. Bola viac zvedavá na svojho tajného ctiteľa, ktorý jej poslal kyticu bielych ruží.

✗✗✗