Na autobusovej zastávke sedelo mladé dievča. Tričko, ktoré malo na sebe, jej bolo priveľké. Alebo možno tak pôsobilo preto, že bola celá vychudnutá. Keď šofér autobusu zastavil a ono nastúpilo dovnútra, chvíľku na ňu zízal. Bola na prvý pohľad možno trocha zvláštna, ale keď si ju premeral bližšie, jeho pochybnosti sa rozplynuli.

Iste, bola vychudnutá, ale v novinách a správach poslednú dobu často rozprávali o anorexii, akejsi poruche príjmu potravy. Možno ju malo práve toto dievča. Na jej tvári nevidel žiadnu modrinu, nesmrdela a mala na sebe čisté oblečenie. Nevyzerala byť zanedbaná a ani týraná. Skrátka normálna tínedžerka.

Posadila sa mlčky na jedno z voľných sedadiel v poloprázdnom autobuse a on zatvoril dvere.

Kým sa viezli dole z hôr, možno jej aj trocha závidel. Bolo jasné, že chatu v tejto oblasti si mohli dovoliť iba bohaté rodiny, no nerozumel tomu, prečo ju rodičia nevzali dole do New York City autom. Mala cez rameno prehodenú cestovnú tašku, takže bolo jasné, že bola niekde na prázdninách a teraz sa vracala domov. Škola začínala o necelý týždeň.

Aonelle sa oprela v sedadle a sledovala meniacu sa scenériu za oknom. Nikdy nerozmýšľala nad tým, čo urobí, keď konečne utečie z toho pekla. A zrazu bola vonku, sedela v autobuse a viezla sa smerom domov. Premýšľala, čo ďalej.

Nepôjde na políciu. Prežila Akana a zabila ho. Nedá sa zavrieť do basy len preto, že sa snažila prežiť. Možno by to ohodnotili ako sebaobranu, no ona o tom nechcela hovoriť. Nechcela už nikdy v živote na to ani pomyslieť.

Všetci vieme, že sa bojíš toho, aby náhodou nezistili, že sa ti to všetko páčilo, pošepkala jej Nelle skrývajúca sa vo vnútri.

Pokrútila hlavou. Nechcela na to myslieť, jednoducho to vymaže a už nikdy v živote sa k tomu nevráti. Nepôjde na políciu len preto, aby sa jej vypytovali, čo jej robil a čo robila ona. Nikomu nepovie o tom, že sa nebránila, pretože sa bála. Nikomu nepovie o tom, že vyvrcholila, kým do nej vnikol. Vo svojom vnútri vytvorila dvere a tie sa práve pevne zatvorili za všetkým, čo prežila.

Akano viac nikomu neublíži. Na ničom inom nezáleží.

Nevedela, kde sa nachádzala Akanova chata, no keď našla kľúče a podarilo sa jej dostať von, nebolo ťažké dostať sa do najbližšej usadlosti. K chate viedla iba jedna jediná príjazdová cesta a jediným logickým východiskom bolo kráčať po nej dole.

Kráčala dosť dlho, kým v diaľke zazrela akúsi neznámu dedinu, no bola pripravená. Do tašky si pobalila stravu a hrubé oblečenie. Bola odhodlaná kráčať aj v noci, no osud jej prihnal do cesty rodinu vracajúcu sa z kempingu. Keď ju videli ísť pešo po ceste, zviezli ju na najbližšiu zastávku.

Teraz jej zostávalo už iba vystúpiť v NYC a potom sa odviezť do Norwoodu, akoby sa aj ona vracala z prázdnin. A už teraz vedela, že nech sa jej bude pýtať ktokoľvek na čokoľvek, nikdy nikomu nepovie pravdu. Nechcela, aby sa ktokoľvek dozvedel jej tajomstvo.

Snažila sa spomenúť na nejakého muža, ktorý by jej nikdy neublížil. Spomenula si na Luku. Nepociťovala strach, keď si pripomenula, ako ju vtedy pobozkal. Páčilo sa jej to a ona to chcela. Bolo to iné, ako keď ju Akano...

Zavrtela hlavou. Obrazy z jej nepríjemných zážitkov sa jej znova zakrádali do mysle. Snažila sa ich nasilu vyhnať, no v hlave neustále počula jeho odporný smiech a vzdychy. Musí ho dostať von zo svojej hlavy!

Akano je skrátka mŕtvy. Až táto myšlienka ju znova upokojila. Je preč a nikdy viac jej neublíži. Kniha, ktorú nikdy nedopísal, nebude publikovaná a jej venovaná. Nikto sa nikdy nedozvie, čo sa jej stalo.

Odvrátila tvár od krajinky za oknom a pozrela na svoje dlane. Červenala sa na nich Akanova krv. Bude ju mať na rukách po celý svoj život.

✗✗✗