Aonelle ležala na gauči v knižnici a premýšľala. Akano dopísal ďalšie kapitoly. Dnes ju znova donúti do sexu. Keď sa na to pozrela spätne, uvedomila si, že sa prestala brániť. Jej myseľ sa vždy stiahla do úzadia a väčšinu času iba čakala, kedy sa to skončí.

„Zrejme máš prevrátené priority, Nelle," rozprávala sa sama so sebou.

Prestala to robiť iba vo svojej hlave, mala obdobie, kedy sa so sebou rozprávala nahlas aj polovicu dňa, kým bol Akano preč. Uvedomovala si, že to nie je normálne, no od momentu ako ju tu zavrel, premýšľala o mnohých veciach, ktoré sa jej normálne nezdali.

„Radšej sa necháš preťahovať cudzím chlapom, namiesto toho, aby si si zachovala svoju čistotu a nechala sa dať zabiť?"

„Ale aj chcem žiť," povedala sama sebe. „Ak budem mŕtva, nedostanem sa odtiaľto. Je to skutočne taký hriech, pokoriť svoju hrdosť a chcieť byť radšej nažive?"

„A čo strach o tú tvoju peknučkú tvár, zlatíčko?" dobiedzal hlas v jej hlave.

„Nechcem, aby sa niekto niekedy v živote dozvedel, čo sa mi stalo. Ak sa vrátim domov s rozbitým nosom a monoklom, nikto mi neuverí, že som sa iba vybrala kamsi na výlet."

„Výhovorky. Samé výhovorky."

„Nelle?" Akano nazrel do pracovne. „S kým sa to rozprávaš?"

„S nikým," odpovedala odovzdane.

„Znova to robíš?" pokrútil hlavou. „Musíš byť vážne osamelá. Neboj sa, dnes sa ti určite budem venovať. Do ukončenia rukopisu mi zostávajú už iba dve-tri kapitoly."

To napíše za deň. A čo bude potom?

„Som hladná," povedala.

„Práve ti robím sendvič. O chvíľu som tu."

Akano ju okrem pracovne a kúpeľne nikam nepúšťal. V kuchyni boli predsa nože. Nepúšťal ju k veciam, ktoré by mohla využiť ako zbraň.

„Pomôže mi niekto?" zakvílila.

Vtedy jej to docvaklo. Žiadna pomoc skrátka nepríde. Akano o dva dni dokončí svoj rukopis a potom bude čas na novú múzu. Obrátila pohľad k drevenej stoličke stojacej za stolom s písacím strojom.

Nadýchla sa. Teraz, alebo nikdy.

Srdce jej splašene bilo, dlane sa jej potili. Prevrátila stoličku na zem a oboma rukami chytila jednu z jej drevených nôh. Počas uplynulých dní sa ju snažila vykývať a rozobrať, no lepené drevo odmietalo povoliť. Zvalila sa na ňu celou svojou váhou.

„No tak," povedala. „Vzdaj to už konečne!"

Drevo v jej rukách zakvílilo. Spoj praskol a noha zo stoličky konečne odpadla. Aonelle ju na troch nohách postavila naspäť za stôl. Deku na gauči natiahla cez vankúše, aby to vyzeralo, že na ňom leží. Schovala sa za dvere. Tento svoj nápad u seba držala ako poistku, posledné riešenie.

Ruky zdvihnuté nad hlavou s drevenou nohou stoličky sa jej chveli. Musí použiť celú svoju silu, hoci vedela, že je slabá.

Premkol ju strach. Mala by ho radšej odložiť a poslušne si sadnúť na gauč. Nevyjde jej to, o tom si bola istá. A on ju zabije. Sľúbil jej to predsa. Tak ako sa ona bude správať voči nemu, bude aj on aplikovať na ňu. Ak zistí, že sa ho snažila omráčiť, omráči on ju. No nebude potrebovať zbraň. Budú mu bohato stačiť jeho ruky.

Hovorím, výhovorky, zasmiala sa Aone v jej hlave.

Zámka na dverách cvakla. Aone pevne zatvorila viečka a zovrela drevený hranol v rukách. Nebol ťažký, no aj tak cítila, ako sa jej napínali svaly na rukách, aby ho udržala vo vzduchu.

Počula, ako si Akano za dverami popiskoval akúsi melódiu. Mal dobrú náladu, bastard. Teraz, alebo nikdy.

Vstúpil do pracovne s tanierom. „Nelle?" zastal pri dverách.

Tupá hrana nábytku ho zasiahla vzadu do hlavy. Bola od neho omnoho nižšia, nedočiahla mu na temeno. Vlastne ani nevedela, kde by ho mala trafiť, aby bol jej útok úspešný. Musela trafiť niektorý z horných stavcov v krčnej chrbtici.

Sykol od bolesti, tanier mu vypadol z ruky. S rinčaním sa rozbil na dve polovice. Hlava sa mu zakrútila, pred očami sa mu zotmelo. Zatackal sa a padol na kolená. Po krku sa mu rozbehlo mravenčenie, ruky mu začali tŕpnuť. Možno nebol omráčený, ale bol oslabený. Ak sa posnaží premôže ho.

„Čo to robíš!" vykríkol Akano. „Nelle, ty ma chceš dnes načisto nazúriť."

Dala si záležať, aby ho druhý zásah trafil presne. No on to čakal a vyhol sa jej úderu. Zdalo sa, že sa z jej prvotného ataku rýchlo spamätával. Schmatol ju za zápästie a strhol na zem.

Pritlačil sa o ňu svojim telom a začal ju škrtiť. Zabije ju. Teraz. Vedela to.

Snažila sa ho odtlačiť, ale bola slabá. V panike hmatala po zemi a našla črep z rozbitého taniera. Hrana na ňom bola ostrá. Schmatla oblý okraj do rúk a zahnala sa po ňom. Črep nebol dostatočne ostrý, hoci mu rozrezala košeľu a zazrela škrabanec, z ktorého sa vyperlila von krv.

Druhou rukou nahmatala na zemi padnutý sendvič a hodila mu ho do tváre. Zanadával, a na malý moment ju pustil, aby si mohol utrieť majonézu z očí. Otvoril ich práve včas, aby videl približujúci sa drevený hranol.

Zasiahla ho zboku do hlavy a on padol na zem vedľa nej. Stuhnutá ležala na mieste a očakávala ďalší pohyb. Pri akomkoľvek náznaku toho, že je nažive, bola odhodlaná trafiť ho znova.

No Akano sa viac nepohol.

Nepamätala si, koľko hodín ležala schúlená po jeho boku, kým si konečne uvedomila, že je slobodná.

Vidíš, urobila si to. Stačilo sa len trocha posnažiť.

✗✗✗