Keď Aonelle otvorila oči, privítala ju iba príšerná migréna. Snažila sa bolesť odohnať niekoľkými žmurknutiami. Trochu to pomohlo, ale po niekoľkých sekundách bola bolesť späť.

Zistila, že ktosi ju položil na koženú pohovku a prikryl dekou. Ale kto to bol? Chcela sa posadiť, ale musela sa veľmi namáhať, aby sa jej to podarilo. Ruky aj nohy mala zviazané povrazom. Mixovala rukami, aby si ich vyslobodila, ale dosiahla tým len to, že jej drsné lano zodralo kožu na rukách do krvi.

Keďže sa jej pokus o vyslobodenie nevydaril, ostala len bezmocne sedieť a premýšľať, kde sa to vlastne dostala. Určite skončila v rukách nejakého kriminálnika. A začala sa obávať toho, čoho všetkého je a môže byť schopný. Uvažovala, či začne kričať o pomoc, ale nechcela, aby ju začul aj jej únosca, preto bola radšej ticho. Namiesto toho sa radšej poriadne poobzerala po okolí.

Nachádzala sa v nejakej neznámej miestnosti. Múry tohto domu boli postavené z kameňa, no všade sa nachádzali drevené prvky. Aj strop bol z dreva. Pod strechou videla niekoľko hrubých hranatých drevených brvien. Toto nevyzeralo ako bežný dom, skôr to vyzeralo ako nejaká chata, či zrub.

Obrátila hlavu k jednej zo stien. Cez veľké zamrežované okno, ktoré bolo momentálne jej jediným zdrojom svetla, dopadali dovnútra krvavé slnečné lúče. Slnko zapadalo, no bolo stále dostatočne jasné na to, aby jej odhalilo interiér tejto miestnosti. V slnečnom svetle zazrela poletujúce čiastočky prachu.

Čosi tu nesedelo. Nenachádzala sa v akomsi drevenom prístrešku. Namiesto zemi ležala na koženom gauči, pri druhej stene, presne oproti oknu, zazrela leštenú drevenú knižnicu plnú kníh. Písaciemu stolu stojacemu v rohu robila spoločnosť zamatová čalúnená stolička. Elegantná zlatá lampa s pozdĺžnym zeleným tienidlom bola nastavená tak, aby vrhla svetlo na písací stroj postavený na stole.

Aonelle premýšľala. Nezvyknú ľudí unášať hlavne kvôli výkupnému? Aby si zarobili? No majiteľ tejto chaty nevyzeral ako niekto, kto by to potreboval. Azda to nebola jeho chata? Vlámal sa sem s ňou?

Podarilo sa jej zliezť z pohovky bez toho, aby sa vysypala na zem. Vďaka spútaným nohám sa jej kráčalo veľmi zle, no preskackala naprieč celou pracovňou, až kým nezastala pred zamrežovaným oknom. Bez ohľadu na to, či sa jej únosca do tejto chaty vlámala lebo nie, potrebovala zistiť, kde sa vlastne nachádza.

Vyzrela von. Scenériu pred sebou nespoznávala. Videla iba množstvo zelene a zmiešané lesy. Mohla sa nachádzať fakticky kdekoľvek. Navyše to vyzeralo tak, že sa v blízkosti nenachádzajú ani žiadne ďalšie domy. Kvôli mreži sa von cez okno nedostane, hoci bola na vyvýšenom prízemí.

Chcela okno otvoriť, vytrčiť tvár pomedzi mreže a zavolať o pomoc. Možno ju niekto začuje a príde sa sem pozrieť. No keď pohľadom prešla po drevenom ráme okna, zistila, že kľučka bola rozobratá. Prstami spútaných rúk nahmatala hranu okna a skúsila zaň potiahnuť, no ani sa len nepohlo. Nedalo sa otvoriť.

Obrátila sa tvárou naspäť dovnútra. Prehopkala ku knižnici a začala čítať jednotlivé nápisy na chrbtoch kníh. Jediná stopa, ako zistiť, kde sa to vlastne nachádza. Keby nemala tak nešikovne spútané ruky, skúsila by niektoré z kníh prelistovať, či v nich nenájde nejaké ústrižky, alebo staré lístky, aby zistila, kto je majiteľom. Takto však dosiahla iba to, že jej niektoré z kníh s hrmotom popadali na zem.

V knižnici na čestnom mieste zazrela známe zväzky kníh. Jej obľúbený spisovateľ Akano Prescott sa dostal i na túto poličku. Dokonca tam bolo niekoľko kópií tej istej knihy. Nevedela, prečo by si niekto kupoval viacero kusov toho istého diela.

Vedľa knižnice stála papierová škatuľa, ktorú si predtým nevšimla. Podišla k nej bližšie a sklonila hlavu. Meno adresáta na krabici nespoznávala, zato adresu áno. No nič z toho nedávalo zmysel. Výhľad na lesy z okna chaty totiž ani zďaleka nenasvedčoval tomu, že sa nachádza v New York City!

Nadvihla veko papierovej škatule. Nachádzali sa tam ďalšie výtlačky tej istej knihy. Opäť Akano Prescott. Pozrela na štítok odosielateľa: NYT Publishing.

Zmätene sa narovnala a obrátila tvár k poslednému miestu, kde mohla nájsť posledné stopy – k písaciemu stolu. Okrem písacieho stroja a stolnej lampy na ňom stál ešte stojan s atramentovým luxusným perom. Stoh poznámok nebol zarovnaný, hárky papiera vytŕčali na všetky strany.

Aonelle cítila, ako jej srdce bije čoraz divšie. Písací stroj, zásielka od vydavateľstva a autorské poznámky. Nachádzala sa na chate jej obľúbeného autora! Ak jej únoscovi táto chata patrila, znamenalo to, že ju sem uniesol sám veľký pán spisovateľ Akano Prescott! Ako jediná bude poznať jeho pravú tvár!

Nelle uvažovala, či sa jej to nesníva, keď začula vrzgot drevenej podlahy a pravidelné kroky. Obrátila sa k dverám. S napätím očakávala, kto vojde dnu.

Do pracovne vošiel mladý muž. Aonelle ostala na neho zízať a dokonca sa prestala aj klepať od strachu. Bola v šoku, pretože to bol ten posledný, o kom by povedala, že je únosca.

Vyzeral naozaj atraktívne. Keby mala hádať jeho povolanie, tipovala by modela alebo herca. Bol vysoký a plnoštíhly, jeho chôdza bola veľmi sebavedomá. Mal husté tmavé vlasy dlhé takmer po plecia. Súmerná pekná tvár s neuveriteľne príťažlivými očami, ktoré ale vyžarovali chlad. Boli úzke a tmavé. Pod nimi sedel primerane veľký nos a ešte nižšie ústa pootvorené do posmešného úškľabku.

Aone sa zarazila. Čo je tu smiešne?!

„Šípková Ruženka sa konečne prebudila," povedal a pomaličky kráčal k nej.

Ako sa približoval, tým viac sa usmieval. Nelle neušlo, že je veľmi dobre oblečený. Toto definitívne nebol žiaden žobrák, ktorý potrebuje nejaké hlúpe výkupné. Tých pár dolárov, ktoré by jej rodičia dokázali naškrabať, by ho nikdy nespasilo.

„Kto ste?" spýtala sa Aone aj napriek tomu, že to už veľmi dobre vedela.

Ovládala sa, aby sa jej netriasol hlas. Netušila, čo od tohto muža čakať.

„Stretli sme sa len raz, možno si na to ani len nespomínaš. Ale istotne si pamätáš na tie biele ruže, ktoré som ti každý deň posielal."

Zalapala po dychu. Tak toto bol ten muž, ktorý ju neustále obdarúval kvetmi? Vyzeral lepšie, než dúfala v tých svojich najbláznivejších dievčenských snoch.

Ničomu nechápala. Prečo taký fešák uniesol sivú myš zašitú v knihách?

Pošteklilo ju v nose a kýchla. V spútaných nohách stratila rovnováhu. Šmyklo sa jej na drevenej podlahe a už letela k zemi.

Akano sa zasmial. Ako Aonelle začula jeho smiech, jej strach kamsi zmizol. Bolo to skutočne čudné, no ona bola presvedčená o tom, že ju už nič neprekvapí. Bolo to nakoniec presne tak ako povedala. Z jej tajného ctiteľa sa nakoniec vykľul dokonalý muž.

Dívala sa na neho, sledovala, ako sa tam usmieva a potom podišiel bližšie. Bez slova je pomohol naspäť na gauč a prikryl ju dekou. Mohol by jej takýto muž vôbec ublížiť? Veď pôsobil tak dobrosrdečne. Bol to iba normálny človek.

Normálny človek? Uniesol ju predsa! To značí, že nemôže byť normálny!

Ale... Dívala sa na neho a premýšľala. Do tváre sa jej pomaly začínala zakrádať červeň, hoci tam bolo chladno. Bol atraktívny. Bol na prvý pohľad perfektný a ona premýšľala nad tým, prečo si všimol práve ju. A prečo takýto pekný chlap nemá vôbec priateľku? Teda... Nemohla to vedieť, ale predpokladala to.

„Prečo ste ma uniesli?"

„Pretože si moja múza, Nelle."

Zachvela sa, keď ju tak oslovil. Bolo to zvláštne.

Posunula sa kúsok na gauči, aby na neho lepšie videla. Možno to bol len skrat a on ju pustí domov, keď ho pekne poprosí. Ak je jeho múza, mohli by sa občas stretávať, nie?

„Ako múza?"

„Podľa kníh popadaných na zemi predpokladám, že ti už asi došlo, kto som, Nelle. Nepamätáš si to, ale po prvý raz sme sa stretli v kníhkupectve dole v Norwoode, kde tak rada chodievaš. Kúpila si si vtedy práve moju knihu a to ma zaujalo. Vieš, moje knihy nie sú určené pre tínedžerov, preto som premýšľal nad tým, či si ju kúpila pre seba. No ukázalo sa, že máš moje knihy rada."

„Naozaj ste ten Akano Prescott?" vydýchla Nelle.

„Áno," usmial sa.

Podišiel k nej a usmial sa na ňu. Jeho úsmev bol žiarivý, obrovský. Natiahol ruku a dlaňou ju pohladil po líci.

V jej tele sa zdvihla vlna zmiešaných pocitov. No a čo, že ju uniesol? Tomuto mužovi by bola schopná odpustiť úplne všetko!

„Prečo som tu?" opýtala sa ho.

„Pretože to bol osud," odvetil.

Srdce jej divo búšilo v hrudníku. Jej obľúbený autor povedal, že ich stretnutie bol osud!

„Nemôžete zavolať domov, že som v poriadku? Moji rodičia budú mať o mňa určite starosť."

Akano sa zasmial: „Nie, Nelle. To veru nemôžem."

„Ale, prečo?"

„Pretože našej láske nebude nikto nikdy rozumieť, Nelle."

Hľadela mu do očí a zabudnutý strach sa pomaly vynáral z jej útrob. Čosi v jeho pohľade ju vystríhalo pred tým, že toto zlato, ktoré sa jej teraz jagá, je iba obyčajná pozlátka, ktorá sa každú chvíľu rozpadne."

„Ale vy ste ma uniesli," pípla. „Keby ste to vysvetlili mojim rodičom, určite by ma s vami pustili."

„Nemohol som viac čakať. Tam vonku je mnoho chlapcov, ktorí by ti mohli ublížiť. Uniesol som ťa, aby som ťa pred nimi ochránil, Nelle. Videl som, ako sa na teba díva ten chlapec, ktorý sa tvári, že je tvoj kamarát. Never mu, Nelle. Iba ťa využije a potom odhodí ako pokazenú hračku."

„Ale on povedal, že ma ľúbi."

Dlaň, ktorá ju len pred chvíľkou hladila, sa teraz zovrela do päste. Aonelle so šokom sledovala, aká premenlivá bola jeho tvár. No hnev sa čochvíľa rozpustil, dokonca sa na ňu opäť usmieval. Zaťatá päsť sa uvoľnila.

„Vidíš, Nelle, presne tak všetci chlapci klamú, aby dostali to, čo chcú. Ten chlapec ťa nikdy neľúbil, iba ťa chce zneužiť."

Aonelle mlčala. Luka sa nikdy netváril tak, že by ju mal rád. Ale neverila tomu, že by chcel len sex. Luka taký skrátka nebol. „Ale on," namietla.

„Nehnevaj ma, Nelle," povedal jej Akano rázne. „Nesmieš sa ním nechať popliesť. Musíš byť presne taká ako aj doteraz. Skrátka sama sebou Anjelsky čistá, slušná a tichá. Taká povaha ti naozaj pristane. To je moja múza, do ktorej som sa zamiloval. Ochránim ťa pred ním, sľubujem."

„Budem sa mu vyhýbať," povedala Nelle. „Len sa musím vrátiť domov. Aspoň na chvíľku. Moji rodičia sa o mňa boja."

Akano ju nepočúval. Myšlienkami bol ešte stále pri chlapcovi, ktorý nepredstavoval žiadne nebezpečenstvo, no aj napriek tomu ho za jedno považoval.

„Videl som ťa v ten deň s ním, Nelle. Videl som, ako si sa s ním bozkávala. Ten pankhart si dovolil pošpiniť tvoju čistú krásu."

„Prekvapil ma, nevedela som, ako sa brániť."

Zdvihol ruku a ona privrela oči. Čakala, že ju udrie, no jeho mohutná dlaň jemne dosadla na jej hlavu, pohladila jej vlasy.

„To je v poriadku, Nelle. Viem, akým spôsobom zmazať tento bozk. Ako zachovať tvoju čistotu."

Sklonil sa k nej. Teraz, keď sa pobozkala s Lukom, už vedela, čo to znamená, keď sa muž takto k nej skláňa. Mykla hlavou dozadu, zviazanými rukami sa ho snažila odstrčiť, ale on jej ich schmatol za povraz a potiahol z cesty.

Pritlačil svoje mäsité pery na tie jej.

Držala pevne zatvorené ústa, pritvorila viečka. Snažila sa odtiahnuť, ale temenom narazila do steny. Nemala už viac kam cúvnuť.

Snažil sa jej dostať do úst, v jeho bozku nebola vôbec žiadna nežnosť, či neistota, ako keď sa s ňou bozkával Luka. Jazyk jej pchal medzi pery, snažil sa jej od seba oddeliť zuby, ale ona ich ihneď zaťala, sánka jej stuhla. Snažila sa brániť, no bola slabá. Poľahky sa dostal do jej úst.

Na tomto bozku nebolo vôbec nič romantické, to veru nie. Cítila, ako sa jej jazykom túlal v ústach a uvedomila si, že ju to vôbec nevzrušovalo. Bolo to, akoby jej niekto vytieral ústa vlhkou handrou. Žalúdok sa jej obrátil.

Začala bojovať. Pokrčila pred seba kolená, aby medzi nimi vytvorila bariéru. Hmýrila sa na gauči ako húsenica, zakláňala hlavu čoraz viacej dozadu. Keď to nezaberalo, uhryzla ho do jazyka.

Výsledok bol okamžitý. No nie taký, ako si priala.

„Prestaň sa brániť!" štekol po nej.

Jeho ťažká ruka sa jej náhle zjavila pred očami. Náraz do jej tváre ju zahodil tak dozadu, až si temeno buchla o stenu stojacu za koženým gaučom. Do očí sa jej nahrnulo množstvo sĺz, no to bol ten najmenší problém. Nos ju prenikavo zaštípal a ona pocítila, ako jej po tvári steká čosi teplé.

Sklonila hlavu a zazrela, ako jej na nohy dopadajú kvapky krvi z nosa.

„Budeš sa ešte brániť?" zavrčal na ňu Akano.

So strachom v očiach pokrútila hlavou.

Surovo jej strčil jazyk do úst. Cítila vo svojich ústach pachuť krvi z nosa, azda dokonca z jeho uhryznutého jazyka. Naplo ju na zvracanie. No on ju iba zvieral blízko pri svojom tele a pchal jej ďalšiu a ďalšiu dávku ich krvi hlboko, až sa zadúšala.

Keď sa po nekonečne dlhej chvíli odtiahol, pozrela na neho. Krv jej ešte stále kvapkala po brade, dole na tričko, šortky, na nohy. Odstúpil a ona si uvedomila, že jeho úd stál. Odstával v nohaviciach, ktoré mal na sebe. Došlo jej, že ho jej bránenie sa iba viacej vzrušilo a keby chcel, mohol by ju v tomto momente znásilniť.

Nebola si istá, či teraz jej telom zachvel strach a či hnus. Pravdepodobne oboje naraz. Jej vysnívaná rozprávka začala černieť.

Akano jej strčil do rúk niekoľko vreckoviek, aby si mohla utrieť krv z nosa. Keď odišiel, podarilo sa jej zastaviť krvácanie. Opatrne si prehmatala nos. Bolesť pomaly ustupovala a nebyť šmuhy na jej tvári, nebolo by po krvi ani stopy. Takže to nemala zlomené.

Vedela, že dvere sú zamknuté, nakoľko počula, ako nimi cvakol pri odchode. Hodila krvavé vreckovky do koša vedľa písacieho stola a obrátila sa k oknu. Nikdy neprelezie cez úzke mreže, ale jej hlas bude počuť ďaleko.

Možno ho nevie otvoriť, ale dokáže ho rozbiť. Už bolo jedno, že ju bude počuť. Buď stihne zavolať o pomoc ešte predtým, ako sa sem vráti, alebo tu bude zatvorená do konca svojho života.

Nervózne sa rozhliadla po izbe. Na tanieri na zemi bol jeden sendvič, ktorý jej spravil na večeru. V knižnici bola hromada kníh, niektoré ešte stále popadané na zemi, odkedy sa medzi nimi prehrabávala.

Dostala nápad. Vzala najťažšiu z nich do rúk a prešla k sklenenému oknu. Zahnala sa oboma rukami a potom z celej sily treskla knihou do okna.

Nič sa nestalo. Okno síce strašidelne zadunelo, ale nepovolilo.

Natiahla ruky po druhý raz.

Kniha jej vypadla z rúk a padla na zem. Okraj hrany padol rovno na jej prst na nohe a ona zasyčala od bolesti. Ale vedela, že nemôže povoliť. Zohla sa po knihu a ignorovala krvou podliaty necht na prste.

„Ááááá!"

S vypätím posledných síl treskla ťažkou knihou do okna. No sklo nepovolilo. Bude potrebovať niečo ťažšie a pevnejšie. Pohľad jej spočinul na drevenej stoličke zasunutej za písacím stolom. Mala síce čalúnené operadlo, ale na rozbitie skla ste nepotrebovali nič ostré.

Ukázalo sa, že zdvihnúť spútanými rukami nad hlavu ťažkú masívnu stoličku bola pre ňu neľahká úloha. Po niekoľkých minútach naťahovania sa jej to konečne podarilo.

Zvrieskla a vrazila stoličkou do okna. S hrôzou sledovala, ako sa drevo odrazilo od skla a dopadlo na zem. Na hladkom povrchu skla nebola ani jedna jediná prasklinka.

Neexistuje, že by táto chata mala nepriestrelné spevnené sklo! Vyrába sa vôbec niečo také? A dáva si to vôbec niekto na okná svojich domov? Myslela si, že to býva iba na autách politikov a vo filmoch.

Bola už celkom vyčerpaná, po tvári jej stekal pot. Zdalo sa, že obyčajný príval adrenalínu nestačil. Nesmie sa vzdať. Ak sa vzdá, bude načisto koniec. Podarilo sa jej znova zdvihnúť stoličku. Zahnala sa.

Z okna bol výhľad iba na stromy a niečo, čo vyzeralo ako cesta. Nikde nevidela ani jedno auto, ani jediného človeka. No bola si istá, že auto musel mať, ináč sa sem nedalo dostať. Všade navôkol videla iba husté stromy. Bola si istá, že sa nachádza v nejakých horách. No hory, tak tie boli poriadne ďaleko. A nemala ani šajnu, do ktorých hôr ju zobral.

Vyčerpaná klesla na zem. Očami zastala na sendviči. Natiahla sa poň a začala jesť. Chutil úplne mizerne, no ona bola hladná. Akokoľvek dlho žula svoje sústo, nekĺzalo sa dole krkom a mala pocit, akoby sa zmenilo na rozpadajúcu sa handru. Nasilu prehltla. Dokiaľ nebude jesť, ešte viac zoslabne a na to, aby sa odtiaľto dostala, bude potrebovať veľkú silu. So slzami v očiach ďalej žuvala odporný sendvič a hľadela von oknom. Slnko zapadalo, nemohla byť preč ešte ani len 24 hodín. Hľadá ju ešte vôbec niekto? A ako ju nájdu v chate, ktorá vyzerá, akoby stála na samom konci sveta?

Potrebovala zistiť, čo od nej chce a vymyslieť si plán. Dohliadal na ňu, bol mohutný a silný, dokiaľ nenájde nejakú zbraň, nikdy v živote ho nepremôže. Znova sa rozhliadala po izbe. Lampa na nočnom stolíku bola iba lacná a plastová. Takou mu hlavu nerozbije. Nikde nebolo nič ostré, či ťažké. Jedinými spoločníkmi v jej izbe boli iba knihy.

Očami prechádzala po nábytku, no naháňať ho s ťažkou stoličkou nikdy so svojou silou a zviazanými rukami nezvládne. To by už naozaj skončila s rozbitým nosom.

Mlčky sa zdvihla a zastala pred jeho knihami, ktoré ešte stále ležali rozhádzané na zemi tak, ako ich nechala. Bol to talentovaný spisovateľ. Také diela nepíšu šialenci a psychopati. Ale ľudia, ktorí vedia premýšľať a plánovať do najmenších detailov.

Sadla si na gauč a položila naň nohy. Objala svoje kolená. Slnko neustále zapadalo, svet odmietal zastať len preto, že sa jej život obrátil hore nohami. Čoskoro sem príde a bude sa jej vnucovať. A ona bude musieť poslúchať.

Hoci prečítala desiatky romantických kníh, nečítala ani jeden horor, ani jeden mysteriózny román. A hoci ich pár videla v televízii, kým ich sledovala jej mama, nemala sa čoho chytiť. Očami bezvýsledne prechádzala krížom krážom po svojom novom väzení a snažila sa zúfalo nájsť niečo, čo by ju vyslobodilo.

Spomenula si na nejakú šou, kde väzeň plastovým príborom podrezal dozorcu. Akano jej nechával iba sendviče, ktoré sa jedli rukami. Bolo to, akoby myslel na každý jeden detail.

„Upokoj sa, Aonelle," povedala sama sebe. „Musíš byť pokojná, ak budeš stresovať, nič ti aj tak nenapadne."

Vstala a prešla k dverám, boli zamknuté, presne ako si myslela. Zabúchala na ne.

„Akano?"

Ticho.

Znova zabúchala. „Potrebujem ísť na záchod!" zakričala.

Ignoroval ju. Samozrejme, že vedel o čo jej ide. Síce naozaj potrebovala ísť na záchod, no primárne to bol jej pokus o útek. No bez ohľadu na to, koľko trieskala na dvere, neodpovedal. Nevadilo mu, že spôsobuje hluk. Inak by tu určite nabehol už na začiatku, keď sa snažila roztrieskať to nemožné okno. No on neprichádzal. Znamenalo to, že nezáležalo na tom, koľko hluku urobí. Boli zrejme totiž tak ďaleko, že ich nikto nemohol počuť.

Minúty plynuli neznesiteľne pomaly. A potom ďalšie a ďalšie. Rozbolelo ju brucho. Sadla si naspäť na kožený gauč a snažila sa to všetko zadržiavať. Teraz už naozaj potrebovala, aby ju pustil na záchod.

O pár hodín neskôr to už nedokázala vydržať. Nevedela, čo urobiť. Vedľa stola zazrela plastový smetný kôš plný krvavých vreckoviek...

✗✗✗