Sophie strčila kľúč do zámky. Musela s ním najprv trocha pomykať, no napokon vkĺzol dovnútra a mechanizmus dvakrát zacvakal.

Dvere na najvyššom poschodí školy viedli na strechu. Mali z oboch strán guľatú kľučku a boli neustále zamknuté. Na strechu školy sa viac nechodilo. Nemala totiž žiaden plot, či bezpečnostnú zábranu. Hoci študenti sa tam chceli počas leta cez obedňajšie prestávky nadýchať čerstvého vzduchu, nikdy im to nedovolili. Učitelia sa vyhovárali, že to bolo príliš nebezpečné. Ale aj napriek tomu nevynaložili žiadnu špeciálnu námahu na to, aby kľúč od dverí nebolo také ľahké ukradnúť...

Ako prezidentka triedy chodievala do zborovne často. Požičiavala si odtiaľ kľúče do rôznych učební, či kabinetov. Sophie sa niekedy zamýšľala nad tým, či si vôbec niekto všimne, keď na špendlíku s prepichnutým papierovým štítkom „strecha" nebude visieť žiaden kľúčik. Samozrejme, že nevšimne. Presvedčila sa o tom teraz na vlastnej koži.

Vyšla von na strechu a sledovala padajúce snehové vločky. Bol február, začiatok druhého semestra a vonku ešte stále husto snežilo, hoci tohtoročné Vianoce boli bez snehu, iba s nepríjemným namrznutým ľadom a tuhnúcim blatom.

Biele chumáče jej padali na hnedé vlasy, no tie, čo sa jej posadili na plecia, sa rýchlo rozpustili a zmáčali jej blúzku. Sako si nechala v triede. Nebude jej chýbať. Onedlho viac nebude cítiť zimu, ani to, čo sa dialo v jej vnútri. Už o malú chvíľu bude... ticho. Pokoj.

V teniskách opatrne našľapovala po streche. Šmykla sa na zasnežených obkladačkách a padla na zadok. Studený špinavý sneh sa jej dostal pod sukňu a ona zvýskla. Vyskočila naspäť na nohy a rukami sa snažila rýchlo oprášiť zvyšky mokrého snehu, ktoré sa jej teraz lepili na premočené hrubé pančuchy, no väčšina sa už stihla vsiaknuť do textílie. Teraz vyzerala ako zmoknuté kurča.

Prešla k okraju strechy. Už mnohokrát si predstavovala, ako to urobí, ale keď tu teraz stála, všetko bolo úplne iné, ako si predstavovala.

Tak po prvé, bolo neskoré poobedie, študenti boli ešte v škole. Nikdy by sa jej nepodarilo prešmyknúť sa do školy uprostred noci, pretože sa zamykala. Kľúče od hlavnej brány a vchodových dverí neviseli na nástenke v zborovni. Ešte stále bolo vidno, hoci obloha už tmavla. Cítila by sa lepšie, keby bola obklopená tmou.

Po druhé, myslela si, že je s týmto rozhodnutím už stotožnená. A predsa teraz, keď tu stála, kolená sa jej triasli a nebolo to kvôli mrazu. Bola to jej posledná možnosť. Nechcela to urobiť. Tá vec ju k tomu donútila...

Zovrela ruky do pästí. Spomenula si na všetky tie udalosti, ktoré jej počas posledných mesiacov obrátili život hore nohami. Prečo sa to len všetko muselo stať?

Jej život nebol dokonalý, no nebol ani zlý. Mala prísnych, ale zato spravodlivých rodičov. Excelovala v škole a hoci ju niekedy spolužiaci poza chrbát nazývali bifľou, vždy sa k nej vrátili, keď potrebovali pomoc a nikdy voči nej neintrigovali, ako to niekedy robili medzi sebou iné dievčatá. Ako prezidentka triedy mala veľmi dobré vzťahy s učiteľmi a všetci jej predikovali jasnú budúcnosť na jednej z najlepších univerzít. Aj keby si ju totiž nemohla dovoliť, bolo jasné, že dostane motivačné štipendium.

A potom prišla tá vec...

Do očí sa jej tisli slzy. Nikto jej nemal ako pomôcť. Mala svoju budúcnosť vystriedať doživotným pobytom v sanatóriu? Mala si namýšľať, že keď ju zavrú medzi štyri steny, nedostanú sa k nej viac démoni, čo ju prenasledovali? Boli predsa všade s ňou. Pretože boli v jej hlave. Nebolo viac úniku.

Nechcela to urobiť. Musela. Predtým, ako sa úplne zblázni a všetci naokolo zistia, ako postupne stráca kontakt s realitou. Top študentka z ročníka. Čo všetko môže spôsobiť stres a tlak kvôli škole, povedali by. No toto nebol tlak zo školy.

Ruky zaťaté v päste sa jej triasli. Srdce jej zvieral strach. Zlé známky boli teraz tým najmenším zlom, čo ju kvárilo. Obzrela sa k dverám vedúcim na strechu. Nezatvorila ich, kývali sa vo vetre, ich málo používané pánty slabo škrípali, no nedokázali prehlušiť silný hukot vetra.

„Mrzí ma to," povedala. Netušila, komu sa to vlastne ospravedlňovala. Rodičom, učiteľom, spolužiakom. Vlastne asi každému jednému človeku, ktorý ju poznal. A ktorý bude aspoň trocha zranený tým, že sa pominie.

Zavrela oči a urobila krok vpred. Srdce jej nepríjemne podskočilo, keď prvá noha nahmatala iba vzduch. Stratila rovnováhu a prepadla cez okraj strechy. Budova školy bola nízka. Možno ju to nezabije. Bola to však jediná budova v okolí, na ktorú sa mohla dostať bez toho, aby vzbudila nejaké podozrenie. Takto nikto nebude nič vedieť, až kým sa to nestane. A to bude už neskoro.

Vietor jej svišťal v ušiach, no jeho dych bol akýsi zvláštny. Pravidelný, akoby na ňu fúkal v tom istom rytme. Počas obrovského výdychu. Nadýchol sa a fúkol znova.

Vtedy pocítila teplo. Čosi ju chytilo okolo pliec a pevne zovrelo v náručí. 

Prekvapene otvorila oči. Vôkol seba uvidela obrovské čierne krídla. Mávli a ich sila každým švihnutím odplašila všetky snehové vločky. Pozrela pred seba, na pleciach predsa cítila ľudské ruky a žiadne pazúry veľkého vtáka.

„Prepáč, Sophie."

Sophie sa pozrela do bledej tváre dievčaťa so zelenými očami. Jedno z očí sa zvláštne lesklo, akoby k jej tvári nepatrilo. Svoje typické modré kruhy pod očami mala stále rovnako výrazné, zrejme v noci zase nezažmúrila oka. Čierne prefarbené vlasy jej bláznivo plieskali vzduchom pri každom mávnutí krídel, ktoré nazerali spoza jej pliec. Roztrhané tričko jej viselo na ramenách a zakrývalo hrudník.

Sophie sa natiahla a dotkla prstami jej tváre. Myslela si, že sa jej to sníva. No nebol to sen. Líca pod jej dotykom boli rozpálené.

„Leah?" hlesla Sophie.

Leah na ňu pozrela. „Nenechám ťa zmiznúť," prehovorila. „Nikdy."