Leah otvorila oči. Silná bolesť hlavy konečne ustúpila. Posadila sa a deka jej z hrude padla k bokom. Až vtedy si uvedomila, že viac nie je u Luciusa. Odišla predsa od neho. Obrátila hlavu. Sedela na obrovskom rohovom gauči v priestornej obývačke. Bola väčšia, než tá Luciusova, no zároveň zariadená omnoho modernejšími spotrebičmi a nábytkom.

„Si hore?" začula hlas.

Obzrela sa a uvidela, ako dovnútra vstúpila Romaine. Mala na sebe nažehlené nohavice z kvalitnej hladkej látky. Navrchu mala vzdušný top bez rukávov krémovej farby. Jej orieškovo hnedé vlasy tak pôsobili omnoho žiarivejšie, pokožka teraz vyzerala ako ružová broskyňa. Bola upravená a namaľovaná, pôsobila ako vyspelá elegantná žena. Nebyť jej mladej tváre, ktorá prezrádzala skutočný vek, nespoznala by ju. Jedinou vecou, ktorá kazila tento dojem, boli huňaté papučky, ktoré teraz hlasno plieskali o podlahu.

Maine zastala rovno pred ňou s prekríženými rukami. „Ako ti je?" opýtala sa jej. V hlase nebolo počuť ani štipku súcitu.

Leah pocítila chlad na lícach. Prešla si po nich prstami a uvedomila si, že musela plakať. Mokré cestičky na nich ešte ani len nestihli vyschnúť. Rýchlo si ich utrela chrbtom ruky a pozrela na Romaine.

„Som v pohode," odvetila.

Necítila sa dobre. Pripadala si akoby ju Lucius prevalcoval nejakým zaklínadlom a ona sa práve pozliepala dokopy. Niekoľkokrát zažmurkala a pohľad jej zaletel k oknám. Skrz ne dnu dopadalo slnečné svetlo. Keď sem prišla, bola tma.

„Prespala som celú noc?" opýtala sa.

Romaine sa zasmiala: „Spala si dva dni! Mala si horúčky, blúznila si. Po celý čas si brblala nejaké hlúposti. O čom sa ti to vlastne snívalo?"

Leah zovrela v prstoch okraj deky. Neodpovedala.

„Fajn," odvrátila sa od nej Romaine. „Nathaniel ti odkazuje, že sa s tebou chce porozprávať, tak tu máš zostať, kým sa nevráti. Hoci najradšej by som bola, keby si odišla."

Leah nadvihla obočie. Romaine už viac nemala zábrany prejavovať jej nevraživosť. Zvláštne, ako sa z najlepších priateliek stali najväčšie nepriateľky. Hoci ona ju za nepriateľku nikdy nepovažovala.

„Kam ideš ty?" opýtala sa jej Leah.

„Do práce," odvrkla Maine.

„Do práce," zopakovala Leah. „Veď si ešte ani len nedokončila strednú školu."

Maine neodpovedala. Namiesto toho vyšla z obývačky a zamierila zrejme do chodby.

„Tak teda pekný deň!" zakričala za ňou Leah sarkasticky.

Tresknutie vchodovými dverami ju ubezpečilo, že Romaine nemá záujem viac sa s ňou rozprávať.

Leah spustila nohy na zem a otočila sa dopredu. Chrbát oprela o zadok gauča a zaklonila hlavu, až kým jej nespočívala navrchu operadla. Hľadela do sterilného bieleho stropu nad svojou hlavou.

Vzdychla a zažmúrila oči, prikryla si ich predlaktím. Zovrela pery, aby zadržala ďalšiu vlnu plaču, ktorá sa zdvihla hrozivo blízko k okraju. Po celý čas si myslela, že šialená veštica mala vo svojom vlastníctve oko jej matky. Zomrela, keď bola Leah veľmi malá, dobre si ju nepamätala. Keď si cudzie oko vložila do prázdnej očnej jamky, predpokladala, že sa s ňou konečne stretne. Ani vo sne by jej nenapadlo, že oko v skutočnosti patrilo upálenej čarodejnici, ktorá splodila s Raumom prvého polovičného démona z ich línie.

Myseľ Leah napadli všetky veci, ktoré Sarah videla a zažila na vlastné oči. Mozog taký nával spomienok nestačil spracovať. Preto tá migréna a niekoľkodňové sny. Snažila sa jej myseľ pretaviť spomienky niekoho iného na sny?

Vedela, aký bol Raum, veď sa s ním predsa už raz stretla. Vedela i to, že sa snažil iba zachovať svoj rod a vždy, keď sa narodil ďalší polovičný démon, matky pre neho viac nemali význam. Nenávidela ho. Bola presvedčená o tom, že je zvrátený a zlý. No nikdy by nebola tušila, že mal ľudskú ženu skutočne rád. Miloval ju. O tom sa spolu nikdy nerozprávali, Leah bola prirýchla v jeho odsúdení, a potom ho Araneus zabila, jeho duša sa prepadla do pekla.

V jej duši sa ešte stále ozývali stovky ďalších zážitkov, ktoré jej predchodkyňa zažila počas svojho života. Aj napriek tomu, že mala víziu o upálení a ušla zo svojej dediny, smrti sa nevyhla. Najhoršie na tom všetkom bolo, že Raum sa ju snažil zachrániť. A nikdy nepovažoval za dôležité, aby ostatní vedeli, aká je pravda.

„Dofrasa," zamrmlala Leah a ešte pevnejšie zažmúrila viečka.

„Leah, prečo ho chrániš? Je to zlý démon, klame ťa. Nesmieš zlu podľahnúť."

„Ak si mám vybrať medzi ľuďmi alebo démonmi, tak si radšej zvolím démonov."

Leah otvorila oči. Nemalo viac význam plakať nad rozliatym mliekom. Zoskočila z gauča na zem a potom premýšľala nad tým, že kým Romaine nie je doma, presnorí byt, kde býva. Zdalo sa, že Nathaniel má veľa peňazí. Apartmán, v ktorom sa nachádzala, bol nový a poriadne veľký. S Luciusovým starým polorozpadnutým domom sa to nedalo ani porovnať.

Leah sa odvrátila od okien, z ktorých bol fantastický výhľad a teraz premýšľala nad tým, či chce skutočne prejsť ostatné miestnosti. Koniec koncov, Romaine bola teraz Nathanielova milenka, alebo azda aj partnerka. Leah mala zlé tušenie, že uvidí niečo, čo neskôr oľutuje. Stále jej na Maine záležalo, aj keď sa k nej správala ako k handre. Bolo otázne, či sa tak k Leah správa kvôli tomu, že je posadnutá démonom, alebo či ju neznáša kvôli tomu, čo sa medzi nimi odohralo.

„Takže napokon predsa len dostali to, čo si zaslúžili, hah!"

Ok, hoci Maine nenávidela démonov, definitívne ju neznášala kvôli minulosti!

Leah sa obrátila tvárou do obývačky. Gauč, knižnica, veľký televízor, nič nezvyčajné, hoci všetko bolo hypermoderné a nové. Pomaly prešla ku knižnici a pozrela na chrbty kníh. Lucius mal vo svojich policiach množstvo zápisníkov viazaných v koži od lovcov z minulosti, alebo knihy o mágii. Leah premýšľala nad tým, či aj Nathaniel bude mať niečo také u seba, no keď prečítala niekoľko nápisov na knihách, ostala sklamaná.

Bolo tam niekoľko klasických románov, moderná literatúra, ale i odborné knihy. Ani slovko o okultizme. Samozrejme, lovci sa museli tváriť, že nadprirodzeno neexistuje, ináč by ich zavreli. Ale Nathaniel bol predsa ten, čo zo škôl odvádzal deti so špeciálnymi schopnosťami. Azda si ako šéf tohto všetkého mohol dovoliť mať vo vlastnej knižnici knihy o mágii!

Na jazyku pocítila známe šteklenie vypovedajúce o tajomstvách. Ibaže by ich tu mal, ale ukrýval?

Očami opäť skĺzla po názvoch kníh, no tentoraz ich kontrolovala omnoho pozornejšie. Zastala na Božskej komédii. Chvíľku hľadela na chrbát knihy a potom sa zasmiala. Siahla po nej a vytiahla ju von. Kniha sa o čosi v polici zachytila, začula zvláštne cvaknutie.

Regál sa odchýlil a ona vydýchla. Tajná miestnosť ako vo filme? A ona ju vďaka svojmu inštinktu zdedenom po Raumovi odhalila do piatich minút? Nathaniel s ňou nebude veľmi spokojný.

Odchýlila regál do strany a vošla dovnútra. Nathaniel s ňou definitívne nebude nadšený. Práve teraz totiž vo svojej tajnej miestnosti sedel. Keď sa objavila dnu, prekvapene k nej zdvihol hlavu. Zamrzla na mieste. Romaine odišla a jej vôbec nenapadlo, že by ju tu nikdy nenechali samú. Prečo vlastne predpokladala, že Nathaniel nie je doma, keď ho iba nevidela v obývačke?

„Veľmi by ma zaujímalo," odložil prácu, čo mal položenú na stole a prebodol ju tyrkysovými očami, „ako sa ti podarilo dostať sa do tejto miestnosti."