Leah vošla do obývačky a podišla k sklenenej vitríne zašitej v rohu. Otvorila drevené dvierka s olupujúcou sa farbou poznačené nespočetnými červotočmi a siahla do strednej poličky. Stálo v nej množstvo sklenených pohárikov obmotaných papierovými prúžkami a obväzmi. Magické symboly, ktorými boli popísané, zabezpečovali, aby to, čo bolo vo vnútri, nevidelo von.

Leah otvorila tašku a začala do nej zhŕňať všetky poháre. Jemné sklo cinkalo a hrkotalo, kým padalo dovnútra. Obsah v nich zaločkal. Leah zazipsovala tašku a pozrela na posledný pohár, ktorý osamotený stál na najvyššej poličke. Chytila ho do rúk a hľadela na čierne znaky vpité do papiera. Vzdychla a vrátila pohár naspäť.

„Ideš za vešticou."

Strhla sa pri jeho hlase. Obrátila sa a zazrela Setha, ktorý teraz stál priamo pri nej. Nevšimla si, kedy sa tu zjavil. Nevedela ani, že je tu. Dom sa zdal teraz taký prázdny.

„Takmer si mi privodil infarkt," chytila sa za srdce a zatvorila dvierka na vitrínke.

„Nebojíš sa tam ísť sama?"

„Ešte nie je isté, či ju nájdem," odpovedala mu Leah. „Dostaneš sa k nej, iba keď to ona sama chce. Navyše, ak ju aj nepoteším, nemôže mi zobrať druhé oko. Potom by zo mňa nič nemala. Snáď sa jej zapáči niektoré z tých, ktoré jej teraz prinesiem."

„Veľa šťastia," odvetil.

„Kde je Laura? Už dlho som ju nevidela," opýtala sa ho Leah. „Ešte nikdy sa nestalo, že by nejakú noc nestrávila v dome."

„Laurinda bude zrejme nejakú dobu preč," pokračoval Seth.

„Čo sa stalo?"

„Nevieš o tom? Rozišla sa s Luciusom."

Leah sa vyšmykla taška z rúk. Padla na koberec a poháriky v nej zahrkotali. Leah ju rýchlo zdvihla a prevesila si ju cez rameno.

„Rozišli sa," zopakovala. „Veď spolu nechodili."

Seth nadvihol obočie a Leah si zahryzla do pier. Jasné, Lucius všetkých ubezpečoval o tom, že k Laure nič necíti. Bola predsa iba obyčajný prašivý démon, čo mu slúžil. Bol to obchod. Lucius jej dovolil trocha sa nakŕmiť a ona mu na oplátku pomáhala. Niekoľkokrát ich videla a bolo jasné ako facka, že tí dvaja sú do seba zamilovaní. Na dvesto percent. Hoci to obaja odmietali.

„Si celkom pokojná na to, že si hlavnou príčinou," podpichol ju Seth.

Zovrela popruh tašky a pozrela na Setha. Azda za to mohol ten bozk? Keď sa Luciusovi potrebovala dostať do hlavy a prečítať si, čo pred ňou skrýva? „Och," prikryla si ústa dlaňou.

Laura žiarlila. Uvedomila si, že je do Luciusa zbláznená. A preto iniciovala rozchod? City neboli súčasťou dohody.

„Niekedy nechápem dospelých," zamrmlala napokon Leah. „Je jasné, že sa majú radi. Prečo by nechceli byť navždy spolu?"

„Laura je sukuba."

„A Lucius je lovec démonov a čierny mág. A čo? Nemôžu preto spolu existovať? Obaja vieme, že to nie je pravda. Nie je to tak, že by z toho mohol vzniknúť niekto ako ja."

Seth sa pousmial.

„Bol by som rád, keby ste nepretriasali môj vzťah," ostrý Luciusov hlas preletel od dverí obývačky až priamo k nim dvom.

„Takže predsa to je vzťah," žmurkol Seth na Leah.

„Myslíš, bol vzťah," podpichla ostro Leah.

Lucius vytiahol z vrecka svoju dýku: „Fizza!"

Leah siahla do puzdra a vybrala tú svoju: „Jas!"

Oba nože preleteli vzduchom a ich čepele sa zrazili uprostred obývačky. Ostrý cvengot nedokázal preťať napätie v miestnosti. Leah spustila tašku s pohárikmi opäť na zem. Vyskočila a schmatla svoj nôž do ruky. Fizza sa medzitým vrátila k Luciusovi.

„Veľmi ľahko sa ti vrhajú nože, keď ten môj ťa nedokáže zraniť, ale ja zakaždým riskujem," zamrmlala.

Nepredpokladala, že sa ho jej poznámka natoľko dotkne. Zvyčajne jej nikdy nič nedal najavo. Skutočne musel Lauru mať rád, keď neovládol svoje emócie. Možno sa teraz bude iba tváriť, že chce znova trénovať, pripraviť maličkú Leah na nebezpečenstvá číhajúce tam vonku, no ona vedela, že v skutočnosti to bolo o niečom inom. Luciusove vnútro bolo rozžeravené hnevom. Vedela to i bez toho, aby ju na hrudi pálila pečať a jeho planúce city.

„Nemám teraz čas na tréning, Lucius. Mám prácu."

Lucius fľochol pohľadom k prázdnej vitrínke: „Ideš za tou strigou."

„Len ak mi to dovolí. No to nie je všetko. Dnes večer mám prvé stretnutie s asociáciou lovcov."

Fizza mu vypadla z ruky. Zvraštenú tvár vyrovnalo prekvapenie. Natiahol prsty a dýka sa sama odlepila od zeme. Dosadla do jeho dlane a on ju oblapil prstami.

„Si môj familiár."

„Iba keď som posadnutá," pripomenula mu a vo vzduchu prstami naznačila úvodzovky. „Čiže kým nenastane tvoja polnoc," prízvukovala, „som stále iba človek. Povedal si mi, aby som sa rozhodla, aká má byť moja budúcnosť, Lucius. Chcem sa stať lovkyňou démonov."

„Môžeš byť čímkoľvek a ty si vyberáš toto?" pokrútil hlavou.

Leah si spomenula na Sophie a na jej utrápený výraz tváre. Na škaredého odporného démona skákajúceho po lavici.

„Áno," odpovedala. „A dnes večer dostanem vlastnú misiu, aby sa ukázalo, či to zvládnem."

Zobrala mu tým vietor z plachiet, no viac na to nedbala. Znova si prevesila cez plece čiernu tašku a pre istotu ju zovrela aj v ruke. Náklad vo vnútri sa nesmel za žiadnych okolností poškodiť. Prešla popri Sethovi krížom cez obývačku k Luciusovi. Ustúpil jej z dverí a nechal ju bez slova prejsť. Pálenie na jej hrudi sa začalo strácať, jeho emócie chladli.

Leah to tušila. Bolo len otázkou času, kedy sa ich malá skupinka rozpadne. Boli pohromade, pretože museli, nie preto, lebo chceli. A ten osudný moment nastal teraz.

Leah vyšla von a zabuchla za sebou vchodové dvere. Prechádzala po starom chodníku zloženom z plochých kameňov krížom cez dvor a zdvihla hlavu k oblohe. Na atramentovom pozadí už žmúrili hviezdičky.

Premýšľala nad tým, čo by chcela vo svojom živote robiť. Lucius sa jej možno snažil naznačiť, že má veľa možností, no ona vedela, že to nie je pravda. S Rauni vo svojom vnútri nebolo možné utiecť od tohto sveta, ktorý ju načisto pohltil a nedovoľoval jej viac vrátiť sa do čias, kedy bola iba obyčajná školáčka s mizerným prospechom a bez žiadnej kamarátky.

Pozrela na hodinky. Do prvého stretnutia s lovcami mala ešte kopec času. Stará veštica bola v nedohľadne. Leah pohľadom prechádzala po okolitých budovách v nočnom meste, no nikde nenašla nič, čo by ju bolo upútalo. Nájsť vešticu bolo veľmi ťažké, no bola to jediná veštica, o ktorej Leah vedela, že nie je podvodníčka. Nepotrebovala k svojej práci žiadne karty, či kyvadielko. Všetko, čo potrebovala vedieť, videla.

Leah si slabo vzdychla. Od toho momentu, kedy jej z hlavy vyšklbla oko, pred ňou mala veľmi veľký rešpekt. Pred Sethom sa tvárila, že je v pohode, ale vo vnútri sa stále chvela, keď si spomenula na ich prvé stretnutie. Nevedela vtedy, čo od toho všetkého očakávať. Spoľahla sa na to, že Lucius dá na ňu pozor. Nie, že ju bude držať na mieste, kým jej tá striga bude zabárať dlhý zahnutý necht do očnej jamky.

Dohoda bola, že svoje oko dostane naspäť, keď jej prinesie oko Rauma – svojho démonického otca. No ten bol teraz fuč. Leah znova zovrela popruh tašky visiacej cez jej rameno. Dúfala, že čarodejnica si niečo z toho vyberie.

Náhle jej do nosa udrela ťažká korenistá vôňa kadidla. Zastala a zdvihla hlavu. Upútal ju jeden zo sklenených výkladov v rohu. Bol tam tak zašitý, že si ho prvý raz ani nevšimla. Tak ako i predtým, i tentoraz budova vyzerala, akoby ju rozbilo stádo vandalov. Neónový nápis na skle nesvietil. Vedľa nefunkčného svetla v tvare ruky s okom uprostred boli nápisy ako jasnovidka a tarot, či čítanie z dlane. Pár písmen z nápisov bolo rozlámaných. I cez sklenený výklad sa tiahli obrovské praskliny a sklo držalo pohromade zrejme iba vďaka svojej vôli.

V rohu okna trčal odhrnutý záves, no Leah vedela, že aj keby nazrela dovnútra, nikdy by nevidela nič iné okrem špinavého koberca a neporiadku. Rozbitá sklenená výplň dverí bola zadebnená latkami.

Leah podišla k dverám a obzrela sa. Ľudia si nevšímali nielen ju, ale ani miesto, kde teraz stála. Bolo to, akoby sa ich pohľady prehupli priamo cez, akoby zdevastovaná opustená veštiareň bola iba ilúzia. Leah vedela, že za to môže kúzlo.

Prstami oblapila guľatú vykývanú kľučku a otvorila dvere. Tak ako napovedal kúsok odokrytého výkladu, vnútrajšok miestnosti bol naozaj zdevastovaný. Vyzeralo to, akoby si niekto dal záležať na tom, aby nič zo zariadenia neostalo na pôvodnom mieste.

Nábytok bol poprevracaný a obsah zásuviek z neho rozhádzaný po zemi. Tapety s hypnotickým vzorom boli postrhávané zo stien, dokonca sa niekto snažil z podlahy odlepiť i koberec, akoby čakal, že nájde padacie dvierka vedúce do tajnej chodby.

Dvere za ňou sa zabuchli a ilúzia rozbitej miestnosti zmizla. Teraz bola presne v tej istej miestnosti, akú si pamätala. Malá štvorcová miestnosť vystlaná hrubým chlpatým kobercom bola osvetlená červenou lampou stojacou v rohu. Z malého stolíka plného vonných tyčiniek stúpal nahor ťažký aromatický dym, čo sa krútil ako had.

V mohutnom čalúnenom kresle sedela žena. Vlasy mala vyčesané do hladkého uzla na hlave. Šaty so zložitým vzorom boli rovnako necudné, ako si Leah pamätala. Tentoraz nefajčila, cigaretová špička bola položená na stolíku vedľa dymiacich tyčiniek.

„Chcela si ma vidieť, Leah," povedala jej žena. Hlas mala stále rovnako zachrípnutý, poznačený množstvom cigariet. „Ale oko Rauma si mi nepriniesla. Prečo?"

„Raum sa prepadol naspäť do pekla," odpovedala Leah.

Podišla bližšie a kľakla si pred ženu na koberec. Nebola žiadna kráľovná, ale Leah predsa mala pocit, že by sa jej mala klaňať. Otvorila tašku a potom jej ukázala množstvo sklenených pohárikov, ktoré priniesla.

Žena luskla prstami a poháriky sa zdvihli do vzduchu. Obväzy so zaklínadlami sa z nich začali rozmotávať a dopadli na zem. Hladina vody v sklenených pohároch sa rozvírila. V každom jednom pohári sa krútilo oko. Všetky boli rovnako okrúhle ako oči ľudí, ale bolo jasné, že im nepatrili. Bolo to možné zistiť vďaka nezvyčajným zreniciam, či farbám dúhoviek, poprípade celých bielok.

„Nie je tam ani jedno, čo by za niečo stálo," povzdychla si tá žena.

Leah v duchu zakliala. Nedúfala, že by dostala naspäť svoje oko, no živila v sebe malú nádej, že vešticu také množstvo nových očí poteší.

„Nejako ich však len využijem," zasmiala sa tá ženská.

Leah zdvihla hlavu. Videla, ako žena vystrela ruky a vrchnáčiky z pohárikov s hlasným puknutím vyleteli nahor, sťa by otvárala fľaše šampanského. Desiatky očí levitovali vo vzduchu a tá žena ich k sebe pritiahla ako magnet. Prisali sa na jej odhalenú pokožku, až kým sa nevstrebali do jej tela. Niekoľkokrát zažmurkali na svojom novom mieste a potom sa zatvorili.

Bez ohľadu na to, koľkokrát Leah videla jej telo pokryté očami, zakaždým sa jej zdvihol žalúdok. Preglgla kyselinu, čo sa jej vovalila na jazyk a vstala. Kolená sa jej triasli.

„Zabudnime na Rauma," povedala veštica. „Raum už ani zďaleka nevie toľko, ako kedysi. Ak ho niekto jedného dňa povolá z pekla, dostanem sa k nemu."

Leah vedela, že bude nasledovať ďalšia neuskutočniteľná úloha.

„Nathaniel, Leah," pozrela na ňu striga. „Dones mi Nathanielovo oko. Neexistuje iné, čo by malo väčšiu cenu. Veci, ktoré videl ten muž, nevidela žiadna iná bytosť. Potrebujem jeho oko."

Leah mala pocit, že sa jej podlomia kolená. „Ale Nathaniel... to je predsa nemožné!"

„Túži po tebe. Je len otázkou času, kedy sa vaše cesty znova spoja. Dones mi jeho oko."

„Ale..."

„Jeho oko za tvoje. A ako darček ti ponechám i to, ktoré máš teraz v pohári u Luciusa."

Leah zovrela pery. Oko zatvorené v pohári vo vitrínke u Luciusa patrilo jej mame. Možno to bolo morbídne, ale bola to jediná vec, čo po nej zostala. Nechcela ho tejto bosorke posadnutej očami vrátiť. Nikdy jej nepatrilo.

„Dokedy to musím urobiť?" opýtala sa Leah.

„Na tom nezáleží," zasmiala sa tá žena. „Hodiny tikajú iba tebe, nie mne."

Mávla rukou a Leah bolo jasné, že ich stretnutie je na konci. Obrátila sa a podišla k dverám, ktorými sem vošla. Chytila kľučku.

„A Leah."

Leah sa posledný raz obrátila k tej čarodejnici. Práve si zapaľovala ďalšiu cigaretu.

„Nezabudni na to, že ak sa ma pokúsiš oklamať, budem to vidieť," varovala ju.

Leah mlčky prikývla. Srdce jej búšilo v hrudi. Stlačila kľučku a otvorila dvere. Keď vyšla von, ovalil ju studený nočný vzduch mesta. V porovnaní s ťažkým zadymeným vzduchom tam vo vnútri, na Leah zapôsobil ako upokojujúci balzam. Zabuchla za sebou dvere a keď sa rozhliadla, uvedomila si, že sa ocitla v úplne inej časti mesta, než v ktorej do veštiarne vstúpila.

Teraz sa nachádzala v starej historickej časti. Takmer všetky budovy naokolo boli označené s ceduľkami na výstrahu kvôli padajúcej omietke. Dekor stien a striech tvorili maľby, rytiny a sochy zvierat, či chrličov, ktoré mali chrániť.

Odtiaľto to bolo do budovy, kde mali svoje sídlo lovci, iba niekoľko metrov. Leah pokrútila hlavou. Mnoho z lovcov sa snažilo stretnúť s vešticou, hoci Leah nikdy nechápala prečo, no asi by im nikdy nenapadlo, že sa skrýva priamo pod ich nosom.

Leah prebehla cez cestu a potom zatlačila do sklenených dverí. Otvorili sa a ona vošla dovnútra. Zastala pri malej recepcii a vyhľadala v telefóne email, kde mala napísané, kam má ísť. Recepčná sediaca za stolom k nej ani len nezdvihla pohľad. Na počítači hrala karty, hru, ktorú Leah niekoho nevidela hrať azda desaťročie. Za jej chrbtom stál s prekríženými rukami démon.

Tento bol iný, než ten, ktorého zabila v škole. Tí najslabší mali často podobu neľudských príšer, či zvierat. Tí silnejší dokázali meniť podobu a vedeli sa premeniť i na človeka, ak chceli. I tento bol jeden z nich. Za ženou stál mladý muž a nebyť jeho neprirodzene červených dúhoviek, ktoré sa neunúval skrývať, obyčajný človek by si nikdy nevšimol, že s ním niečo nie je v poriadku. Leah však jeho démonickú energiu cítila. Podvedome schmatla do ruky okraj výstrihu svojho trička, aby nahmatala Luciusovu pečať. Nereagovala. Prívesok jej chýbal, dala ho predsa Sophie.

Démon otvoril ústa a ona si myslela, že jej ide niečo povedať, no on sa iba sklonil k tej žene a poradil jej, aký ďalší ťah má spraviť.

„Hrá sa ti to bohovsky dobre, keď vieš, aká karta bude nasledovať," zamrmlala mu recepčná.

Leah sa rozhodla si ich viac nevšímať. Namiesto toho vystúpila nahor po širokých schodoch. Zaťukala na dvere a vošla do zasadacej miestnosti s veľkým okrúhlym stolom. Lovci sa tu pravidelne stretávali, no miestnosť bola teraz prázdna. Leah sa nervózne posadila na jedno zo kresiel a v prstoch žmolila papierovú čistú vreckovku.

„Leah, vitaj!"

Strhla sa, keď za chrbtom začula hlas. Dvere na zasadačke nechala otvorené a dovnútra teraz vošiel Nathaniel. Cítila, ako sa jej rozhoreli líca. Nepredpokladala, že sa tu s ním stretne. Iste, i on patril kedysi k nim, ale myslela si, že ho ostatní lovci teraz neznášali.

„Poprosili ma, aby som ti odovzdal tvoju prvú úlohu," povedal a potom jej po stole posunul papierovú zložku. „Tu je všetko, čo potrebuješ vedieť."

Leah siahla po obale a otvorila papierovú obálku. Vo vnútri bolo niekoľko vytlačených papierov. Kovovou spinkou na prvej strane bola pripnutá malá fotografia akéhosi neznámeho chlapca.

„Mojou úlohou je nájsť toho chlapca?"

„Či už živého, alebo mŕtveho," odvetil Nathaniel. „A teraz by som prešiel k druhej veci, prečo som ti chcel zložku odovzdať osobne. Chcel som sa s tebou porozprávať, Leah."

Leah prudko vstala. „Nemám veľmi čas," zamrmlala. „Musím na tomto ihneď začať pracovať a..."

„Ide o Romaine," prehovoril.

Leah zastala a pozrela sa mu do očí. „Čo je s Romaine?" opýtala sa.

„Počul som, že veštica ťa má veľmi rada."

„Taký človek sa asi ešte nenarodil," zamrmlala Leah. Snažila sa nedať najavo, ako veľmi ju Nathanielove slová rozhodili.

„Počul som, že veľmi rada zbiera oči a vidím, že i to tvoje sa jej veľmi pozdávalo. Tak mi napadlo, že by som sa s ňou rád stretol."

Kolená Leah sa znova premenili na želatínu.

„Priveď mi ju, Leah. A ja ti vrátim tvoju Romaine."

„Maine s tým nebude veľmi spokojná," odpovedala mu Leah.

Romaine bola z Nathaniela hotová, to bolo jasné ako facka. Ako inak by mu mohla tolerovať všetky tie zverstvá, čo robil? Aj keď to bolo na démonoch, ktorí si to podľa jej logiky zaslúžili?

„Nezáleží na tom, čo chce Maine," povedal jej Nathaniel s úsmevom. „Podstatné je, čo chcem ja."

Leah zaťala sánku, aby si nevšimol kŕč, ktorý prešiel jej tvárou. Áno, vedela, že Nathaniel je arogantný sebec, ale dúfala, že má Maine aspoň trocha rád. Iba ju využíval?

„Nemôžem to sľúbiť," odvetila mu. „Z toho, čo mi povedal Lucius, veštica nikdy nevychádza von zo svojej veštiarne."

„Tak ma k nej priveď."

Leah sa zamyslela. Keby ho k nej priviedla, mohla by tak splniť svoju úlohu a veštica by si zobrala jeho oko. Zabila by tak dve muchy jednou ranou.

„To už bude jednoduchšie," povedala Leah. „Zjaví sa, keď sa s ňou človek potrebuje stretnúť. Môžem ťa k nej priviesť i teraz."

A ona to teraz veľmi potrebovala. Aby mohla získať svoje oko naspäť. A pokiaľ to veštica myslela s Nathanielovym okom vážne, určite privíta takúto šancu s otvorenou náručou.

Nathaniel nadvihol obočie. Neveril jej.

No Leah sa nenechala odbiť. Vyšla spolu s Nathanielom von a zamierila presne k miestu, z ktorého len pred štvrťhodinou vyšla. Rozbitá veštiareň zmizla, zadebnené dvere vystriedali dvere inej historickej budovy. Leah prekvapene zažmurkala, veštiareň bola fuč.

„Tak?" opýtal sa Nathaniel.

„Zdá sa, že momentálne nestojí o stretnutie," zasmiala sa, aby odohnala rozpaky.

Nechápala, prečo tá žena teraz zmizla. V hrdle jej vyschlo.