Jún 2016

Trvá večnosť dostať sa z letiska do centra mesta. Niekoľkokrát mi vyhodí ramenný kĺb z ťažkej batožiny. Všade je veľa ľudí a pachov. Náš hostel je plný všetkých rás, etník a štýlov a recepčný vyzerá ako zostarnutý Ken, vysoký, strojený s mechanickými pohybmi a úsmevom na dva prsty.

Na izbe je osem ľudí, z čoho mám zvláštne pocity. Chcem si hodiť sprchu, no neviem ako ju spustiť. Voda ide buď úplne horúca alebo ľadová. Po krátkom odhodlávaní si vyberiem ľadovú. Bradavkami môžem rezať sklo, vychádzam však úplne svieži.

Z každého rohu nás ovalí iný pach. Kari, močovka, vanilka, prdy, voňavky, tráva, zvratky, kebab. Moja angličtina je taká zlá, že keď zakotvíme v prvom bare, volá sa Menahata, nie som si schopný ani vypýtať drink. Hrá tu balkánska hudba. Jakub, ktorému nikdy nechýbala odvaha, sa dáva do reči s dievčatami vedľa na bare. Vraj majú Chorvátske korene a bývajú v New Jersey.

„New York musíte milovať! Určite choďte na Staten Island Ferry," dávajú nám tipy. Jakub berie jednu z nich tancovať a jej kamoška čaká, kedy sa rozhýbem. To nehrozí. Objednávam si ďalší drink a snažím sa s ňou viesť small talk. Ide to zo mňa ako z chlpatej deky. Dávam si niekoľko výdatných dúškov.

„Veľa toho nenarozprávaš, však?"

„Prepáč. Moja angličtina nie príliš dobrá," pokrčím ramenami. Je mi trápne.

Kým sa dovlečieme späť na hostel, je päť ráno. V uliciach je plno ľudí, z kanálov sa parí a robotníci opravujú ulice. Empire State Building slúži ako skvelý orientačný bod.

Na druhý deň vstávame na obed. Prechádzame ulicami a míňame budovy, ktoré poznám z filmov. Som uchvátený všetkým naokolo, fotím pouličných tanečníkov, predavača hotdogov, týpka na bicykli s dieťaťom zabaleným v jamajskej zástave. Výhľad na Manhattan z Brooklynského mosta je neopísateľný. Fakt, že mám iba tridsaťšesť snímok, vyžaduje maximálnu prítomnosť. Som obmedzený fotiť len to, čo za to stojí.

Naloďujeme sa na Staten Island Ferry, ktorá turistov zadarmo preváža okolo sochy slobody. Cítim sa, akoby som nastupoval do Noemovej archy.

Jakub je extrémne komunikatívny. Nemá problém dať sa do reči absolútne s nikým. Ja som presný opak. Som hanblivý a vraj tichý. Nie je to však celkom pravda. Dokážem byť ukecaný, keď je dobrá téma. Neznášam zdvorilostné rozhovory o ničom, ide ma z nich roztrhnúť. Rád počúvam druhých a mám rád, keď druhí počúvajú mňa. Neznášam, keď ľudia rozprávajú, len aby rozprávali.

Každopádne, prihovorí sa turistkám z Texasu a skončíme spolu v rodeo bare. Hrá tu živá kapela, niečo medzi country a blues. Všetci chrúmu arašidy a šupky hádžu na zem, lebo tak sa to tu patrí. Texasanky Zoey a Emma sú milé a ja do seba lejem jednu tequilu za druhou. Niekto tu oslavuje zelenú kartu, všade sú americké zástavky a maska s napodobeninou Obamu.

Nasledujúci deň sa s Jakubom zadúšame smiechom nad videom, v ktorom v nej opitý tancujem a každého naokolo sa dotýkam. Nemôže to byť považované za prznenie národa? Máme takú opicu, že končíme na polievke v autentickej vietnamskej reštaurácii Paris v Chinatowne.

Prechádzame úzkymi uličkami, míňame bedničky so sušenými rybami, bravčovými kožami, živými úhormi, žabami a korytnačkami. Vidím prichádzať starenku o paličke. Prichystám si foťák, lebo s prostredím za ňou je chodiacou snímkou. Sotva stlačím spúšť, spočinú na mne jej oči, bledé a suché ako vyprahnutá pustina. Kričí po mne, že mi odfaklí ruku, pričom sa zapiera do palice.

O dva kroky ďalej je svet znova o inom. Taliansky mód zapnutý. Cítim sa ako vo filme Špinavé ulice. Keďže som tichá voda, potrebujem okolo seba temperamentných ľudí, aby ma uviedli do rovnováhy.

Blíži sa posledná noc v New Yorku. Mierne sa s Jakubom pochytíme kvôli peniazom. Rozhadzuje, akoby nemal prísť zajtrajšok. Chápem ho, má dohodnutú prácu. Ale čo ja? Nemám žiadny plán a som z toho nervózny.

„Vážne si myslíš, že by som ťa nechal v štichu?" obraňuje sa útokom. A tak sa plánujeme znova stretnúť s Emmou a Zoey.

„Musíme si obliecť niečo reprezentatívne," uvažuje nahlas. Obliekam si džínsy, modrú kockovanú košeľu a tenisky, to najlepšie, čo moja batožina ponúka.

Stojíme pod mrakodrapom, kde nás hneď zastaví ochranka. Už tušíme, že sa o chvíľu otočíme na opätku. Naše partnerky sú však prehnane sladké a tak sa vezieme hore. Úprimne, bol by som radšej, keby nás do toho výťahu nepustili. Sužuje ma predstava, ako v malej železnej kocke letíme úzkym tunelom hore závratnou rýchlosťou. Všetci musia vidieť, ako mi pulzuje žila na čele.

Keď zbadám panorámu klubu, musím priznať, že to stojí zato. Všetko ako na dlani. Keď sa dostatočne vynadívam, odfotím si to do pamäti.

Sedíme na terase a pijeme miešané drinky. Hemží sa to tu zhovorčivými ľuďmi a mne sa každým ďalším rumom s kolou rozväzuje jazyk.

„Pozri, nehovorím, že som dokonalá," reve mi do ucha a snaží sa prekričať hlasnú hudbu Zoey. „ale aspoň som z Texasu."

„Myslel som, že všetky nosíte kovbojské čižmy, alebo také niečo," odpovedá rum vo mne. Rehoce sa a vyvracia oči dohora.

„Milujem tvoj prízvuk!" nechá sa počuť.

Prihovára sa nám (teda skôr Texasankám) chalan, ktorý ich presviedča, že je model.

„Nekecaj." Počujem Emmu ako ho provokuje. Zdvihne si tričko a ukazuje sixpack ako z photoshopu. Emma mu pokladá ruky na brucho a rehoce sa pritom na plné hrdlo.

Pretriem si tvár a musím ísť na vécko.

„Oh, prepáčte madam," ospravedlňujem sa dievčine, do ktorej som v dave omylom narazil.

„No tak! Vyzerám snáď ako madam?" smeje sa.

Keď sa vrátim, Jakub už konverzuje s nejakou dlhonohou Ruskou.

„Pačemo abeziana smačila jajca v majom supje?" pýta sa jej, prečo opica omočila vajcia v jeho polievke, no ona jeho humoru nechápe. Nočná atmosféra a alkohol v krvi vo mne vyvoláva chuť niekoho pobozkať. Prídem k Zoey a dám jej pár komplimentov o tom, ako dobre dnes večer vyzerá. Všimol som si to už z diaľky. Priložím pery na tie jej a jazykom jej v ústach kreslím ležatú osmičku.

Nad ránom sedíme dolu vo foajé a fotíme sa, až kým nás nevykáže strážna služba.

Od pouličného predavača kvetov kúpime dve ruže. Emma tú svoju venuje spiacemu bezdomovcovi, Zoey zasa taxikárovi. Chlapík v indickom sárí reaguje rozladene, pretože sa domnieva, že mu chce platiť kvetmi namiesto dolárov.

vvv

Ráno mi je najhoršie za posledné tri dni. Žmúrim na mobil. Päť zmeškaných hovorov od mamy a správa so znením Nie je mi dobre. Vôbec nespím. Neviem, či zvládnem, že si tak ďaleko.

Sadnem si na posteľ a skúšam jej volať. Operátor mi z nejakého dôvodu nedovolí volať do Európy, len odtiaľ prijímať hovory. Napriek tomu to skúšam desaťkrát. Márne. Jakub sa zobudí na tón vychádzajúci z môjho mobilu.

„Čo to robíš?" rozospato na mňa dvíha hlas. „Bojím sa o mamu, aby niečo nevyviedla."

Zahreší sám pre seba a odchádza na záchod. Vráti sa o desať minút. Celý sa potím a snažím sa nájsť spôsob, ako sa jej dovolať.

„Začni sa baliť," prehodí. „musíme stihnúť vlak."

„Neviem, či je to najlepší nápad," odpovedám trasúcim sa hlasom.

„Akože čo?" na okamih prestane ukladať veci do kufra a zapichne do mňa pohľad.

„Či mám ísť s tebou. Možno by som sa mal na to vykašľať. Ktovie, čoho je schopná. Nemôžem ju nechať samú tri mesiace, to je príliš dlhá doba," kokcem.

„Prestaň, do riti!" hromží Jakub. „Nevidíš, že si vynucuje pozornosť?"

„Ty ju nepoznáš. Nevieš čoho je schop..."

„Nemôže ťa na diaľku kontrolovať, to je ten problém!" spontánne sa vytáča do nepríčetnosti. „Videl si sa posledné dni v zrkadle? Pozri na seba, aký si šťastný. Tušíš vôbec, aké parádne leto máme pred sebou?"

Uhýbam pohľadom.

„Neser ma! Kedy si prestaneš strpčovať život?" rozčúlene krúti hlavou. Berie uterák a odchádza do kúpeľne. Vyleziem z okna a na požiarnom schodisku hostela fajčím jednu cigaretu za druhou. Po zábradlí a stromoch lezú veveričky. Sledujem zhora rušné newyorské ráno a ešte stále zvieram mobil.

Som v poriadku, mami. Neboj sa o mňa. Odpíšem a odložím ho do vrecka. Musím sa rýchlo pobaliť.