!!! UPOZORNENIE!!!

NECHCEM NIKOHO NABÁDAŤ K ČINOM Z TOHTO PRÍBEHU.
Vážte si svoj život.

~ ❤ ~

Dnes vo večerných hodinách sa stala vážna čelná zrážka. Žena vo veku 20 rokov je v kritickom stave a bola prevezená do nemocnice.

Sanitka sa rútila veľkou rýchlosťou, no ani to nestačilo na to, aby som zostala plne pri vedomí. Moje telo pohltila tma a ja som prestala vnímať okolie.

...

No a som tu zas... Tak ako každý rok stojím pred fontánou splnených prianí a v dlani držím malú mincu. Je to zvláštne, pretože som tu každý rok stála s úsmevom na perách. Tento rok sa ale pokazilo snáď všetko čo sa len dalo.

Zatváram oči a do chladného ticha šeptám svoje prianie... ,,Dnes mám len jedno jediné prianie. Chcem zomrieť a to čo najskôr. Už to nezvládam."

...

Som v nemocničnej izbe. Po dlhej operácii ma previezli na JIS-ku, kde strávim najbližších pár dní. Stále sa z toho nedokážem spamätať, stalo sa to tak rýchlo.

Ležím tu na prístrojoch a nedokážem sa prebrať. Som tu úplne sama, pretože sem nikoho nepustia, no viem, že tam niekde sú všetci. Počujem ich hlasy.

Zrazu sa ocitám v miestnosti a pozerám sa na svoje telo. Je to hrozne desivé, no zvedavosť mi nedovolí zostať stáť. Behám po celej nemocnici až kým ich nenájdem.

Sedia tu všetci. Všetci, ktorým na mne skutočne záleží. Je tu moja mama, ktorá sedí s hlavou v dlaniach a hrozne plače. Moje najlepšie kamarátky Tory a Donely sedia hneď vedľa seba, no ani jedna sa na tú druhú nepozerá. Kamarátky Valerry, Sasha a Lucy sedia pri Doney, ktorá plače Valerry v náručí. A potom je tu aj on... Filiphe. Chlapec, ktorý mi pred pár mesiacmi zlomil srdce.

...

Pár neposlušných sĺz nechávam stekať po mojej tvári a ani sa ich nesnažím utierať. Takto pred rokom sme tu stáli spolu s Filiphom a ja som si pripadala ako to najšťastnejšie dievča na svete.

Po pár minútach som to vzdala a rozhodla som sa sadnúť si do môjho auta. Na šoférovanie som sa ešte moc necítila, ale vonku mi už začínala byť strašná zima.

Sadla som si za volant a naštartovala som motor. Vyzliekla som si bundu a po pár minútach sa autom začalo šíriť príjemné teplo.

...

Prešlo už pár hodín, no tu v čakárni sa prakticky nič nezmenilo. Všetci sedeli na svojich miestach a len občas si niekto išiel zobrať kávu do automatu.

Keď bolo niečo tesne po polnoci, ku skupine ľudí prišla mladá lekárka. Objala sa s mojou mamou a ja som si až vtedy uvedomila, čo je to za osobu. Tá lekárka bola moja sesternica.

Chvíľu sa rozprávala s mojou mamou a tá sa potom hrozne rozplakala. Neskôr sa otočila aj k ostatným a úplne roztraseným hlasom začala rozprávať. ,,Klaris prekonala veľmi vážnu nehodu. Má zlomenú nohu a ruku, polámala si aj pár rebier a utrpela silný otras mozgu. Stále je vo vážnom stave, avšak je už stabilizovaná. Nik nevie ako to bude ďalej pokračovať, ale veríme, že sa Klaris čoskoro preberie." Ešte chvíľu sa rozprávala s mojou mamou a potom odišla preč.

Valerry sa niečo opýtala mojej mamy a potom sa hneď aj s Donely stratili niekde v nemocnici. Hneď som sa za nimi rozbehla, no miesto kde som ich našla ma naozaj prekvapilo. Obe sedeli v miestnej kaplnke a modlili sa za moje uzdravenie. Nedokázala som sa dlhšie pozerať na ich uplakané tváre a tak som sa vrátila späť k môjmu telu.

...

Po ďalšej hodine sedenia v aute som sa konečne aspoň trochu pozbierala. Napísala som Donely, že už vyrážam, a že za hodinku a pol budem u nej. Zapla som svetlá, pripútala som sa bezpečnostným pásom a pomaly som sa rozbehla nádherne zdobenými nočnými uličkami.

Vo vzduchu sa na zem začali vznášať malé snehové vločky, ktoré tomuto všetkého pridávali ten čarovný vzhľad.

Keď som minula aj posledné pouličné svetlo, predo mnou sa nachádzala dlhá rovná cesta, ktorá ma mala dostať až do dediny, kde býva Donely. Zrazu sa však z tmy predo mnou vyrútili dve jasne žiariace svetlá.

...

Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som samú seba donútiť k tomu, aby som sa prebrala. Bolo to až príliš náročné a moje telo bolo slabé.

Trvalo to niekoľko dní. Za ten čas sa tu stihli vystriedať všetci. Nemohli prísť až priamo ku mne, ale sesternici sa podarilo vybaviť, že sa na mňa mohli aspoň pozrieť. Teraz som tu zostala už len ja a moja mama. Dnes ma prevezú na obyčajnú izbu.

Snažila som sa prebrať, no stále som veľmi slabá. Neviem kde mám nájsť silu bojovať. Čo ak sa mi to nepodarí? Pred pár dňami som si priala smrť, no to som si ešte neuvedomovala, ako vzácny je život.

...

Svetlá protiidúceho auta ma úplne oslepili a auto prefrčala okolo mňa. V tom som ale zo zadu pocítila silný náraz.

Moje auto zišlo z cesty a ešte chvíľu sa šialenou rýchlosťou rútilo vpred až kým ho nezastavil silný náraz do stromu.

Počula som silné chrupnutie, no to už sa mi celým telom rozlievala silná a neutíchajúca bolesť. Vôbec som si nedokázala spomenúť na to, čo sa stalo. Bola som úplne mimo.

Možno prešlo len pár sekúnd a možno to bolo pokojne aj pár minút, no k môjmu autu sa blížilo akési svetlo.

Nedokázala som sa hýbať, no a tak som z posledných síl sledovala dopadajúce vločky, ktoré mi cez rozbité čelné sklo dopadali rovno na tvár.

...

Keď ma presunuli na izbu, konečne za mnou mohli prísť moje kamarátky. Ako prvá získala odvahu Valerry...

• Klaris ty si nám teda dala. Veď ešte pred tou nedohou si si s Donely písala ako sa k nej tešíš a asi hodinu potom sme sa dozvedeli, že si mala vážnu autonehodu.
Ani si nevieš predstaviť ako veľmi ma to zasiahlo. Hneď som sem doradila a nedokázala som ťa opustiť. Viem, že si to už pár krát chcela vzdať a vôbec ti to nevyčítam. Tiež som to už zažila. No dnes chcem aby si zabojovala. Všetci sme tu s tebou a viem, že tým to zvládneš. Doma sa za teba modlí niekoľko desiatok ľudí, tak sa trochu snaž. Ja viem, že to dokážeš.

Po tvári sa jej začali kotúľať slzy a tak sa len v tichosti postavila a so slzami opustila túto miestnosť. Ako ďalšia sem vstúpila Lucy...

• Klaris... Nepoznáme sa nejako dlho, no v poslednom čase sme si k sebe nejako začali nachádzať cestu. Keď som sa dozvedela, že si v nemocnici, bola som v šoku. Hneď som písala Valerry, či môžem ísť s ňou, Donely a Sashou za tebou. Sme tu všetky, pretože nám na tebe skutočne záleží. Nesmieš to vzdať. Prosím bojuj... Chcem ťa znovu vidieť usmievať sa. Netvrdím, že je to ľahké, no verím, že ty to nevzdáš.

Po týchto slovách som zostala v šoku zase ja. Vedela som, že sme sa začali viac rozprávať, no nevedela som, že jej na mne až tak veľmi záleží. Po nej prišla do izby Sasha...

• Zlato ani nevieš ako som šťastná, že tu teraz môžem pri tebe sedieť. Veľmi som sa bála, že to všetko vzdáš a opustíš nás.

Sasha to naozaj nezvládala. Po tvári sa jej začali kotúľať malé slzyčky, no aj tak sa rozhodla pokračovať vo svojom monológu...

• Spoznali sme sa na tej chate, no a už tam som vedela, že mi nikdy nezmizneš zo života. Cítila som, že budeme dobré kamarátky. Keď som sa dozvedela o tej nehode, neváhala som ani chvíľu, či chcem za tebou ísť.

Už viac nedokázala utíšiť svoje slzy a naplno sa rozvzlikala. Po pár sekundách mi ešte pošeptala jednu vetu, ktorá sa mi navždy zapíše do srdca.

• Kedykoľvek ma budeš potrebovať, stačí mi len zavolať alebo napísať a ja ti pomôžem nájsť riešenia tvojho problému.

Potom si utrela slzy a pomaly vyšla z izby. Hneď po nej sa tu objavil Filiphe. Sadol si ku posteli a moju chladnú ruku si vložil medzi svoje dlane.

• Klaris tak veľmi ma to všetko mrzí. Viem, že teraz nie je čas na to, aby som sa ti ospravedlňoval za všetky moje chyby. Som tu preto, aby som ti povedal, že som ťa nikdy nechcel opustiť. Keď mi Tory napísala správu, že si mala nehodu, hneď som sa rozhodol ísť za tebou. Klaris máš pred sebou celú budúcnosť, tak prosím bojuj. Ak je to tvoje prianie, tak odídem. Zmiznem z tvojho života a už ma nikdy neuvidíš, len sa prosím preber.

Odišiel. Och Philipe, ani nevieš čo to pre mňa znamená. Keby mu na mne nezáležalo, tak tu teraz nie je. Možno to bola chyba a ja by som nám mohla dať druhú šancu.

• Klaris to som ja Tory. Neviem, či ma vnímaš, no som tu s tebou. Všetci tam vonku sa strašne bojíme, pretože nám povedali, že sa tvoj stav stále nezlepšuje. Prosím ťa, nájdi v sebe silu bojovať. Je mi tak ľúto, že som ťa opustila a že som sa s tebou prestala stretávať. Nechcem aby si mi odpustila, len chcem aby si vedela, že ma to veľmi mrzí.
Keď som sa túto smutnú správu dozvedela, v hlave som si začala prehrávať všetky naše spoločné chvíle. Mrzí ma, že to medzi nami vychladlo, no našťastie si tu stále mala ľudí, na ktorých si sa mohla obrátiť.
Tam vonku sedia tvoji najbližší, no ľudí, ktorí na teba myslia je tam za stenami nemocnice tak veľa. Prosím bojuj, ja viem, že vo svojom srdci máš potrebnú silu aby si to dokázala.
Prosím neopusti ma... Chcela byť som s tebou toho ešte toľko zažiť. Chcela by som dobehnúť všetko čo sme zameškali. Prosím preber sa...

Ďalšie slzy. Tory bola moja prvá najlepšie kamarátka, lenže potom sa odsťahovala a my sme sa prestali rozprávať. Nikdy som jej to nevyčítala. Mala svoj vlastný život a ja som si tvorila ten svoj. Nikdy ma ale nenapadlo, že ju to tak mrzí...

No a potom sa tu v izbe objavila posledná osoba. Osoba, ktorá sa za posledný rok stala mojou druhou sestrou. Donely si sadla na stoličku a ruku položila na tú moju. Zbytočne sa snažila zadržať slzy, pretože aj tak po pár sekundách tento boj prehrala.

• Ach Klaris... Prečo si mi to urobila? Vedela som, že na tom nie si najlepšie, no nevedela som, že je to až tak vážne. Vždy si mi hovorila, že máš chuť naraziť do prvého stromu, no myslela som si, že to nemyslíš až tak vážne. Dnes som ale pochopila, že si to myslela úplne vážne.
Som asi jediná, ktorej si to povedala, pretože keď som sa Tory pýtala, či vedela o tom, že si na tom takto zle, tak len pokrútila hlavou a začala plakať.
Viem, že teraz od teba každý chce aby si sa prebrala, no skús ich trochu pochopiť. Ani jeden z nás nechce aby si odišla. Dokonca je tu aj ten chalan o ktorom si mi toľko rozprávala.
Ale ak už tu nechceš byť, budem to chápať. Ak odídeš, bolesť bude obrovská, no budem to rešpektovať. Bolí to, no chcem aby si vedela, že ťa podporím nech sa rozhodneš akokoľvek. Chcem však aby si vedela, že ak to nevzdáš, tak tu budem a pomôžem ti znovu postaviť sa na nohy. Je to len na tebe ako sa rozhodneš.

Zrazu moje srdce začalo šialene pulzovať. Donely sa postavila a začala spievať pieseň, ktorej text som napísala pred pár mesiacmi. Do očí sa mi nahrnuli slzy a potom som uvidela, ako z mojich očí tiež padajú malé slzy.

Keď som do fontány hádzala mincu, prijala som si, aby som zomrela, no dnes som šťastná, že sa mi moje prijanie nesplnilo presne tak, ako som si želala. Som šťastná, že mám možnosť žiť.

Milí moji čitatelia.

Tento príbeh je inšpirovaný aj mojim tažším životným obdobím (preto som aj dlho nepísala tu na wattpade nové diela)

NECHCEM NIKOHO NABÁDAŤ K ČINOM Z TOHTO PRÍBEHU.

Ľudia naozaj si vážte svoj život, pretože nie je samozrejmosťou.

Príbeh je písaný do súťaže #PísaniePreRadosť kde ma ich mesačný pompt motivoval.

Taktiež som sa nechala motivovať ešte piesňou od interpretky SIMA (pieseň je hore) a retrospektívnym spracovaním filmu IF I STAY.

Samozrejme ten kto ma sleduje už dlhšie vie, že moje príbehy a nemocnica tvoria neoddeliteľnú súčasť. Dúfam, že sa vám príbeh páčil. O svoje názory sa so mnou pokojne podeľte v komentároch.