Keď som sa prebrala, všetky moje zmysly boli zmätené. V nose som už viac necítila smrad splaškov z ulice, v ušiach sa mi neozýval neutíchajúci krik bezdomovcov. Pred očami som mala iba nekončiacu hustú tmu. Pozviechala som sa a zistila som, že sedím na akejsi podlahe. Prstami som nahmatala utlačenú zeminu. Pivnica?

Postupne som sa rozpamätávala na udalosti, ktoré sa odohrali predtým, než som odpadla. James... Odomknuté dvere, rozpárané telo Mary Jane a potom zase James... Po štvornožky som sa posúvala po zemi, snažila som sa nájsť najbližšiu stenu, aby som sa mohla o ňu oprieť a postaviť. Ak nájdem múr, niekde v ňom už len budú dvere. Podarilo sa mi prstom vraziť do kameňa. Zdvihla som sa na nohy a dlaňami šúchala po jednotlivých vyčnievajúcich skalách.

Vtedy sa dvere, ktoré som dovtedy v tej tme nevidela, roztvorili dokorán, a dnu sa vkradlo trocha svetla. Obrátila som sa. Na vratkých drevených schodíkoch pred dverami stál James. V ruke držal svietnik so sviečkou a zdvihol ho nad hlavu, aby sa plameň mohol rozliezť po stenách.

„Prebrala si sa."

„James."

Po lícach mi stekali slzy. Prečo som stále nebola mŕtva a pohodená kdesi na ulici v štvrti Whitechapel?

„Onedlho sa po teba vrátim. Musíme ťa pripraviť."

„Pripraviť na čo?"

Neodpovedal.

„James. James!"

Vystúpil po schodíkoch naspäť nahor a potom začal zatvárať dvere do pivnice.

„James! Povedz mi! Zabil si tie ženy?"

Vráta sa zabuchli.

„JAMES!"