Naprieč osvetleným salónom sa ozývala ľudská vrava a tlmený smiech. Hostia boli spočiatku po sýtej večeri omámení. Dnes sa namiesto rýb podávalo šťavnaté pečené mäso, ktoré si nemohol len tak hocikto dovoliť. Dopĺňali ho rôzne druhy zeleniny, ovocia, ale i orieškov. Nechýbali koláče. Nemožno sa teda čudovať, že keď hostia vstali od stola a presunuli sa z jedálne do salóna, ich nohy boli celé drevené. Hoci sa salónom ozývala i rezká klavírna skladba, len málokto z hostí sa odhodlal vyzvať nejakú dámu do tanca. Namiesto toho väčšina teraz popíjala červené víno a trávila čas spoločenskými klebetami.

„A kde je lady Coldbornová?" opýtala sa jedna z prítomných dám. „Myslela som si, že prijala vaše pozvanie, vojvoda."

„Naplánoval som tento večierok takto neskoro práve kvôli tomu, pretože som dúfal, že nás dnes večer poctí svojou prítomnosťou," odvetil vojvoda Grosvenor. „Ako sa ukázalo, mýlil som sa."

„Takže si dovolila odmietnuť dokonca i vás?" zatvárila sa kyslo jedna z dám stojacich neďaleko vojvodu. Líca rozpálené červeným vínom si ovievala páperovým vejárom. „Vdova Coldbornová nemá v sebe ani kúska taktu! Odkedy jej zomrel muž, takmer vôbec nevychádza zo svojho sídla. No odmietnuť vaše pozvanie? Nehoráznosť!"

„Takmer vôbec?" zapojila sa ďalšia z dám. „Lady Catherine som ešte ani raz nestretla a to už býva v Mayfair poriadne dlho. Niekoľkokrát som ju zavolala aj na čajové posedenie, ktoré som usporadúvala, ale neprišla. Iba to dievča, tuším sa volá Ellen, doniesla jej odkaz."

„Vraj ochorela a jej pokožka zle znáša slnečné lúče, preto teraz nejakú dobu nevychádza z domu a nemôže sa zúčastňovať spoločenských udalostí."

Obďaleč džavotajúcej skupinky vojvodu s dámami stáli dvaja mladí muži. Obaja boli oblečení presne tak, ako sa na túto udalosť patrilo. Mali na sebe čierne nohavice, obuté lesklé kožené topánky tmavej farby. Biele košele boli prekryté tmavými vestami, okolo krku im viseli čierne viazanky. No nielen odev mali rovnakí. Obaja mali tie isté blond vlasy, tie isté gaštanové oči. No kým jeden bol na hladko oholený a na nose mu sedeli okrúhle okuliare, druhý vyzeral byť starší. Možno kvôli strnisku na lícach, možno kvôli pevnejšej sánke a širšiemu nosu.

Obidvaja držali v ruke pohár vína a sledovali dievča, ktoré teraz sedelo za klavírom a šikovnými prstami hralo bez únavy jednu skladbu za druhou.

Mladší z nich sa zasmial a potom sa sklonil k uchu toho druhého: „Počul si to, George? Vraj jej pokožka zle znáša slnečné lúče. Čudujem sa, že sa v Mayfair ešte nezačala upírska hystéria."

George zovrel v ruke sklenený pohár. Radšej ho položil na neďaleký stôl skôr, než ho stačil rozdrviť v ruke. „Krvilačná beštia. Ako si drží pod kontrolou všetkých tých ľudí? Prečo by dobrovoľne boli zabarikádovaní v tom dome a neutiekli odtiaľ? Nebyť Ellen Bloodbornovej, už dávno by sme vtrhli do ich sídla na pravé poludnie a zabili ich. Tá ženská sa správa ako jej pes."

„Nemyslím si, že Ellen je človek."

„To nemyslíš vážne, William," pokrútil hlavou George. „Videli sme ju predsa producírovať sa po uliciach Londýna uprostred slnečného dňa. Také niečo žiadny upír nedokáže."

„Ale nosí priezvisko Bloodbornová," oponoval mu William.

„Každý nasledovník Coldbornovcov si privlastní také meno. Je jedno, či je premenený na upíra, alebo iba ľudský služobník. Nech sa tvoja myseľ ani neuberá smerom, že by mohol existovať upír, ktorý znesie slnečné lúče. Boh nás ochraňuj pred takou pohromou!"

William mu viac neodpovedal. Veľmi dobre vedel, čo by to pre ľudstvo znamenalo. Upíri boli omnoho silnejší, ovládali umenie opantania mysle. Obyčajný človek nemal šancu prežiť. Slnko bolo pre ľudí jedinou spásou. Nech sa dialo čokoľvek, slnečné lúče ich vždy ochránili. Keby sa zrodil upír, čo dokáže prežiť na slnku, znamenalo by to koniec celého ľudského pokolenia.

Ale aj napriek tomu... William nechcel zahodiť túto hypotézu len preto, že teoreticky bola nereálna. Počas svojho života sa nestretol s tak veľa upírmi, aby mohol povedať, že pozná ako funguje každý jeden z nich. Ich existencia bola pre nich stále záhadou, informácii o nich bolo málo. Väčšinu zdedili po svojich predkoch, ktorí sa ich snažili vyhubiť celé storočia. Stále neúspešne.

„Džentlmeni, dúfam, že sa dnes večer bavíte?"

Obaja sa zvrtli. Vojvoda Grosvenor teraz stál priamo pri nich, klebetné paničky sa rozpŕchli k svojim mužom, alebo práve teraz niektoré z nich rozbiehali prvé kolo tanca. Prázdny priestor v salóne sa postupne zapĺňal hopkajúcimi dvojicami.

„William mi povedal, že jeho žiačka robí v hre na klavíri nesmierne pokroky," odpovedal George vojvodovi bez mihnutia oka. „Tak som si to chcel vypočuť na vlastné uši."

„Musím povedať, George," položil mu vojvoda ruku na rameno, „že zamestnať tvojho brata ako tútora pre moje deti bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobil." Vojvoda spustil ruku z jeho ramena a potom sa usmial na Williama: „Každým dňom sledujem, ako sa zlepšujú nielen v hre na klavíri, ale aj v akademických vedomostiach a spoločenskej etikete. Moja najstaršia dcéra nechcela spočiatku o hre na klavíri pred hosťami ani len počuť."

„Veľmi jej to nešlo," súhlasil s ním William. „Mala pred klavírom rešpekt. Rada na ňom hrala skladby sama pre seba, no hrať pred veľkým publikom bolo pre ňu niečo neúnosné."

„Strácal som pri nej trpezlivosť. Načo ju učiť hrať na klavíri, keď si jej piesne nebude môcť nikdy v živote niekto iný vychutnať?" vzdychol si vojvoda. „Neopovažovala sa na ňom hrať dokonca ani len predo mnou, či mladšími súrodencami. Ako umrela moja žena, neviem si s nimi dať rady ani ja, ani vychovávateľka. Tvrdohlavosť zdedili po mne," zasmial sa. „Ale zdá sa, že po hodinách s mladším lordom Turnerovcov úplne zmenili prístup." Aj jeho potľapkal po ramene: „Len tak ďalej, William."

Nechal ich osamote a namiesto toho zamieril k svojej najstaršej dcére, ktorá práve teraz dohrala jednu zo skladieb.

„Ktovie, či by ťa rovnako srdečne tľapkal, keby sa dozvedel, že jeho najstaršia dcéra je do teba až po uši zamilovaná," podpichol ho George, len čo bol vojvoda v dostatočnej vzdialenosti.

William ho štuchol lakťom: „Iba som využil túto jej motiváciu vo svoj prospech, aby som ju prinútil viac sa venovať veciam, ktoré má ako dcéra vojvodu ovládať. To, že sa do mňa platonicky zamilovala, nič nemení na mojom vzťahu k nej, ani na jej zásnubách s mužom, ktorému ju vojvoda sľúbil."

George pokrútil hlavou a zacmukal jazykom: „Je načase, aby si si našiel manželku, braček. Niektoré dámy sú už netrpezlivé."

William na neho zazrel spoza okrúhlych sklíčok: „Neožením sa, dokiaľ nebudem mať istotu, že sa v Londýne už viac nenachádza ani jeden jediný upír."

„Aj ja som to kedysi tvrdil," odvetil George. „No týmto tempom umriem na starobu skôr, než ich všetkých vykynožíme. Na rozdiel od nich sú naše životy príliš krátke."

William neodpovedal. Ako by mal žiť s vedomím, že jeho manželku môže kedykoľvek napadnúť krvilačný upír, aby sa mu pomstil? Dávať o jedného človeka pozor navyše iba zbytočne komplikovalo celú situáciu. O deťoch ani nehovoriac.

Aj kvôli týmto myšlienkam si napokon William večierok vojvodu Grosvenora vôbec neužil. Keď sa napokon spolu s bratom ospravedlnili a komorník ich vyprevadil von z jeho sídla, privítala ich hlboká noc.

„Mal si využiť situáciu," opäť sa do všetkého začal miešať George, „a nájsť si tam nejakú budúcu manželku. Vojvoda pozýva na svoje večierky iba prominentných hostí."

William prevrátil očami, naplno využívajúc to, že ho George v tej tme nemôže vidieť. Mlčky vyšli von z vojvodovej záhrady a prešli otvorenou vysokou bránou na ulicu dláždenú mačacími hlavami.

„Ako to, že tu ešte nie je náš koč?" opýtal sa George. Vytiahol z náprsného vrecka hodinky na retiazke a skontroloval ciferník.

William aj naďalej vytrvalo mlčal. Nevedel, či to bolo tou zvláštnou atmosférou na večierku, alebo neustálymi narážkami svojho staršieho brata, ale cítil sa... zvláštne. Žalúdok mu oťažel, hoci od sýtej večere ubehlo už niekoľko hodín. Nevypil zas až toľko vína, aby mu prišlo nevoľno. Bola to zlá predtucha?

Sotva na to pomyslel, nočné ticho prerušil dupot konských kopýt.

„No konečne!" zašomral George.

Vtedy si William uvedomil, že na zvuku konských kopýt je čosi zvláštne – nenasledoval za nimi hrkot kolies koča. O chvíľu pred nimi zastal jeden z mladých pohoničov slúžiacich ich rodine.

„Čo to dnes toľko trvalo?" obrátil sa George k nemu. Napriek výdatnej večeri a kvalitnému vínu bol z chlapcovho omeškania podráždený.

„Zlé správy, pane," odvetil chlapec. „Vo Whitechapel našli zavraždenú ženu."

„A čo je na tom?" rozčuľoval sa George. „Whitechapel je snáď jedna z najhorších štvrtí v Londýne. Samé kurtizány a imigranti. Na tom predsa nie nič nezvyčajné. Neexistuje noc, kedy by tam Scotland Yard nemusel riešiť nejakú potýčku, ba dokonca vraždu."

„Toto nebola obyčajná vražda, pane," pokrútil hlavou chlapec. Výraz v jeho očiach napovedal, že je veľmi rozrušený.

„Čo sa stalo?" opýtal sa ho ihneď William.

„Tá žena, čo našli," odpovedal im tenkým hlasom. „Bola síce prostitútka, ale spôsob, akým bola zavraždená, je zvláštny. Ľudia o tom neprestávajú drmoliť."

William viac nečakal a vyšvihol sa na koňa. „Zvláštny?" zopakoval jeho slová.

George ho napodobnil a vysadol na tretieho tátoša: „Prestaň nás konečne naťahovať a vysvetli nám, čo sa stalo!"

„Asi bude lepšie, keď sa na to pozriete osobne, pane. Scotland Yard ešte neskončil so svojou obhliadkou."

„Nestrácajme viac čas," povedal mu William a potom sa otočil k svojmu staršiemu bratovi. „George, choď domov a postaraj sa o to, aby boli všetci v bezpečí. Ja sa pozriem, čo sa stalo, a vrátime sa. Možno sa budem musieť stretnúť s vyšetrovateľom zo Scotland Yardu. Mám z toho všetkého zlý pocit. Veľmi zlý pocit."

„Dobre," prikývol George a popchol koňa.

William sa spolu s chlapcom vybrali smerom do Whitechapel. William túto štvrť veľmi dobre poznal, bola to neslávne známa časť Londýna, ktorej synonymami bola špina a chudoba. S Mayfair, kde bývali, sa to nedalo ani len porovnať. Mala charakteristický zápach pripomínajúci výkaly, z ktorého sa dvíhal žalúdok a bolo ho cítiť už z diaľky. Aj teraz pokrčil nosom, keď sa blížili.

No kde sa hmýri veľa ľudí bez domova, tam sa ľahko jeden z nich dokáže stratiť. No tentoraz to nedávalo zmysel. Prečo skrátka tú ženu niekam neodpratali? Zľahla by sa po nej zem a o jej smrti by sa nikto nikdy nedozvedel. Ale oni ju nechali pohodenú uprostred Whitechapel. Prečo?

„Mala bodné rany na krku?" opýtal sa William.

„Čože?" obrátil sa k nemu chlapec. Práve vstúpili do Whitechapel a on si rukávom prikrýval nos.

„Tá žena," zopakoval William. „Mala na krku dve bodné rany?"

Mladík sa rozhodol radšej neodpovedať. Zdalo sa, že premáha dávanie. Namiesto toho nasmeroval koňa k najbližšej odbočke vedúcej na Bucks Row a William ho nasledoval. Len čo sa priblížili, zastavilo ich niekoľko členov Scotland Yardu, ktorých rozoznali vďaka svojim uniformám.

„Ďalej ísť nemôžete!"

William zoskočil z koňa a potom uzdu podal do ruky chlapcovi, ktorý ostal stáť na mieste. Pristavil sa pri jednom z policajtov. „Prišiel som za inšpektorom Moorom," prehovoril.

„Teraz s ním nemôžete hovoriť."

„Povedzte mu, že prišiel William Turner."

Člen Scotlant Yardu pokrútil hlavou, no aj tak sa vybral za prítomným inšpektorom odovzdať Williamov odkaz. O necelú minútu neskôr už sprevádzal Williama priamo za ním.

William kráčal po ulici lemovanej policajtami a zvedavcami so zdvihnutou hlavou. Väčšina ľudí, čo sa tu práve nachádzali, museli byť miestni. Odhadol to ľahko vďaka ich špinavému a potrhanému oblečeniu. Takisto sa z nich šíril navlas rovnaký zápach ako ten z ulice. Zazdalo sa mu, že v dave zahliadol vysokého muža v slušnom obleku, no kým zdvihol pohľad, neznámy cudzinec bol preč. William odignoroval nepríjemný mráz v zátylku a zastal pri detektívovi Moorovi.

„Inšpektor," oslovil ho.

„Ach, lord Turner," obrátil sa k nemu muž v strednom veku. „Mrzí ma, že sa stretávame za takýchto okolností." Natiahol k nemu ruku v rukavici. „Ešte stále vám dlhujem jedno pivo za ten predošlý incident, ktorý sa nám podarilo s vašou pomocou tak rýchlo vyriešiť."

William mu opätoval stisk a potom sa obrátil k telu, ktoré ležalo na zemi. Vreckovou si zakryl ústa a sklonil hlavu nižšie.

Žena približne vo veku inšpektora bola rozvalená priamo uprostred ulice. Jej stuhnutá tvár bola podfarbená množstvom modrín, no to nebolo to najhoršie, čo ju postretlo. Cez krk sa jej tiahla príšerná zdvojená rezná rana, ktorá jej takmer oddelila hlavu od tela. William zmraštil tvár, ťažká večera od vojvodu sa začala ozývať, ale on odolal nutkaniu zvracať.

„Predpokladám, že príčinou úmrtia je vykrvácanie," skonštatoval.

„Presne tak. Dva surové údery do krku, zrejme nožom," prikývol inšpektor. „Navyše sa ten netvor pustil aj do jej brucha, kde jej takisto uštedril niekoľko bodných rán."

William znova prešiel pohľadom po znetvorenom tele. Toto nebola práca upíra. Ten by sa svojej obeti zahryzol do krku a postaral sa o to, aby von na špinavú dlažbu nevytiekla ani len jedna kvapôčka drahocennej krvi. Ten, kto urobil tento čin, nebol smädný po krvi.

„Ešte nikdy som niečo také nevidel," pokračoval inšpektor Moore. „Toto dokáže urobiť iba netvor."

William zovrel pery. Netvor.

Počas jeho života sa to ešte nikdy nestalo, no vďaka zápiskom ostatných lovcov vedel, že existuje možnosť, kedy je upír schopný prelievať krv bez toho, aby z nej čo i len ochutnal. A táto možnosť ho silne znepokojila.

„Nejaké nápady, William?" opýtal sa ho inšpektor, keď uvidel, ako sa jeho tvár zachmúrila.

„Bude lepšie, keď začneme vypočúvaním možných svedkov," odvetil William. „Nie je správne robiť unáhlené závery. V tejto štvrti sa po uliciach túla množstvo ľudí. Možno niekto z nich niečo videl."

„S tým jednoznačne súhlasím, no na budúceho vyšetrovateľa je to veľmi slabá dedukcia," usmial sa.

„Možno," odpovedal William s úsmevom. „Uvidíme, čo povie prípadný svedok. Medzitým o tom budem musieť trocha porozmýšľať. Dobrú noc, inšpektor."

Obrátil sa Moorovi chrbtom, aby nezazrel jeho meniacu sa tvár. Rýchlym krokom sa vzdialil od skupiny vyšetrovateľov a zastal pri paholkovi, ktorý tam ešte stále na neho čakal s koňmi.

„Poďme domov," povedal mu William a vyšvihol sa naspäť do sedla.

Kým uháňali preč z Whitechapel, snažil sa z hlavy dostať von obraz znetvoreného tela, ktorý ho ešte stále mátal. Nečudoval sa chlapcovi, keď mu nechcel odpovedať na otázky. Zrejme chcel na to zjavenie takisto čo najrýchlejšie zabudnúť.

„Myslíte si, že to bol upír, pane?" opýtal sa po chvíľke chlapec. „Toľko preliatej krvi... Nie je to pre upírov škoda? Myslel som si, že nepremrhajú ani len kvapku."

„Keby to bol skutočný upír, obeť by vyzerala úplne inak. Upíri sa snažia držať v úzadí, aby sme ich tak ľahko neodhalili. Ich obete zväčša iba zmiznú zo dňa na deň a nikto ich viac nenájde. Nie je to ich štýl, ponechávať mŕtvoly priamo na ulici. No nevylučujem, že sa možno stretneme s niečím, o čo sa bude musieť postarať náš klan."

„Čo to potom bolo?"

„Obávam sa, že padlý."

„Padlý?" zopakoval paholok.

„Existuje prvá generácia upírov. Nikto nevie, ako vznikajú, jasné je len to, že sú vždy omnoho silnejší, než tí ostatní."

„Myslíte Coldbornovcov," prehovoril chlapec. „Každý z nich vždy založí vlastný klan s armádou upírov. Dokážu totiž zo svojej krvi stvoriť ďalších upírov, ktorí sa volajú Bloodbornovci."

„Správne," odvetil William. „No nikto z lovcov nevie, ako vlastne samotná premena na upíra prebieha. Vďaka skúsenostiam predchádzajúcich generácií lovcov upírov si myslíme, že premena nie je vôbec taká jednoduchá. Vždy, keď sa rodí nový upír z krvi Coldbornovcov, zjavujú sa nablízku zmrzačené mŕtvoly. Táto pohroma trvá nejaký čas, kým sa daný upír upokojí a je schopný vypočítavosti. No podľa záznamov našich predchodcov to vyzerá tak, že občas toto obdobie nepríčetnosti neskončí. Taký upír nikdy nenadobudne naspäť svoje vedomie a stáva sa z neho nevypočítateľné vraždiace monštrum."

Netvor.

„Takže si myslíte, že niekto stvoril nového upíra a ten sa im teraz vymyká spod kontroly?"

„V teritóriu, ktoré má na starosti celý náš klan, žijú iba dvaja Coldbornovci. Gróf Edmund Coldborne je jedným z nich. Ľudia z nášho klanu sa ho snažia vystopovať už celé roky, no neúspešne. Posledného Bloodbornového pod jeho velením sme dolapili pred dvoma týždňami. Nepodarilo sa nám donútiť ho prezradiť brloh svojho pána. Edmund stále nevyšiel zo svojho úkrytu, čo pravdepodobné znamená, že hibernuje, ináč by sa už dávno išiel niektorú noc nakŕmiť."

„Kto je druhý Coldborne?"

„Je ňou lady Catherine Coldbornová. Odkedy prišli do Mayfair, ani raz sa neukázala v spoločnosti iných ľudí, dokonca ani počas udalostí, ktoré sa konali v noci. Zdá sa, že má po svojom boku množstvo upírov, no tí sa ukrývajú, a pokiaľ sa nám nepodarí prepadnúť ich naraz v jej sídle, utečú nám preč z Londýna. Navyše nám všetko komplikuje Ellen Bloodbornová, ktorá sa až prekvapivo často ukazuje v meste počas dňa."

„Ktorý človek by sa dobrovoľne dal do paktu s upírom?" pokrútil hlavou chlapec. „Určite ju vydiera, alebo jej opantala myseľ, aby ju poslúchala."

William neodpovedal. Predstava, že by bola Ellen Bloodbornová upírka a zniesla slnečné lúče, ho mátala ako tá najhoršia nočná mora.

„Premýšľali sme nad tým, že by sme sa pokúsili infiltrovať do sídla lady Catherine, no ona k sebe nepúšťa nikoho. Ak to ale takto pôjde ďalej, nebudeme môcť viac otáľať. Dnešný vrah je pravdepodobne výsledkom jedného z Coldbornovcov. A keď upír plodí ďalších upírov, znamená to, že sa na niečo chystá."