„V ten deň som pochopila, prečo pán Albert prišiel ku nám do sirotinca. Prečo sa o mňa toľko zaujímal. Zistila som, že ma sledovali už veľmi dlhú dobu. Len čakali na správnu príležitosť, kedy ma vziať a urobiť zo mňa pokusného králika. Samozrejme, mi to nepovedali takto. Snažili sa predstierať, že som len veľmi zvláštne malé dievčatko, ktorému chcú pomôcť, " hovorila ďalšiu časť svojho príbehu.

Mladý detektív nechápal. Teraz si už bol na sto percent istý, že ten príbeh je odkopírovaný z nejakého, nepodareného fantasy filmu. Dievča-sirota so zvláštnymi schopnosťami, ktoré sa dostalo do rúk vedcov. A tí na nej, samozrejme, začali robiť pokusy. Chcel urobiť znechutený výraz, no nemohol. Ľutoval, že sa rozhodol povedať na začiatku tie dve slová. Hrala sa s ním. Oklamala ho. Od začiatku si vymýšľala.

Stíchla. Postrehla zmenu v mužovom správaní. Jemné, nevedomé nakrčenie nosa a privretie modrých očí jej boli dostatočným znamením. Zmenil svoj názor. Prestával jej veriť. Alebo už neveril.

„Neveríte mi," vydýchla. Bola sklamaná. Ale čo iné mohla čakať od muža zákona. Vždy podozrievaví, pokiaľ nedostanú nejaký dôkaz. No ona ešte nebola pripravená predať ten jej.

„Kolegovia boli v jeho byte. Našli tam fotky," pomaly vyslovoval každé slovo. Zvažoval ako postupovať ďalej. Nemohol vyložiť všetky karty na stôl. Pozrel na ňu, podvihnúc jedno obočie v nemej otázke. Čakal, či sa chytí.

„To je v poriadku, že vaši kolegovia našli v Alexovom byte fotografie. Predsa som vám už na začiatku vravela, že sa fotografovaním živil," odpovedala. Vedela, na čo mladý detektív z oddelenia vrážd
narážal. V Alexovom byte bolo naozaj veľa snímok, no ona nebola ani na jednej z nich. Teda nie vo svojej skutočnej podobe.

Richard Fischer spod svojho tmavého saka vytiahol bielu obálku. Položil ju pred seba na stôl a posunul ju jej smerom. Hlavu naklonil mierne na bok. V duchu si znechutene odfrkla. Takto to nechcela.

„Vidíš, nikto ti neverí. Načo si sem chodila? Už sa odtiaľto nedostaneš a tvoje priznanie mu život aj tak nevráti. Si neschopná."

Natiahla špinavú ruku a pritiahla si obálku k sebe. Pomaly ju otvorila. Jej obsah vysypala na stôl. Desať fotografií. Na každej bol zachytený mladý pár. Večne usmiaty muž so snehobielym chrupom, iskrivými hnedými očami, neskrotnými čiernymi kučerami a opálenou pleťou. Vedľa neho pózovalo dievča s dlhými, rovnými vlasmi medovej farby a smaragdovými očami. No na rozdiel od chlapca sa neusmievalo.

Končekmi prstov prešla po každom obrázku. Spomienky boleli. Tak moc túžila opäť plakať, dokázať prejaviť aspoň nejaký pocit. No bola zbraň a zbrane predsa neplačú, necítia. zbrane sú chladné, nemyslia. len poslúchajú príkazy.

„Kto je to dievča?" Detektívov hlas ju vrátil späť do reality. Pozoroval každý jej pohyb a čakal. Striehol.

„To som ja," odpovedala stále dutým, vyrovnaným hlasom, hoci vo svojom vnútri kričala a prosila detektíva, aby tie fotografie odložil. Nechcela sa na nich pozerať. Nemohla.

„Naozaj? Pretože vôbec nevyzeráte ako ona." Vzal jednu z nich zo stola a začal si ju obzerať. Bola to momentka. Usmiaty chlap sa chystal hodiť dievča do fontány na akomsi námestí, ktoré detektív nepoznal. Dievča sa bránilo. Rukami zovretými do pästí búchalo svojho partnera do chrbta. Ústa malo otvorené v nemom výkriku. Mohol len hádať či radosti alebo hnevu. V pravom hornom rohu bol čiernou permanentnou fixkou napísaný dátum a pod ním pár slov, ktorým nerozumel.

„Se fue rompiendo el lazo que antes nos unía," prečítal nahlas a pozrel na ňu.

„Rozbilo sa puto, ktoré nás predtým spájalo," preložila mu to.

„Je to text mojej a Alexovej obľúbenej pesničky. Viete, on mal taký zvyk, že na každú fotografiu, ktorú odfotil, napísal verš jeho obľúbenej piesne. Zväčša taký, čo najlepšie vystihoval odfotografovanú situáciu," vysvetľovala.

Detektív prikývol. No ona videla, že nie je spokojný. Že čaká na odpovede a ak chce pokračovať, bude musieť vyložiť nejaké karty. S povzdychom si rozopla zips na ešte trochu vlhkej mikine a vybrala spod nej mikroténové vrecko. Položila ho na stôl, aspoň na chvíľu zakryjúc fotografie.

Detektív po ňom ihneď siahol. V duchu si pri tom vynadal do idiotov. Mal by sa správať rezervovane ako ona a nie sa vrhať na všetko, čo mu podhodí ako pes na šťavnatú kosť. Odkašľal si. Otvoril vrecko a skontroloval jeho obsah. Prikývol. Pochopil. Parochňa medovej farby a puzdro s farebnými kontaktnými šošovkami.

„Môžem pokračovať?" opýtala sa.

Richard Fischer len mávol rukou a pohodlnejšie sa oprel o operadlo svojej stoličky. Mal dosť.

„Viem, že to vyzerá ako nejaký nepodarený scenár k sci-fi filmu. Ale naozaj sa to stalo. Ešte pár týždňov som bývala s pánom Albertom, potom ma natrvalo presunuli k nim. Ani neviem, či mi niekedy povedali nejaký dôvod prečo. Vtedy ma to nezaujímalo. Bola som vďačná za všetko, čo pre mňa urobili. Tiež som nemala kam inam ísť. A keď mi dostatočne pomotali hlavu sľubmi a sladkými slovami, začali s výcvikom.

🌩️🌩️🌩️

Dievčatko zastonalo a kleslo na kolená. Po čele mu stekali kropaje potu. Dychčalo.
Hrudník sa mu dvíhal a klesal v rýchlom tempe. Triaslo sa. Bolelo ho celé telo. Každý sval mu vibroval a volal po oddychu, ktorý mu nebol dopriaty.

„Vstávaj! Znovu!" prikázal jej hlas.

Postavila sa na roztrasené nohy. Mala pocit, že sa zmenili na želatínu, ktorá ju neudrží. No opäť zaujala bojový postoj, ako jej bolo povedané. Snažila sa pozbierať posledné zvyšky energie a sústrediť sa na figurínu pred sebou.

„Poď!" Zaznel ďalší príkaz.

Udierala, kopala a uhýbala sa pred imaginárnymi údermi figuríny. Kričala. Triasla sa. Adrenalín jej prúdil žilami a vlieval do jej tela príval energie.

„Rýchlejšie! Úder! Výkop! Uhni sa!" rozkazoval ten hlas.

Muž stál v rohu bielej miestnosti a pozoroval jej pokusy. Mala potenciál. Vedel, že ak sa im ju podarí vycvičiť, bude dokonalá. Nezastaviteľná a prinášajúca smrť. ale hlavne poslušná. Pozeral sa, ako sa jej pri jednom z výkopov podlomila stojná noha a ona sa opäť zrútila na dlážku.

Ostala ležať a nahlas oddychovala. Vypľúvala sliny. Kašľala. Naozaj už nevládala. Mala dosť. Bola vyčerpaná. Jej jedinou túžbou bolo schúliť do klbka na dlážke a zaspať. Aspoň trochu si oddýchnuť. Nebola zvyknutá na takú záťaž. A vôbec na boj. Bolo to pre ňu niečo nové, desivé no tiež rovnako vzrušujúce a lákavé. Toľko túžila zbaviť sa svojho daru, ktorý považovala skôr za prekliatie. Teraz mala tú možnosť. No najprv musela získať úplnú kontrolu nad svojím telom a svojimi pocitmi.

„Postav sa a začni od začiatku!" Opäť sa ozval muž z rohu. Videl, že dievča zvádza vnútorný boj. Telo bolo vyčerpané, no myseľ sa nechcela vzdať. Chcela bojovať. Usmial sa. Bola na dobrej ceste. Pohodlnejšie sa oprel o bielu stenu.

Poslúchla. Znovu zaujala pozíciu a začala udierať do figuríny. Dychčala. Nevládala. Nohy ju po pár minútach sklamali a skončila na podlahe. Šedé vlasy sa jej lepili na spotenú tvár a krk. Roztrasenými prstami sa ich snažila odhrnúť.

„Znovu!"

Naozaj chcela poslúchnuť. Chcela sa postaviť a splniť rozkaz. No nedokázala to. Bola príliš vyčerpaná.

„Nemôžem." Hlas sa jej triasol, keď vyslovovala tie slová. Na lícach cítila okrem potu už aj slzy.

„Vstaň!" zakričal na ňu, odrazil sa od steny a podišiel ku nej.

„Ja...Nemôžem...Prepáčte...Nemôžem," vzlykala. Vedela, čo bude za jej neposlušnosť nasledovať.

„Povedal som, že sa máš postaviť !" Zareval a vytiahol ju za golier do stoja. Uprela na neho červené, uplakané oči. V mužovom pohľade, však našla len hnev a odhodlanie donútiť ju splniť rozkaz. Za akúkoľvek cenu.

„Neposlúchla si ma, Lluvia. A ty dobre vieš, že neposlušnosť sa u nás trestá,"" zavrčal jej do tváre. Jeho sliny dopadali na tvár oslovenej, kde sa miešali s potom a slzami. Akoby sa opäť ocitla v tej starej továrni. Obkľúčená, bezmocná. Už pred ňou nestál muž v bielej uniforme, ale on. George. Videla jeho bledú tvár posiatu pehami a čierne, zlovestné oči. A bála sa. Keď zodvihol svoju päsť, nedokázala sa brániť. Nemala silu odvrátiť úder, ktorý ju zrazil k zemi. K potu a slzám sa pridala aj krv z rozbitého nosa.

„Vstávaj!" Ani sa nestihla spamätať. Na líci jej pristála facka. A hneď ďalšia a ďalšia. Údermi zasypával celé jej telo. Cítila, ako sa pod ňou tvorí mláka z krvi a slín. Ochromujúca bolesť sa zahryzávala do každej jej bunky. Kričala, revala.

„Bráň sa! Bojuj!" Uštedril jej ďalší úder. Tentokrát do brucha.

Prehla sa v páse. V ústach pocítila pachuť žalúdočných štiav. Naplo ju. Pozbierala zvyšky posledných síl a vytiahla sa na kolená. Obsah žalúdka ihneď skončil na podlahe. Bitie na chvíľu ustalo. Začula zhnusené odpľutie.

„Vstaň!" zopakoval.

Pokúsila sa postaviť, no aj tak to nešlo. Opäť skončila na podlahe, tentokrát doplnenej aj o vlastné vývratky.

„Ako teda chceš, Lluvia. Pamätaj si, za toto si môžeš sama!" hovoril, keď rozpútal druhé kolo trestu.

Snažila sa chrániť si aspoň hlavu. Schúlila sa do klbka. Presne tak isto ako vtedy a dúfala, že to všetko čoskoro skončí. No neskončilo. Schmatol ju za golier a zodvihol do stoja. Prirazil ju o najbližšiu stenu. Prudký náraz jej vohnal do očí ďalšie slzy. Zahryzla si do pery, aby nevydala ani hláska a otočila hlavu na stranu. Nastavila mužovi červené, opuchnuté líce, na ktorom okamžite pristála facka.

„Si sklamaním, Lluvia, sklamaním! Nikdy sa to nenaučíš ovládať! Nikdy!" pľul na ňu jedovaté slová, bijúc ju. A vtedy sa to začalo. Vonku zaburácal hrom. No muž v už dávno nie bielej uniforme pokračoval. Nedal na varovné znamenia.

Dažďové kvapky prudko dopadli na strechu budovy. Bolo počuť zavýjanie vetra. Blesky križovali tmavú oblohu. Búrka prichádzala dievčatku na pomoc.

Cítila, ako jej telo napĺňa ohromná energia.
Zamykala sa v mužovom zovretí. Otvorila uplakané oči, v ktorých sa viac nečrtal strach, ale hnev a túžba ničiť, ublížiť, zabiť.

„Si príšera, Lluvia!" kričal. Odstúpil od nej. Skĺzla sa popri ste na zem.

Príšera, znelo jej v hlave.

„Príšera," šepkala si pre seba, pozorujúc svoje doráňané ruky. Opäť žiarili mäkkou, modrou farbou. Fascinovalo ju to. To jemné vibrovanie po celej pokožke. Vedela, že by stačilo len málo. Len jedno gesto a spálila by ho na popol. Presne tak ako spálila Georgea.

Príšera!

Ruky zovrela do pästí. Strácala kontrolu. Pozrela sa na muža. Stál na druhej strane miestnosti. Len prikývol. Zavrela oči a odovzdala sa do náruče temnoty svojho podvedomia. Jej telo ochablo. Búrka odznela. Tréning sa skončil.

Do miestnosti sa ihneď nahrnul tím doktorov.

„Odneste ju!"