„Keď so mnou skončil, odpútal ma a nechal ma tam ležať na zemi v kaluži vlastnej krvi a zvratkov. Netuším, koľko som tam pobudla no určite to bolo aspoň pár hodín. Hneď ako sa mi podarilo doplaziť sa k dverám, oprieť sa o stenu a s jej pomocou sa postaviť, otvorila som dvere, a vykradla sa do mojej izby. Bola to malá štvorcová miestnosť plná bieleho nábytku. Nenávidela som tú farbu, vždy ma z nej rozbolela hlava. Ošetrila som si rany a snažila sa trochu skultúrniť. Prezliekla som sa do čistého oblečenia, vzala si so sebou pár vecí a vyšla som sa z budovy von. Potom som len bežala. Dlho som bežala. Niekoľkokrát som si zopakovala určitý úsek trasy alebo som naskočila na poslednú chvíľu do nejakého autobusu. Všetko, len aby som striasla prípadných prenasledovateľov,” rozprávala. 

Detektívovi z oddelenia vrážd Richardovi Fischerovi sa zdvíhal žalúdok. No povedal si, že nebude zvracať. Nesmie. Bol predsa detektívom z oddelenia vrážd, musel byť imúnny voči takýmto opisom. Radšej sa napil vody z pohára. 

Spýtavo sa na modrookého detektíva pozrela. Videla, že mu nie je najlepšie. Prestala rozprávať. 

„Ste v poriadku, pán Fischer?” opýtala sa ho. Prikývol. Radšej siahol po svojom poznámkovom bloku a ceruzke a začal opäť písať. 

Nechala ho. Aj ona uvítala menšiu prestávku. Blížili sa do veľkého finále. Už ostávala len posledná časť a príbeh sa skončí. A potom...Dúfala, že pôjde sedieť za mreže na pekne dlhú dobu. Zaslúžila si to. Za všetky tie životy, ktoré kvôli nej vyhasli. Za všetkých tých ľudí, ktorí kvôli nej prišli o časť rodiny, či priateľa, známeho, kamaráta. Hnusila sa sebe samej. Ani to, že bola len bábkou, ktorá musela počúvať príkazy, pretože nemala kam inam ísť, nebolo dostatočné ospravedlnenie za to, že vraždila. Teda odstraňovala nepohodlné osoby. Dúfala, že zatvorená medzi štyrmi stenami, bude mať dosť času spytovať si svedomie. 

Modrooký detektív zatiaľ dopísal ďalšiu časť poznámok a bol pripravený na pokračovanie. Pohodlnejšie sa usadil na svojej stoličke a čakal. 

„V mojom stave to bolo veľmi ťažké a náročné, no podarilo sa mi to. Dokonca sa mi podarilo navštíviť aj lekára a vymyslieť si dôveryhodnú rozprávku. Ošetril ma. Našťastie som nemala žiadne vážne zranenia. Len zlomený nos, rozrazenú peru, pár modrín a veľa jaziev od biča, ale inak som bola v poriadku. Bol trochu podozrievavý, ale podarilo sa mi ho presvedčiť, že nepotrebujem ostať v nemocnici. Zaplatila som si izbu v jednom malom hotely a tam ostala pár dní, kým som sa úplne nezotavila. Nemohla som ísť za Alexom v takom stave. Nemohla som mu povedať pravdu. Že sa ho chystám zabiť, pretože ak to neurobím ja, príde niekto iný a bude to omnoho horšie.”  Hlas sa jej začal triasť. Na lícach odrazu pocítila divný chlad a čosi mokré. Bruškami prstov sa dotkla svojej tváre. Boli to slzy. Skutočné slzy. Ona plakala. Nedokázala tomu uveriť. 

Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer na ňu hľadel s otvorenými ústami. Nedokázal tomu uveriť. Jeho spoločníčka, o ktorej si občas myslel, že je robot, plakala. Slané kvapky jej stekali po lícach, brade odkiaľ dopadali na jej špinavú mikinu. Opäť sa hrala so svojím strieborným prsteňom. Až teraz si všimol, že je na ňom vyrytý nejaký nápis, no nenašiel odvahu sa jej na to opýtať. Nie teraz. Nie, keď bola v takom stave. 

Nenapadlo mu nič lepšie než vziať fľašu minerálky a obom im znovu doliať.

Vďačne sa naňho pozrela. Vzala pohár a odpila si. Nasledoval jej príklad. Sklo pohárov tlmene cinklo o drevenú dosku stola, keď ich v tej istej chvíli odložili.

„Za Alexom som prišla až o tri dni. Celý ten čas som ho však sledovala. Musela som sa uistiť, že sa k nemu nedostanú prví. A hlavne som musela vymyslieť, čo mu poviem. Pravdu určite nie. Aj tak si nemyslím, že by mi uveril. Musela som si vymyslieť ďalšiu rozprávku, kde som bola tie tri dni. A naviac, niektoré zranenia som nedokázala tak úplne zakryť."

🌩️🌩️🌩️

Dievča s vlasmi medovej farby stálo pred bránou šedého panelového domu. Čakalo na svojho priateľa, kým sa zvezie výťahom na prízemie a príde mu otvoriť. Cez rameno malo prevesený malý batoh. Nervózne sa pohrávalo s jeho popruhom. V mysli si prehrávalo slová, ktoré mu chcelo povedať. Za sklenenou výplňou dverí spozorovalo siluetu mužskej postavy. 

„Alex!” Vrhla sa do jeho roztvorenej náruče. Tvár si ukryla do jeho trička a snažila sa potlačiť nutkanie plakať. Nie, že by to dokázala. No chcela si byť istá, že aj keby sa tak stalo, on ju neuvidí. 

„Estrella, čo sa stalo? A kde si sa tie tri dni túlala?” chrlil na ňu otázky. 

„Nič sa nestalo. Som v poriadku. Bola som s mojou rodinou na chate,” odvetila a snažila sa vykúzliť úprimný úsmev.

Mala pocit, že slovo rodina povedala s akýmsi divným prízvukom. Keďže skutočnú rodinu nemala, nedokázala si predstaviť, ako by mohol taký víkend na chate vyzerať. No súdiac podľa priateľovho výrazu sa jej podarilo pôsobiť presvedčivo. 

„Tak to je super. A kedy ma plánuješ predstaviť?” zazubil sa a objal ju okolo pása. 

„Čoskoro. Sľubujem,” odpovedala. 

Otvoril bránu, vošli do vnútra a Alex privolal výťah. 

„Čo keby sme sa išli prejsť? Je pekné počasie,” navrhla, zatiaľ čo čakali.

„Tvoje prianie je mojím rozkazom, hviezdička.” Vystrúhal poklonu a venoval jej pusu na líce. 

„Prestaň zo seba robiť šaša,” smiala sa a štuchla ho do ramena. 

Ozvalo sa cinknutie a oni vstúpili do výťahu. Cesta na štvrté poschodie im trvala asi dve minúty. V byte si len zložila veci a už tlačila Alexa von. 

„To sa tak tešíš na tú prechádzku, Estrella?” pýtal sa, keď vychádzali z panelového domu na ulicu.

Len prikývla a snažila sa o nevinný výraz. Prechádzali sa ich obľúbenou trasou, ktorá končila na jednej menšej lúke kúsok za mestom. 

V jej vnútri to vrelo. Konečne sa dostali na trávnatú plochu. Trochu spomalili tempo chôdze. Oprela si hlavu o priateľovo rameno a zatvorila oči. Bolo to teraz alebo nikdy. Všetku svoju energiu sa snažila vložiť do nenápadného privolania búrky. A podarilo sa jej to. Blankytne modrom nebi sa objavili prvé tmavé mraky. Vietor sa do nich oprel celou silou, až o pár krokov cúvli. Na zem začali dopadať prvé dažďové kvapky. 

„Estrella, myslím, že by sme sa mali vrátiť.” Zakričal Alex, ako sa snažil prehlušiť hučanie vetra. Pokrútila hlavou a odstúpila od neho. 

„Prepáč mi to, Alex,” zašepkala.

Zodvihla obe ruky nad hlavu a zavrela oči, aby nemohla vidieť jeho nechápavý pohľad. Modrá žiara okolo nej zosilnela. Oblohu preťal blesk, ktorý udrel do zeme tesne vedľa Alexa. Ten vystrašene uskočil. 

„Estrella, čo sa to deje? Čo sa chystáš spra–,” jeho posledné slová zanikli v agonickom zarevaní. 

⚡⚡⚡

Kľačala na rozmočenej zemi. Studené dažďové kvapky jej zmáčali oblečenie. Stekali jej po tvári a nahrádzali slzy. V náručí zvierala nehybné mužské telo.

Zabila.

Vzala život jedinému človeku, ktorý ju mal úprimne rád, a ktorému na nej záležalo.
Prsty zaborila do mäkkej bundy, pritiahla si ho bližšie. Ignorovala zápach spáleného mäsa, tvár si zaborila do jeho havraních vlasov.

Oblohu preťal ďalší blesk nasledovaný dunením hromu. Zavrela oči. Musela sa upokojiť. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Tuhšie ho objala. Priala si plakať a kričať.
No nemohla ani jedno. Nedokázala to. Hradby, ktoré ju donútili vystavať boli príliš silné.

Si zbraň; a zbrane neplačú, znelo jej v hlave.

V diaľke začula húkanie sanitky.
Venovala mu posledný bozk do vlasov. Opatrne ho položila na zem a vstala. A je to tu, pomyslela si, keď sledovala brzdiace bielo-červené vozidlo.

Vyskočili z neho lekári, ona im vyšla v ústrety. Zaviedla ich k telu. Sledovala ich počínanie, a keď nakoniec skonštatovali, čo už dávno vedela, len prikývla.

Policajné autá na seba tiež nenechali dlho čakať. Dorazili asi päť minút po tom, čo lekári skonštatovali jeho smrť. Boli dve. Z každého vystúpili dvaja muži. Jedna dvojica zamierila k doktorom a druhá ku nej. Predstavili sa a začali výsluch.

S pokojom odpovedala na každú otázku. Prekvapila ich. Vedela to. Nie každý by sa po takom zážitku tváril ako ona – kamenná tvár, akoby ju to ani nezaujímalo. Akoby niekoľko metrov od nej neležal mŕtvy muž. Muž, ktorého milovala, a ktorého krv mala na rukách.

Porozprávala im rozprávku, ktorú si vymyslela počas čakania. Do najmenších detailov opísala, ako ho nenašla doma a vydala sa ho hľadať. Ako išla po jeho obľúbenej prechádzkovej trase a odrazu uvidela postavu v čiernom, tá ju zbadala, a dala sa na útek. A potom ho našla. Spáleného. Dobodaného.

„Budete s nami musieť ísť na stanicu," oznámili jej. Len prikývla. Všimla si, že zatiaľ čo sa s ňou rozprávali, prišli ďalšie autá. Z prekrásnej lúky sa jej vinou stalo miesto činu vraždy.