„Bola to moja prvá skutočná vražda. Teda odstránenie nepohodlnej osoby. Viete, oni to nikdy nepovažovali za zabíjanie. A ja tiež nie. Poplietli mi hlavu. Urobili zo mňa dokonalú bábku - poslušnú, ktorá bola vždy po ruke a splnila každý príkaz."

Šedo vlasé dievča sa na stoličke trochu naklonilo smerom k mužovi, ktorý sedel za stolom.

Toľko túžila zbúrať hradby vo svojom vnútri. Možno keby dokázala prejaviť aspoň nejaký pocit, muž zákona by o nej nepochyboval. Alebo práve naopak. Podozrieval by ju ešte viac.

Povzdychla si. Nemalo cenu sa nad tým viac zamýšľať. Je tu, počúva ju.

Je tu len pre ten nôž pod tvojou mikinou. Inak už by ťa dávno vyhodil, pripomínal sa jej tenký hlások v jej hlave. Opäť pocítila túžbu zaseknúť si dlane medzi stehná, schúliť sa do klbka a tváriť sa, že to všetko bol len zlý sen. Zlý sen, ktorý trval trinásť rokov.

Nie! Si zbraň; a zbrane neplačú! Opakovala si jedinú vetu, ktorá ju dokázala upokojiť.

Cítila na sebe detektívov skúmavý pohľad. Ani si neuvedomila, že omylom sklonila hlavu. Dokelu, zakliala v duchu. Niečo také si nemohla dovoliť. Nemala by to vôbec vedieť urobiť. Vycvičil ju ten najlepší, tak ako mohla urobiť niečo také hlúpe ako sklonenie hlavy? A ešte pred policajtom!

Nadýchla sa a pomaly vydýchla. Toto sa jej ešte nikdy nestalo. Všetka chuť schúliť sa do klbka ju razom prešla. Musela sa vzchopiť. Nesmela stratiť kontrolu. Už nikdy.

Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer bol v šoku. Netušil, čo sa šedo vlasému dievčaťu odohrávalo v hlave, no mohol s istotou povedať, že na malú chvíľu nechalo skĺznuť svoju masku. Prvýkrát za celý tento divný rozhovor dostal pocit, že sa nerozpráva s naprogramovaný robotom, ktorý ho miestami svojím kamenným výrazom doháňal do šialenstva. A tiež si prvýkrát uvedomil, že ho jej príbeh začína celkom zaujímať. No niečo mu v ňom chýbalo.

„Slečna Fernández?" oslovil ju, hľadajúc tie správne slová.

„Určite máte nejakú chronológiu, podľa ktorej mi to tu všetko rozprávate, no chýba mi jeden detail. Teraz som si naňho spomenul. Na úplnom začiatku ste spomínali chlapca menom George. Ako ste sa s ním vlastne zoznámili, keď sa vám údajne všetci v sirotinci vyhýbali?" opýtal sa. Črty tváre mu zmäkli, akoby sa ju snažil uchlácholiť.

Zodvihla k nemu pohľad. Snažila sa rozlúštiť, či s ňou len hrá ďalšiu policajnú hru, alebo je ten jemný tón úprimný. Nakoniec dospela k záveru - myslel to vážne. Zaujala ho. Mohla pokračovať.

„Zoznámenie s Georgeom bol nápad pána Alberta. Ja som akceptovala, že sa mi všetky deti vyhýbajú, no pán Albert trval na tom, aby som sa aspoň pokúsila nájsť si kamaráta. Tak som sa pokúsila. Spočiatku to bolo veľmi divné. Ale nakoniec sme sa dali do reči. Naozaj sme sa skamarátili. Teda to som si aspoň myslela. Postupom času som mu začala naozaj dôverovať. Povedala som mu o mojom „dare" a to bola veľká chyba." Vysvetľovala vynechanú časť príbehu.

Detektív Richard Fischer si vytiahol zo šuplíka na stole poznámkový blok a novú, ostrú ceruzku. Spýtavo sa zahľadel na dievča, sediace oproti nemu. Keď prikývla, začal si písať poznámky. Na chvíľu zavládlo ticho. Muž zákona si do stredu dvojstrany napísal veľkým tlačeným písmom jej meno. Potom ho zakrúžkoval. Z kruhu nakreslil pár čiar, ktoré potom spojil s ďalšími dôležitými menami a slovami. Na každú čiaru si ešte napísal, v akom vzťahu bola vypočúvaná s daným menom alebo pojmom. Keď skončil, zodvihol pohľad a kývol hlavou na znamenie, že môže pokračovať v rozprávaní.

„Takže, kde som to skončila," povedala a odkašľala si. Snažila sa využiť ten krátky moment na usporiadanie myšlienok, na zvolenie správnych slov.

„Ach, áno, moje prvé odstránenie nepohodlnej osoby. Všetko prebehlo tak, ako malo a všetci sa presvedčili o tom, že nado mnou majú úplnú kontrolu. Tak som zabíjala, oni boli spokojní a ja... Ja som sa s tým musela naučiť žiť. Spočiatku som sa aj nad nesprávnosťou môjho konania zamýšľala, no nikdy nie dosť dlho na to, aby som tomu prepadla. Smrť bola súčasťou mojej práce, môjho životného poslania. Až kým neprišiel on."

🌩️🌩️🌩️

„Lluvia! Lluvia!" ozývalo sa bielou chodbou. Dievča so šedými vlasmi a rovnako šedými očami vykuklo z bielych dverí svojej izby.

„Tu som, pane," ozvala sa ticho. Muž prešiel popri nej a ona sa k nemu automaticky pripojila. Chodbou sa ozýval klapot ich topánok. Mlčky prešli až do zasadacej miestnosti. Muž jej ako pravý džentlmen podržal dvere a nechal ju vstúpiť prvú.

Vošla do miestnosti s obdĺžnikovým pôdorysom a bez okien. Na jednej z kratších stien bola zavesená biela tabuľa, na ktorej boli magnetmi uchytené fixky. V jednom zo štyroch rohov sa nachádzal malý stolček s občerstvením. V jej strede sa nachádzal dlhý stôl z tmavého dubového dreva. Za ním už sedelo niekoľko osôb. Štyria muži a tri ženy. Nepoznala ich. Všetci mali oblečené drahé obleky, na rukách sa im blyšťali prstene a vynímali hodinky.

Určite sú dôležití a z vysokých kruhov, inak by ma nevolali, pomyslela si. Keďže prakticky vyrastala v tomto zariadení a vypracovala sa takmer k dokonalosti, prestali jej dávať na starosť obyčajné veci.
Na tie si našli iných, bez zvláštnych schopností.

Pomaly kráčala k svojmu miestu. Drevená stolička v ľavom rohu miestnosti bola určená len pre ňu. Hoci bola dôležitá, privilégium sedieť za stolom s ostatnými a rozhodovať jej neudelili. Zložila na ňu svoje telo, pohľad uprela vzorne pred seba, ako sa na dobre vychovanú zbraň patrilo.

„Dámy a páni, môžeme začať." Muž, ktorý ju priviedol sa usadil za vrch stola a otvoril stretnutie. Jeho okolo sediaci len prikývli na znak súhlasu.

„Stretli sme sa tu dnes pre tohto mladého muža," povedal, spod bieleho saka vybral veľkú, bielu obálku. Otvoril ju, vybral niekoľko fotografií a nechal ich kolovať. Všetci si ich pozerali, akoby ich videli prvýkrát, hoci malého muža na obrázku už poznali.

„Alexander Rodríguez, dvadsaťdva rokov, fotograf. Ako každý z vás vie, dostal sa príliš blízko k akcii Nubes. Musíme ho zastaviť za každú cenu. Tie fotky nesmú preniknúť na verejnosť," rozprával. Muži a ženy len s vážnym výrazom v tvári prikyvovali.

Sedela a ticho počúvala. Ruky mala zložené na kolenách. Mala veľkú chuť začať len tak hompáľať nohami, no nemohla. Ani netušila, ako sa jej takáto myšlienka mohla zračiť v hlave. Niečo také by nikdy nemohla urobiť. Aspoň nie tu, nie v ich prítomnosti.

V duchu si povzdychla a ďalej si zachovávala svoju tvár akoby vytesanú z kameňa. Načúvala mužovým slovám a snažila sa ich všetky zapamätať. Cítila narastajúce vzrušenie. O chvíľu príde rad na ňu.

„Všetci sa určite zhodneme na tom, že ho musíme odstrániť. A práve preto som sem priviedol ju. Lluvia, poď sem!" prikázal a mávol na ňu rukou.

Strhla sa akoby zo sna. Otočila hlavu smerom odkiaľ hlas prichádzal, postavila sa a podišla k stolu. Zastala po mužovom pravom boku.

„Lluvia, toto sú dámy a páni, ktorí by potrebovali tvoje služby. Ale sú trochu nedôverčiví. Ty vieš, čo máš robiť," povedal. Ruku jej položil na rameno a zovrel ho. Prikývla. Vedela presne, čo sa od nej očakáva.

„Dámy a páni, prosím, nasledujte ma von, kde uvidíte, čo naša Lluvia dokáže." Usmial sa na obecenstvo, ktoré len nechápavo pozeralo, no poslúchlo. Všetci vyšli z miestnosti. Spleťou bielych chodieb a schodov sa dostali na štvorcový dvor obklopený zo všetkých strán vysokým, betónovým múrom. Tam zastali.

„Lluvia," pokynul jej muž a ona vystúpila dopredu. Zastala. Hlavu vyvrátila k oblohe. Nebo bolo nádhernej bledomodrej farby. Nebolo na ňom ani obláčika. Čas to napraviť, pomyslela si. Zodvihla ruky a zavrela oči.

Predstavovala si ťažké, šedé mračná zatemňujúce oblohu, nedovoliac viac slnečným lúčom poláskať zem. Predstavovala si vietor. Rýchly, ničivý, neskrotný, divoký, slobodný. Veľké dažďové kvapky dopadajúce na zem v pravidelných intervaloch. Blesky osvetľujúce temnú oponu. A silné dunenie hromu.

Spoza seba začula kohosi zhíknutie. Búrka prichádzala.