Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer si písal ďalšie poznámky. Do pavúka, nakresleného ceruzkou, mu k akcii s názvom Nubes pribúdali ďalšie názvy, osoby, miesta. Neveril, že by mu tie poznámky naozaj mohli nejako poslúžiť, no mal rád vo veciach prehľad. A toto bol celkom zamotaný príbeh. A naviac ho ešte musel celý vysvetliť kolegom a vyšetrovateľovi, aby mohli rozhodnúť, čo s jeho spoločníčkou so šedými vlasmi bude. Tá ho len ticho pozorovala a čakala, kým dopíše posledné slovo. 

Písal sústredene asi pätnásť minút, pokým sa mu podarilo všetko usporiadať do správneho poradia. Potom pohľad zodvihol k dievčaťu sediacemu oproti nemu a hlavou mu dal znamenie, že môže pokračovať. Dievča sa nadýchlo a pokračovalo v rozprávaní. Zatiaľ čo muž zákona písal poznámky, malo dostatok času premyslieť si ďalšie slová, ktoré mu chcelo povedať. 

„To, že ich pri akcii niekto videl, som sa dozvedela až na druhý deň. Moji nadriadení zúrili. Samozrejme, všetkých, ktorí sa zúčastnili akcie Nubes potrestali. Aj mňa stihol trest. Mala som najlepší výhľad a mala som dávať pozor.” Spomínala na to, ako strávila večer po akcii v tréningovej miestnosti. Na to, ako sa nedokázala ďalších sedem dní postaviť na nohy. 

„A tú časť príbehu, ktorá sa odohrala po tom, už poznáte. Dali mi Alexa na starosti. Mala som ho sledovať, zoznámiť sa s ním, pomotať mu hlavu a nakoniec ho odstrániť.” Na chvíľu sa odmlčala. Ešte raz sa pozrela na prázdny pohrá na kraji stola. Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer pochopil. Opäť vzal do rúk fľašu minerálky, no zistil, že je prázdna. Fľašu skrčil, odhodil do smetného koša a z chladničky vybral novú. Nalial jej do pohára číru tekutinu a ona ju ihneď vypila. Prázdny pohár s tupým buchnutím odložila na stôl. 

„No veci sa nevyvinuli tak, ako sa mali vyvinúť. Namiesto toho, aby som ja pomotala Alexovi hlavu, pomotal ju on mne. Naučil ma vidieť krásy života a užívať si ho. Vďaka nemu som sa aspoň na krátku chvíľu mohla tváriť, že som obyčajné dievča s obyčajným životom. Žiadne zvláštne schopnosti, žiadne zabíjanie ani pretvárka. Vďaka nemu som spoznala obyčajnú Lluviu, ktorá dokázala cítiť, dokázala prejavovať svoje emócie, ktorá mohla mať svoj vlastný názor a nemusela sa báť, že dostane trest za každú malú chybu,” rozprávala.

Neuvedomila si, že znovu otáča strieborným prsteňom na prstenníku. Modrooký detektív si to všimol. 

„Ak je vám to nepríjemné, nemusíte mi o tom rozprávať,” povedal.

Pokúšal sa znieť čo najmilšie. Chcel to už dokončiť a ísť domov, kde ho v chladničke  čakala plechovka vychladeného piva. Hoci ho príbeh zaujímal a jeho poznámky by určite mohli poslúžiť ako scenár k ďalšiemu filmu alebo možno ako predloha k nejakému románu, trvalo to dlho. A neustále mal pocit, že sa s ním to dievča len zahráva. 

Videla, že detektívovi dochádzala trpezlivosť. Na čele sa mu vytvorilo niekoľko vrások, prstami začal bubnovať o dosku stola. Naozaj bol zeleným uchom, ktoré sa muselo ešte veľa učiť. Vedela, že musí pokračovať ďalej, ak nechce jeho krehkú dôveru stratiť. 

„Musím, pretože je to neoddeliteľnou súčasťou môjho príbehu. Ja viem, že ste zo mňa nervózny a máte určite chuť vyraziť ma zatvorenými dverami, ale skúste ma, prosím ešte chvíľu počúvať. Sľubujem, že sme už skoro na konci, a potom ma už aj tak nikdy neuvidíte.” Opäť začala hovoriť svojím monotónnym hlasom. Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer prestal klopkať prstami o dosku stola. Len prikývol. 

Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

„Ako som už spomínala, veci sa vôbec nevyvinuli tak, ako boli naplánované. 
Začala som s Alexom tráviť oveľa viac času, než by som mala. Nedokázala som si pomôcť. Potrebovala som ho. A to bola chyba. Hoci som sa snažila správať tak, ako som sa správala pred tým, všimli si to. Všimli si, že sa niečo zmenilo. A boli rozzúrení,” rozprávala, nervózne pri tom otáčajúc strieborným prsteňom na prstenníku.

Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer mlčky sledoval svoju spoločníčku. Mal chuť vyťať si pár faciek. Nechápal, čo sa to s ním dnes deje. Takýto na ľudí nikdy nebýval.

Asi to bude tým, že si odvykám od cigariet, pomyslel si. No vedel, že by sa mal pokúsiť svoje nevrlé správanie odčiniť. Pretože dievča sediace oproti nemu vyzeralo veľmi nervózne. Akoby sa z posledných síl snažilo udržať svoju kamennú masku pohromade.
Mohol to vydedukovať z jej pohľadu a spôsobu, akým sa hrala s prsteňom.

Šedé oči už neboli tvrdé ako diamanty, na malú chvíľu sa v nich namiesto chladu zračila bolesť, strach a vina.

„Slečna Fernández, pozrite sa na mňa." Dievča k nemu zodvihol pohľad. Ani si nevšimla, že opäť sklonila hlavu. V duchu sa začala už po stý raz preklínať. Cítila sa slabá, tak veľmi slabá a zraniteľná. A nenávidela sa za to. Nenávidela ho za to.

„Pozerajte sa na mňa. Prepáčte, že som sa k vám správal tak, ako som sa správal. Mrzí ma to. Času na rozprávanie máte, koľko budete chcieť a potrebovať. Ale teraz sa musíte upokojiť. Ak vám to má byť naozaj veľmi nepríjemné, nemusíte mi o tom rozprávať. Ja na vás nebudem tlačiť," hovoril pomaly a snažil sa ju upokojiť. V duchu si nadával do idiotov, že si dovolil to takto pohnojiť. 

„To je v poriadku, netlačíte na mňa. Ja...len...je to trochu...ťažké. Prepáčte mi to. Takže ako som povedala. Všimli si moju zmenu, hoci som sa veľmi snažila nedať nič najavo, a boli veľmi rozzúrení.”

🌩️🌩️🌩️

Dievča so šedými vlasmi sa náhlilo bielymi chodbami. Vo vnútri malo akýsi zvláštny bodavý pocit, že sa stane niečo zlé. Otvorilo biele dvere tréningovej miestnosti a zdúpnelo. 

Uprostred stál muž odetý do bielej uniformy. Na tvári mal vážny výraz - pery stisnuté do úzkej, rovnej linky a zvraštené obočie. A ona vedela, že sa niečo kolosálne pokazilo. 

„Vstúp, Lluvia.” Jeho chladný hlas ju prikoval na miesto, no donútila svoje nohy k pohybu. Bola predsa poslušnou bábkou. Musela splniť rozkaz. Takže hoci by najradšej vzala nohy na ramená a ušla, namiesto toho vstúpila do miestnosti. Zastala pred mužom. Snažila sa nedať nedať najavo svoj strach. 

"Čo si to urobila, Lluvia?" opýtal sa jej. Ruku položil na jej rameno a silno ho zovrel. Viedol ju do pravého rohu miestnosti, kde sa nachádzala v stene zabudovaná kovová konštrukcia s úchytmi na ruky a nohy. Dobre poznala ten nástroj. Každého, kto sa previnil, doňho zacvakli a potrestali. 

Pokojne si nechala pripútať ruky a nohy ku konštrukcii. Pozerala na muža, ktorý od nej odstúpil. Všimla si, že v ruke zvieral bielu rukoväť biča. Vedela, čo ju čaká. 

„Čo si to urobila, Lluvia?” zopakoval a odstúpil od nej ešte o pár krokov. Obzeral si ju, akoby ju videl prvýkrát. 

No ona ostávala ticho. Vedela, že slovami by to len zhoršila. Ešte chvíľu ostali v tichu. Potom miestnosť preťal zvuk plesknutia biča o pokožku. 

Musela si zvnútra zahryznúť do líca, aby potlačila výkrik, ktorý sa jej snažil vydrať z hrdla. Nechcela mu dopriať to potešenie, počuť ju kričať. Ústa jej okamžite zaplnila horká, železitá pachuť krvi. 

Muž sa napriahol a znovu udrel. Táto rana dopadla na jej brucho. Jej telo sa napälo pod novým návalom bolesti. Prehla sa v chrbte. Biele tričko sa zafarbilo červenou farbou. 

Muž sa napriahol a bič zasvišťal vzduchom. A potom znovu a znovu. Vytváral na jej tele nové rany, ktoré sa nemali tak skoro zahojiť. 

„Čo si to urobila, Lluvia?"  opakoval pri každom údere. Na vážnej tvári sa mu, však pohrával úsmev.

Vedela, že si to muž v skutočnosti užíva. Vždy sa vyžíval v jej trestaní. Aj teraz odložil bič a podišiel k nej. Na bielej podlahe pod konštrukciou sa vytvorila krvavá mláčka.

Jej trasúcu sa bradu zovrel medzi palcom a ukazovákom a pozdvihol ju, aby sa mu pozerala do očí.

„Čo si to urobila, Lluvia?" Zopakoval znovu.

Neodpovedala mu. Vedela, že sa ju len snaží primäť, aby mu povedala pravdu. A aby ju mohol potrestať ešte viac.

„Niečo som sa ťa pýtal, Lluvia!" zvýšil hlas a vlepil jej facku.

Hlava sa jej obrátila na stranu a vypľula krv, ktorá sa jej nahromadila v ústach.

„Odpovedaj mi, keď s tebou hovorím!" zakričal na ňu a opäť jej vrazil. Vykašľala ďalšiu krv. Látka bieleho trička bola už úplne nasiaknutá červenou farbou. A to ešte ani nezačali. Vedela, že toto bude dlhý trest. Že si ju bude vychutnávať. Pomaly po kúskoch ju bude lámať, tak ako vždy. Dnes však bola odhodlaná nepodľahnúť jeho nátlaku za žiadnu cenu. 

„Dobre. Ako teda chceš. Dúfal som, že to vyriešime po dobrom, ale keď nechceš. Pamätaj si však, že toto bola tvoja voľba,” šepkal jej do ucha hrozivým hlasom.

Podržal si jej tvár a uštedril jej do nej úder päsťou. Miestnosťou sa ozvalo tupé prasknutie. Z nosu sa jej spustil prúd krvi. Stekal jej cez pery, bradu odkiaľ kvapkal na jej, už nie biele, tričko. 

„Snáď si nebola natoľko naivná, aby si si myslela, že ti na to neprídeme. My vieme všetko, moja milá Lluvia, všetko. A neboj sa, pre tvojho Alexa mám prichystané niečo veľmi špeciálne.” Zasmial sa a znovu do nej udrel.

Tentokrát zasiahol rebrá. Nepočula puknutie, a tak dúfala, že ostali v celku. Vedela, že po tomto bude musieť navštíviť lekára. Len si bude musieť vymyslieť dostatočne dobrú rozprávku. 

S ďalším úderom do brucha sa naklonila dopredu, čo jej to konštrukcia dovolila, a vracala. K červenej na zemi sa pridala aj oranžová zmes jej raňajok a obeda. Bola šťastná, že v tej odpornej zmesi nezazrela žiaden svoj zub. 

Muž od nej odstúpil. Znechutene si odpľul. 

„Vieš, Lluvia, nemuselo by to takto byť. Vôbec sme tu spolu teraz nemuseli byť, keby si splnila to, o čo sme ťa žiadali. Ale nie, ty si sa rozhodla nás všetkých oklamať a zradiť. Nás, ktorí sme ti dali domov a naučili ťa ovládať tvoje schopnosti. Nás, ktorí sme zakryli tvoju vraždu toho malého fagana. A ty si sa rozhodla nám takto odvďačiť. Nie, Lluvia, takto som ťa nevychoval. A som sklamaný, naozaj sklamaný.” Ak sa snažil znieť smutne a vzbudiť v nej výčitky, nedarilo sa mu to. 

Dobre poznala túto hru. Snažila sa svoje telo pripraviť na ďalšie kolo bitky. V nose sa jej vytvorili krvné zrazeniny, ktoré jej sťažovali dýchanie. Snažila sa dýchať ústami, no nebolo to o nič lepšie. Aj v nich mala plno krvi. Musela ju neustále vypľúvať. Pred očami sa jej naviac začali zjavovať malé čierne šmuhy. Sladké bezvedomie jej otváralo svoju náruč. 

Ani si neuvedomila, kedy k nej znovu pristúpil a začal ďalšie kolo mlátenia jej tela. Bola príliš slabá, príliš bezmocná. No vedela jediné, ak Alexa nezabije ona, spraví to niekto od  nich, a to nemohla dopustiť.