„Nedokázala som sa spamätať niekoľko týždňov. Bola som slabá. Slabšia, než si pán
Albert myslel. Nespala som, nejedla, nekomunikovala. Veľa som plakala a kričala. Pamätám si, ako som sa každú noc bála zavrieť oči, pretože v tej tme na mňa číhal George. Cítila som pach jeho spáleného mäsa a mojich vývratkov. A videla jeho telo - čierna kôpka uprostred továrne. Sama sebe som sa hnusila. Pri každom pohľade do zrkadla som nevidela seba, ale príšeru, ktorou som sa vďaka nim stala. To slovo už nebolo len urážlivou prezývkou. Splynulo so mnou," rozprávala, pozerajúc sa pri tom z okna.

Detektíva Fischera na chvíľu premkol pocit strachu, že sa dievča postaví, rozbehne a skočí. Pre istotu sa nenápadne o kúsok so stoličkou posunul, aby jej v prípadnom pokuse stihol zabrániť.

V jej hlave však vôbec neboli myšlienky na seba vražedný skok z okna policajnej stanice. Nie. Nemalo by to význam. Rozhodla sa hovoriť, už nemohla cúvnuť. Pozorovala šedé nebo, ktoré sa postupne vyjasňovalo. Slnečné lúče sa predierali mrakmi v snahe opäť poláskať zem hrejivými lúčmi. O chvíľu po búrke nebude ani stopy.

A tak to má byť, pomyslela si. Oblaky sa rozplynú a nikomu nikdy nepríde na myseľ podozrievať búrku. Dokonalé.

„Slečna Fernández, ste v poriadku?" Z myšlienok ju vytrhol hlas modrookého detektíva z oddelenia vrážd. Ani si neuvedomila, že zmĺkla a len ticho pozorovala ustupujúcu búrku. Odtrhla pohľad od okna.

„Án-" chcela odpovedať a pokračovať vo svojom príbehu, no bola prerušená. Na dvere kancelárie číslo trinásť ktosi zaklopal.
Aj dievča aj detektív otočili hlavy smerom, odkiaľ zvuk prichádzal. Dvere sa pootvorili na tenkú škáru a dnu nakukla mužská hlava. Dievča v nej spoznalo druhého muža zákona, ktorému na začiatku naznačilo, aby odišiel.

„Richard, mohol by si na chvíľu?" Oslovený detektív sa postavil a zamieril ku dverám.
Potom sa zarazil, uvedomil si, že v miestnosti nie je sám, že je tam aj niekto, koho nemôže nechať bez dozoru.

„Ja tu zatiaľ budem. Máš ísť za šéfom." Kolega postrehol jeho bezradný pohľad. Otvoril viac dvere, aby sa mohli vymeniť. Richard sa ešte raz obzrel, aby sa uistil, že je dievča v poriadku, až potom zamieril do kancelárie šéfa.

⚡⚡⚡

Na dvere kancelárie číslo trinásť opäť niekto zaklopal a prerušil tak ticho, ktoré v nej už dlhú chvíľu panovalo.

Starý muž sedel za stolom na drevenej stoličke a v pokoji fajčil už piatu cigaretu. Husté oblaky dymu pomaly unikali von cez otvorené okno. Oproti nemu na stoličke sedelo dievča s kamennou tvárou rozhodnuté mlčať, pokiaľ sa nevráti mladý detektív Richard Fischer.

„Ďalej!" zakričal muž a dvere sa otvorili. Osobu v nich ihneď zahalil hustý, šedý oblak.

„Jozef!" kašľal Richard Fischer, zatiaľ čo kráčal kanceláriou v snahe otvoriť ešte jedno okno. Sľúbil si, že s fajčením prestane. A darilo sa mu. Cigaretu v ruke nedržal presne tridsať dní, dvanásť hodín a štyridsaťosem minút.

„Prepáč, Rišo. Zabudol som," ospravedlňoval sa mu kolega. Rázne zahasil cigaretu v popolníku, postavil sa a so slovami rozlúčky ich zanechal samých.

Nezabudol, urobil to schválne, nahnevane si pomyslel detektív. Vrátil sa na svoje miesto za stolom. Opäť sa začal koncentrovať. Konečne mal nejaké informácie, nastal čas začať s nimi pracovať.

„Kde sme to prestali?" začal, keď videl, že jeho spoločníčka tak asi neurobí.

„Ako dlho už nefajčíte?" opýtala sa namiesto odpovede. Opäť ho zaskočila. Podvihol obočie.

„Presne tridsať dní, dvanásť hodín a päťdesiat minút. Ako ste..."nedokončil. Ani nevedel, či to vlastne chcel naozaj vedieť.

„Od začiatku neustále zabiehate pohľadom k popolníku. Plus sa vám mierne roztriasli ruky, keď ste prišli. Rozkašľali ste sa, keď vás odrazu zahalilo veľké množstvo cigaretového dymu. Čo znamená, že sa v tejto kancelárii dlho nefajčilo. Máte veľmi ohľaduplných kolegov, " podotkla akoby mimochodom.

Detektív mal pocit, že mu sánka spadla až k podlahe. Navonok sa, ale snažil zachovať nič nehovoriaci výraz. Vedel, že to dievča je zvláštne. Toto nečakal. Majstri vo svojom obore ho učili zakrývať a kontrolovať svoje emócie. Myslel si, že už sa v tom aspoň trochu vypracoval, keď videl záblesk uznania v očiach starších kolegov, no ona ho ľahko odhalila.

„Myslím, že sme skončili pri mojich nočných morách a prezývke príšera," pokračovala ďalej.

„Keď som sa teda nakoniec zotavila, vzal ma pán Albert na jedno miesto. Vravel, že mi tam pomôžu. A naozaj mi pomohli. Teda svojím spôsobom. Nakoniec. "

🌩️🌩️🌩️

Muž a dievčatko stáli pred malým obchodíkom s čajom. Opäť sa držali za ruky. Čakali, pokým odíde posledný zákazník.

„Pán Albert, ale ako mi tu môžu pomôcť?" opýtalo sa dievčatko.

Nerozumela, čo mal obchod s čajom spoločné s jej prekliatím. Teda darom, ako to zvykol nazývať pán Albert. Ten stál vedľa nej, zvieral jej ruku a neodpovedal. Tak sa už nepýtala. Vedela, že zbytočnými otázkami sa nikam nedostane. Pán Albert jej nikdy neodpovedal, pokiaľ sa hlúpo pýtala.

Čakali ešte asi päť minút, než sa zákazník rozhodol obchod opustiť. Vošli. Uvítal ich kovový hlas medeného zvončeka zaveseného nad dverami. Pán Albert a predavač si kývli hlavami na pozdrav. Očividne sa poznali. Cítila, ako jej pevnejšie zovrel ruku a potiahol ju do zadnej časti malého obchodíka.

Snažila sa zapamätať si čo najviac. Nikdy v žiadnom takom obchode nebola. Nie že by mala počas pobytu v sirotinci vôbec príležitosť navštíviť nejaký obchod. Celý interiér pôsobil veľmi staro, no zároveň útulne a prívetivo. Police z tmavého dreva sa prehýbali pod nádobami s bylinkami a rôznymi druhmi čajov. Podlahu pokrýval vzorovaný koberec, tlmiaci ich kroky. Vzduch bol presýtený všemožnými vôňami, až sa jej z nich zatočila hlava. Ešte stále nebola úplne v poriadku.

Prešli cez akýsi ťažký, zaprášený, zamatový záves a vydali sa dolu úzkymi schodmi.
Z kamenných stien sálal chlad. Roztriasla sa. Vedela však, že to nebolo spôsobené len zimou. Cítila, že sa začína báť. Strach ju pomaličky opantával. Kúsok po kúsku sa zahryzával do jej tela a mysli. Napĺňal ju pochybnosťami. Nikdy nemala rada úzke priestory.

Postupovali stále nižšie a nižšie. Mala pocit, akoby tie schody nemali konca. Pred očami sa jej začínali tvoriť čierne kruhy. Nie! Už nie! Chcela opäť kričať. Vôňa vlhkého kameňa jej napĺňala nos aj ústa. Dusila ju.

„Príšera!" kričal na ňu chlapčenský hlas. Z tmy sa vynorila postava. Bol to on. George. Ukazoval na ňu prstom. Nedokázala od neho odtrhnúť zrak. Od jeho úst, ktoré vyslovovali jedno a to isté slovo. Príšera. Podlomili sa jej kolená. Padala.

„Lluvia!Lluvia!" Akýsi, hlboký, upokojujúci hlas volal jej meno. Pomaly otvorila oči. Niekto sa nad ňou skláňal. Zahmleným zrakom od sĺz dokázala vidieť len obrysy postavy. Teplá ruka ju pohladila po líci.

Opäť odpadla, uvedomila si. Mala chuť sa hanbou prepadnúť pod zem. Znovu spôsobila svojmu okoliu len starosti. Niekoľkokrát zažmurkala v snahe zahnať slzy a niečo uvidieť.

„Pán Albert, prepáčte mi to, prosím. Ja-" šepkala slová ospravedlnenia. Pozerala sa do mužových láskavých očí, v ktorých sa zračila starosť. Bál sa o ňu.

„Je to v poriadku, Lluvia. Všetko je v poriadku. Nemusíš sa ospravedlňovať," prihováral sa jej, hladiac ju po studenom líci. Chvíľu tak zotrvali. Ponorení do ticha a svojich myšlienok. A zatiaľ čo sa pán Albert snažil vymyslieť nový plán ako postupovať ďalej, pretože s týmto vývojom udalostí nepočítal, ona využila čas na rozhliadanie sa po okolí.

Ocitla sa v nejakej bielej miestnosti. Všetko od nábytku až po steny a strop bolo rovnakej farby. Nachádzalo sa v nej niekoľko postelí zoradených do dvoch radov popri stenách. Každá posteľ mala svoj vlastný nočný stolík s lampičkou. Na tom jej sa nachádzala ešte krabička liekov a pohár s vodou. Celé to pripomínalo izbu, akú obývala v sirotinci. Teda až na tú bielu farbu, ktorá príšerne ťahala oči. Pri tej spomienke ju striaslo. Zažmurkala.

Z myšlienok ju odrazu vytrhli zvuky z chodby. Počula tlmené hlasy a kroky blížiace sa k dverám. Pozrela na pána Alberta. Sedel na posteli pri jej nohách, ruku mal položenú na jej líci, no akoby tam s ňou nebol. Cítila, že bol napätý. Zodvihla ruku a položila ju na tú jeho na svojom líci.
Pán Albert sa na sekundu prebral zo svojho tranzu a meravo sa na ňu usmial.

Dvere sa otvorili. Obaja sa strhli. Do miestnosti vstúpili štyri osoby. Dvaja muži a dve ženy. Všetci odetí do bielych uniforiem.

„Tak si nám ju konečne priviezol!" zvolal naradostene jeden z mužov. V tej chvíli dostala silný pocit, že bielu farbu bude do konca života nenávidieť.