Malé dievčatko sa chúlilo na chodníku. Dažďové kvapky zmáčali jeho dobité telíčko. Triaslo sa. Po líčkach mu stekali slzy.

Opäť sa to stalo. Opäť sa nechala vyprovokovať. A opäť ju to pohltilo. Tentokrát to však bolo iné. Dnes zomrel človek.

Sledovala dažďové kvapky dopadajúce na chodník a cestu. V mlákach sa ligotali odrazy svetiel pouličných lámp.

Zabila.

To uvedomenie spustilo ďalší príval sĺz. V prstoch kŕčovito stískala okraj premoknutej starej mikiny.

Zabila, no nebola to jej vina. Varovala ich. Vedeli, že sa to stane a pokračovali. Chceli ju k tomu dohnať. Chceli to vidieť, tak im to ukázala.

Tiché šumenie dažďa preťal mľaskavý zvuk krokov. Niekto sa k nej blížil. Stŕpla. Strach ju primrazil na mieste. Sklonila hlavu. Mokré, šedé pramene jej aspoň trochu zahalili tvár.

„Ahoj, Lluvia," oslovil ju príjemný hlboký hlas. Spozornela. Na ramene pocítila dotyk silnej mužskej ruky. Na prstenníku sa v matnom svetle pouličného osvetlenia zaleskol strieborný prsteň. Prsteň, ktorý poznala.

„Pán Albert, ja..." začala, no nedokázala dokončiť. Ako vysvetliť niekomu, koho obdivujete, že ste spravili niečo hrozné? Že kvôli vám prišiel o život človek?

„Ja viem, Lluvia, ja viem," predniesol pokojne. Ruku zložil z jej ramena. Na brade pocítila jemný tlak, ktorý ju donútil zodvihnúť hlavu a pozrieť naňho.

Čupel pred ňou. Navzájom si hľadeli do očí.
Tie jej boli vystrašené. Z jeho pohľadu sršal pokoj a istota. Palcom ju pohladil po ľadovom líci. Chvíľu tak zotrvali.

V hlave jej vírilo príliš veľa myšlienok. Jedna striedala druhú a ona ich nedokázala uchopiť a usporiadať.
Vedel to! On to vedel! Ale ako?

„Vstaň. Pôjdeme." Odtiahol sa od nej a postavil sa. Poslúchla, nemala inú možnosť.

🌩️🌩️🌩️(o 13 rokov neskôr)

Kľačala na rozmočenej zemi. Studené dažďové kvapky jej zmáčali oblečenie. Stekali jej po tvári a nahrádzali slzy. V náručí zvierala nehybné mužské telo.

Zabila.

Vzala život jedinému človeku, ktorý ju mal úprimne rád, a ktorému na nej záležalo.
Prsty zaborila do mäkkej bundy, pritiahla si ho bližšie. Ignorovala zápach spáleného mäsa, tvár si zaborila do jeho havraních vlasov.

Oblohu preťal ďalší blesk nasledovaný dunením hromu. Zavrela oči. Musela sa upokojiť. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Tuhšie ho objala. Priala si plakať a kričať.
No nemohla ani jedno. Nedokázala to. Hradby, ktoré ju donútili vystavať boli príliš silné.

Si zbraň; a zbrane neplačú, znelo jej v hlave.

V diaľke začula húkanie sanitky.
Venovala mu posledný bozk do vlasov. Opatrne ho položila na zem a vstala. A je to tu, pomyslela si, keď sledovala brzdiace bielo-červené vozidlo.

Vyskočili z neho lekári, ona im vyšla v ústrety. Zaviedla ich k telu. Sledovala ich počínanie, a keď nakoniec skonštatovali, čo už dávno vedela, len prikývla.

Policajné autá na seba tiež nenechali dlho čakať. Dorazili asi päť minút po tom, čo lekári skonštatovali jeho smrť. Boli dve. Z každého vystúpili dvaja muži. Jedna dvojica zamierila k doktorom a druhá ku nej. Predstavili sa a začali výsluch.

S pokojom odpovedala na každú otázku. Prekvapila ich. Vedela to. Nie každý by sa po takom zážitku tváril ako ona – kamenná tvár, akoby ju to ani nezaujímalo. Akoby niekoľko metrov od nej neležal mŕtvy muž. Muž, ktorého milovala, a ktorého krv mala na rukách.

Porozprávala im rozprávku, ktorú si vymyslela počas čakania. Do najmenších detailov opísala, ako ho nenašla doma a vydala sa ho hľadať. Ako išla po jeho obľúbenej prechádzkovej trase a  odrazu uvidela postavu v čiernom, tá ju zbadala, a dala sa na útek. A potom ho našla. Spáleného. Dobodaného.

„Budete s nami musieť ísť na stanicu," oznámili jej. Len prikývla. Všimla si, že zatiaľ čo sa s ňou rozprávali, prišli ďalšie autá. Z prekrásnej lúky sa jej vinou stalo miesto činu vraždy.