V kancelárii číslo trinásť zavládlo ticho. Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer mlčky sedel na stoličke a nedokázal uveriť tomu, že je koniec. Naozaj sa to skončilo. Vzal si zo stola pohár a napil sa. Dievča s očami farby búrkových mrakov ho len ticho pozorovalo. 

Ani ona nemohla uveriť, že sa k tomu odhodlala a príbeh aj dorozprávala do konca. Ale bol to úžasný pocit. Akoby jej zo srdca spadol obrovský kameň a ona mohla konečne voľne dýchať. Tiež nasledovala detektívov príklad a tiež si odpila zo svojho pohára. 

„Ten nôž by ste asi mali poslať do laboratória na preskúmanie, nemyslíte?” opýtala sa. Snažila sa nadviazať rozhovor. Modrooký detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer sa strhol. Párkrát zažmurkal, akoby sa prebral zo zlého sna a nevedel sa zorientovať. 

„Čo? Nôž? Aký nôž?” Obzeral sa po kancelárii V tom mu pohľad padol na zakrvavený kuchynský nôž zabalený v mikroténovom vrecku na stole. 

„Aha, jasné, nôž. Áno, mal by som. Len musím zohnať niekoho, kto vás postráži. Dajte mi chvíľu,” rozprával zamyslene.

Vstal zo stoličky, z vrecka nohavíc vytiahol mobilný telefón a vytočil číslo. Chvíľu sa dohadoval s osobou na druhej strane, potom hovor ukončil. Mlčky ho sledovala a hrala sa so strieborným prsteňom na svojom prstenníku. Opäť sa navzájom začali prepaľovať pohľadmi. Ani jeden z nich nechcel uhnúť. 

„Kolega o chvíľu príde a ostane tu s vami,” prehovoril po chvíli.

Len prikývla. Nemala nič viac, čo by mu mohla povedať. A tak spolu mlčky čakali, kým sa neozval krátky, ostrý zvuk zaklopania na dvere kancelárie číslo trinásť. Do vnútra nakukla hlava muža zákona, ktorý ju strážil ako prvý, a ktorému na úplnom začiatku výsluchu povedala, aby odišiel. S Richardom Fischerom si vymenili krátky pohľad a modrooký detektív opustil kanceláriu. 

„Takže ste skončili,” snažil sa začať konverzáciu, no ona neodpovedala.

Starší muž zákona len pokrčil ramenami. Zo svojho stola si vzal krabičku cigariet, postavil sa k oknu a začal fajčiť. Vedela, že až sa modrooký detektív vráti, nebude vôbec nadšený. Z vrecka mikiny vybrala svoj mobilný telefón so slúchadlami. Spýtavo sa pozrela na staršieho detektíva. Nebola si istá, či môže. Len prikývol a vyfúkol ďalší oblak hustého cigaretového dymu. 

Vložila si slúchadlá do uší a zapla zariadenie. Našla aplikáciu s hudbou a pustila si pesničku, ktorú toľko nenávidela. Zavrela oči a pohrúžila sa do svojich myšlienok. Vedela, že urobila správnu vec. A keby tu Alex bol, bol by na ňu pyšný.

„Pude sobrevivir a un mar sin viento. 
Pues supe conquistar tu piel
y encontré un segundo aliento.

(Mohol som prežiť na mori bez vetra.
Pretože som vedel dobyť tvoju pokožku
a našiel som druhý dych.)

Me hiciste un favor, me devolviste el miedo. Por fin, tengo algo que perder
 si te vas y yo me quedo.

(Spravila si mi láskavosť, vrátila si mi strach. Nakoniec mám niečo, čo môžem stratiť, ak odídeš a ja ostanem.)

Y todavía me arrepiento
de que no oyeras primero esta canción.   Antes de armar tu argumento del que no pude escapar.

(A ešte stále ma mrzí,
že si si najprv nevypočula túto pieseň.
Predtým než si sa vyzbrojila argumentom,
od ktorého som nemohol utiecť.)

Sabes bien que yo, yo te salvé de mil tormentas.
Pueden ser más, perdí la cuenta.
Pues mi pronóstico fue estar contigo, estar contigo.

(Vieš dobre, že ja, ja som ťa zachránil z tisícich búrok.
Môže ich byť viac, stratil som prehľad.
Pretože moja predpoveď bola byť s tebou, byť s tebou.)

Y tú, si ya no hay sismo que te mueva.
intenta verme y ponte prueba.
Pues tu pronóstico es estar conmigo, estar conmigo.

(A ty, ak už nie je zemetrasenie, ktoré by tebou hýbalo.
Pokús sa pozrieť na mňa a daj nám šancu.
Pretože tvoja predpoveď je byť so mnou, byť so mnou. )

No se puede apagar amor con fuego.
Te quieres desatar de mí, pero hiciste un nudo ciego.
Te voy a rogar y yo nunca ruego.
Acepto ser el perdedor porque sé que no es un juego.

(Nemôže vyhasnúť ohnivá láska.
Chceš sa odo mňa odpútať, ale urobila si  slepý uzol.
Budem ťa prosiť, a ja nikdy neprosím.
Akceptujem, že som ten, ktorý prehral, pretože viem, že toto nie je hra.)

Y todavía me arrepiento (Todavía me arrepiento)
de que no oyeras primero esta canción.
Antes de armar tu argumento
del que no pude escapar.

(A ešte stále ma mrzí (ešte stále ma mrzí),
že si si najprv nevypočula túto pieseň.
Predtým než si sa vyzbrojila argumentom,
od ktorého som nemohol utiecť.)

Sabes bien que yo (Sabes bien que yo).
Yo te salvé de mil tormentas.
(Siempre me amaste aunque te mientas)
Pueden ser más, perdí la cuenta.
(Puedes salvarnos si lo intentas)
Pues mi pronóstico fue estar contigo, estar contigo.

(Vieš dobre, že ja(vieš dobre, že ja).
Ja som ťa zachránil z tisícich búrok.
(Vždy si ma milovala, hoci si  klameš)
Môže ich byť viac, stratil som prehľad.
(Môžeš nás zachrániť, ak sa o to pokúsiš)
Pretože moja predpoveď bola byť s tebou, byť s tebou.)”

"Fuj! Znovu je tu nafajčené! To ma tu naozaj nikto nedokáže pochopiť?" Dvere sa rozleteli a dnu vošiel kašľajúci Richard Fischer. Strhla sa, otvorila oči a skoro spadla z drevenej stoličky. Modrooký detektív ju našťastie včas zachytil. Mobilný telefón jej vypadol na zem, kábel od slúchadiel sa vytrhol a celou miestnosťou sa rozľahla ďalšia sloha piesne, ktorú počúvala. 

„Y todavía me arrepiento (Todavía me arrepiento)
de que no oyeras primero esta canción.
Antes de armar tu argumento
del que no pude escapar.

(A ešte stále ma mrzí (ešte stále ma mrzí),
že si si najprv nevypočula  túto pieseň.
Predtým než si sa vyzbrojila argumentom,
od ktorého som nemohol utiecť.)”

Do líc sa jej nahrnula krv. Rýchlo vzala zariadenie zo zeme a pieseň vypla. 

Starší muž zákona s cigaretou v ústach opustil kanceláriu a zanechal ich opäť samých. 

„Prepáčte mi to,” ospravedlnila sa a mobilný telefón aj so slúchadlami vložila späť od vrecka mikiny. 

„Nemusíte sa ospravedlňovať. Náhodou to vyzeralo na peknú pieseň. Prezradíte mi jej názov?” opýtal sa jej modrooký detektív. Opäť zaujal svoje miesto za stolom. Pritiahol si k sebe svoj poznámkový blok a do prstov uchopil ceruzku. 

„Volá sa Mil tormentas. V preklade zo španielčiny jej názov znamená tisíc búrok. Bola to moja a Alexova obľúbená pieseň. Chcela som si ju poslednýkrát vypočuť. Nemyslím si, že tam, kam ma odvedú vaši kolegovia, budú mobilné telefóny alebo iné zariadenia, na ktorých by som ju mohla počúvať.” Snažila sa odľahčiť situáciu. 

Detektív prikývol. Videla mu na očiach, že by sa jej chcel niečo opýtať, no váhal. 

„Ak máte nejakú otázku, ktorú sa ma chcete opýtať, pýtajte sa,” pobádala ho. Dokonca sa jej podarilo na tvári vyčarovať niečo, čo sa, dúfala, podobalo povzbudzujúcemu úsmevu. 

„Prečo práve ja? Prečo ste si vybrali práve mňa?” opýtal sa jej. Naozaj ho to zaujímalo. Určite na ňom musela vidieť, že nie je taký skúsený ako jeho kolegovia. No aj tak sa svoj príbeh rozhodla zveriť práve jemu. 

„Pretože máte pekné modré oči. Také úprimné,” odpovedala mu. Nechcela mu prezradiť, že jej trochu pripomínal Alexa. A keď to rozprávala jemu, predstavovala si, že pred ňou sedí jej priateľ. Pretože naozaj chcela, aby Alex vedel pravdu.

„Aha.” Modrooký detektív netušil, čo viac povedať. Jej odpoveď ho zarazila a trochu sklamala. Dúfal, že v ňom videla niečo viac, než len modré oči. Snažil sa nedať najavo svoje citové rozpoloženie. Pohľad sklopil na otvorený poznámkový blok a mlčal. 

Aj ona mlčala. Vedela, že ho sklamala, no nemohla mu povedať pravdu. Pár minút sedeli v tichu, ktoré bolo prerušované len detektívovým ťukaním koncom ceruzky o hranu stola. 

„Nebolo to myslené v zlom. Vybrala som si vás, pretože ste mi bol od začiatku sympatický. A vyzerali ste, že budete ochotný vypočuť si môj príbeh až do konca.” Nakoniec sa odhodlala prerušiť to ťaživé ticho. Nechcela sa s modrookým detektívom rozísť v zlom, a tak mu povedala aspoň časť pravdy. 

Detektív Richard Fischer sa musel pousmiať. Bolo milé, ako sa snažila zachrániť situáciu. 

„Ďakujem.”

„Kedy si vlastne po mňa prídu?” opýtala sa. 

„Najprv vás musím vziať za vyšetrovateľom a ten vás musí ešte raz vypočuť,” odpovedal jej detektív. 

„A kedy ma za ním vezmete?” položila mu ďalšiu otázku. 

Detektív Richard Fischer pokrčil ramenami a vstal. Aj ona sa postavila. Ako pravý džentlmen jej otvoril dvere kancelárie a nechal ju vyjsť prvú. Viedol ju spleťou chodieb a schodov, až konečne zastali pred kanceláriou vyšetrovateľa. Detektív chcel zaklopať, no ona jeho ruku zadržala. 

Nechápavo na ňu pozrel. Roztvorila mu dlaň, z prstenníka si zvliekla strieborný prsteň a vložila mu ho do nej. Potom zaklopala. Z vnútra miestnosti sa ozvalo tlmené ďalej.

„Aby ste na mňa nezabudli. Dovidenia, pán Fischer,” povedala, usmiala sa a stratila sa za dverami. 

V kapitole je použitý môj vlastný preklad pesničky s názvom Mil tormentas od skupiny Morat.