V kancelárii číslo trinásť opäť vládlo ticho, ktoré prerušovalo len vŕzganie ceruzky na papieri. Modrooký detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer si dopisoval do svojho poznámkového bloku ďalšie dôležité poznatky. Niektoré veci si podčiarkol, k iným pripísal otáznik. V hlave vymýšľal plán ako to všetko povedať kolegom a šéfovi.

Neveril, že by mu mohli uveriť. Ten príbeh stále až príliš podobal sci-fi filmu. No po chvíľkovom skĺznutí kamennej masky šedo vlasého dievčaťa pred sebou sa rozhodol vypočuť si ho do konca, a až potom uzatvárať nejaké závery.

Zahľadel sa na svoje poznámky. Bol spokojný. Všetko bolo napísané jasne, zrozumiteľne, prehľadne. Položil ceruzku na stôl vedľa bloku a naznačil svojej čakajúcej spoločníčke, že môže pokračovať.

Sledovala detektíva skloneného nad poznámkovým blokom. Fascinovalo ju pozorovať s akou ľahkosťou písal útržky jej spomienok. Konečne začali naberať jasnejšie kontúry.

Občas mala pocit, akoby si všetko, čo prežila len vymyslela. Akoby bola postavou v nepodarenej knihe, ktorej diktujú, čo smie a čo nie. Keby mohla, na tvári by sa jej určite zjavil znechutený úškrn. Pretože presne tak žila. Bola len bábkou v rukách mocných. No teraz mala šancu im všetko vrátiť.

Pozorovala, ako odložil ceruzku a kývol jej, že môže pokračovať. Nadýchla sa, odkašľala si a začala.

„Moje malé predstavenie ich, samozrejme, ohromilo. Koho by aj nie. Dostala som všetko, čo som na začiatok potrebovala a začala som pracovať. Sám určite viete koľko námahy a príprav je v sledovaní človeka. Musím sa ale priznať, že ma to bavilo. Akýmsi zvláštnym spôsobom som sa cítila dobre, keď som hľadala informácie o tých ľuďoch. Prepáčte, nechcem ich nazývať obeťami, hoci nimi boli." Na chvíľu sa odmlčala.

Pohľadom skúmala modrookého detektíva, či jej venuje pozornosť a sústredí sa na to, čo mu hovorí. Vyzeralo to, že ho zaujala a počúva ju, tak pokračovala.

„Zbožňovala som skladať každý detail ich života. Učiť sa ich zvyky, pamätať si ich obľúbené veci. Zisťovať aký typ osoby sa im páči a potom sa tou osobou stať. Celé to bolo ako jedna veľká divadelná hr-" chcela dokončiť, no bola prerušená.

Dvere do kancelárie číslo trinásť sa opäť otvorili. Dnu nakukla hlava staršieho muža.
Čierne vlasy, na niektorých miestach pretkané bielymi a šedými pramienkami, sa zaleskli v zatúlanom svetelnom lúči. Nič nehovoril, len kývol na modrookého detektíva.

Richard Fischer sa postavil, venoval svojej spoločníčke ospravedlňujúci úsmev a vyšiel za kolegom na chodbu.

Osamela. Znovu. Postavila sa zo stoličky a podišla k otvorenému oknu, cez ktoré prenikal do kancelárie chladný vzduch. Zavrela ho. Zahľadela sa dolu na ulicu. Na náhliacich sa ľudí, trúbiace autá a premýšľala, aké by to asi bolo žiť normálny život. Končekmi prstov sa oprela do studeného skla. Zavrela oči.

„Y todavía me arrepiento.
De que no oyeras primero esta canción.
Antes de armar tu argumento
del que no pude escapar.

(A ešte stále ma mrzí,
že si si najprv nevypočula túto pieseň.
Predtým než si sa vyzbrojila argumentom,
od ktorého som nemohol utiecť.)”

Ten odporný hlások v jej hlave sa začal dožadovať pozornosti. Nenávidela tú pesničku. Jej slová príliš boleli. Dlane si silno pritlačila ku spánkom. No snahy o jeho utíšenie boli márne.

„Sabes bien que yo, yo te salvé de mil tormentas.
Pueden ser más, perdí la cuenta.
Pues mi pronóstico fue estar contigo, estar contigo.

(Vieš dobre, že ja, ja som ťa zachránil z tisícich búrok.
Môže ich byť viac, stratil som prehľad.
Pretože moja predpoveď bola byť s tebou, byť s tebou.)”

Mala chuť začať si udierať hlavu o stenu. To by ho určite utíšilo, však? Zavrčala. Dlane si silnejšie pritlačila na spánky. Sklapni! Sklapni! Sklapni! kričala v duchu. No hlások jej odpovedal len ďalšou slohou piesne.

„Y tú, si ya no hay sismo que te mueva.
Intenta verme y ponte prueba.
Pues tu pronóstico es estar conmigo, estar conmigo.

(A ty, ak už nie je zemetrasenie, ktoré by  tebou hýbalo.
Pokús sa pozrieť na mňa a daj nám šancu.
Pretože tvoja predpoveď je byť so mnou, byť so mnou.)”

Zvraštila tvár v bolestnej grimase. Čelo si priložila k sklenej výplni okna. Príjemne chladila. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Musela sa upokojiť. Ihneď.

„Si zbraň; a zbrane neplačú! Si zbraň; a zbrane neplačú!" opakovala si svoju mantru, ktorá ju vždy dokázala ukľudniť.
Tento jej boj ukončilo až otvorenie dverí.

Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer zostal zarazene stáť na prahu. Sledoval chrbát svojej spoločníčky, jej ťažké dýchanie a premkol ho zlý pocit.

„Slečna Fernández, čo vám je? Slečna, ste v poriadku? Potrebujete doktora?" Pár krokmi bol pri nej. Dotiahol ju od okna a za jej neustáleho mumlania si pod nos ju previedol k stoličke, na ktorej pred tým sedela.

S detektívovou pomocou sa posadila na drevenú stoličku. Ešte raz sa zhlboka nadýchla, a až keď si bola istá, že jej hlas nebude znieť divne, odpovedala mužovi zákona na príval otázok.

„Som v poriadku. Prepáčte, len chvíľková slabosť," odpovedala a preklínala samú seba, že ju videl v tomto stave.

„Môžeme pokračovať."

Detektív ju prepálil neveriacim pohľadom modrých očí, no sadol si oproti nej a počúval.

🌩️🌩️🌩️

Mladý, usmiaty muž prechádzal ulicou.
Okolo krku mal zavesený fotoaparát.
Kráčal rýchlo, akoby sa niekam ponáhľal.

Niekoľko metrov za ním na druhej strane chodníka kráčalo dievča. Ruky malo hlboko vo vreckách šedého kabátu, ktorý mal rovnakú farbu ako jej vlasy. Hlavu malo mierne sklonenú, aby mu nebolo vidieť do tváre.

Keď muž odbočil do malej kaviarne, dievča ho nasledovalo. Chvíľu postálo pred kaviarňou, počkalo, kým si muž vyberie stôl, zhodnotil svoje možnosti a až potom vstúpilo. Vybralo si stôl, pri ktorom mohlo muža pozorovať z profilu. Objednalo si kávu a čakalo.

Minúty sa pomaly vliekli. Muž si z malej kapsy cez rameno vytiahol prenosný počítač. Položil ho na stôl a zapol.

Dievča si odpilo z kávy a malo neskutočnú chuť vypľuť ju naspäť do hrnčeka. Bola horká. Netušilo, prečo si ju ľudia tak často objednávali. A svoje rozhodnutie vyskúšať tento nápoj trpko oľutovalo. Odsunulo hrnček na druhú stranu stola. Spod šedého kabáta vytiahlo malý zošit a pero. Oba predmety položilo pred seba na bledoružový obrus.

Miestnosťou sa rozľahol zvuk zvončeka zaveseného nad dverami. Do kaviarne vstúpil ďalší muž, porozhliadal sa a keď zbadal jej cieľ, zamieril k nemu. Obaja muži sa pozdravili priateľským pobúchaním po chrbtoch. Potom sa usadili.

Muž, ktorý prišiel, mávnutím ruky privolal čašníčku, aby si mohol objednať. Mladé dievča ihneď pribehlo. S veľkým úsmevom na perách pokrytých poriadnou vrstvou červeného rúžu zapisovalo objednávku.

Šedo vlasé dievča malo chuť znechutene nakrčiť nos. Radšej pohľad na chvíľu sklopilo k svojmu zošitu. Otvorilo ho a zapísalo si nový poznatok.

10:00 hodín ráno: Objekt sa v Kaviarni u Melody stretáva s hnedovlasým mužom. Pravdepodobne kamarát. Zistiť totožnosť!!!

K poslednej vete pridala niekoľko výkričníkov a podčiarkla ju. Z vrecka kabáta vytiahla mobilný telefón, v ktorom mala všetky doteraz zistené údaje. Jedným očkom, však neustále sledovala dvoch mužov pri stole. Jej objekt záujmu práve tomu druhému ukazoval niečo na obrazovke monitora svojho prenosného počítača.

Odložila mobilný telefón na stôl. Mala chuť sama nad sebou neveriacky pokrútiť hlavou a dať si jednu za ucho. Ako mohla prehliadnuť jeho najlepšieho kamaráta!
Nadýchla sa a vydýchla. Čo sa stalo, stalo sa. Už to zistila. Teraz sa musela sústrediť na to, čo mu ukazoval.

Opäť siahla po mobilnom telefóne. Rýchlo vyťukala správu. Vedela, že keď sa vráti, bude mať obsah jeho počítača skopírovaný na tom jej. Potom už len pozorovala, ako o niečom horlivo debatujú. Občas si zapísala nejakú poznámku.

Sedela tam ešte asi dve hodiny, než sa muži postavili a začali sa poberať k dverám. Aj ona si pomaly vzala svoj malý zošit, pero a mobilný telefón. Počkala, kým muži vyšli a rozlúčili sa. Sledovala, ktorou stranou sa jej cieľ vydal. Privolala čašníčku a zaplatila za nedopitú kávu. Potom aj ona opustila kaviareň.

Pozrela sa smerom, ktorým šiel. Po pár sekundách ho našla. Bol na druhej strane ulice. Zvolila rýchlejšie tempo chôdze, aby ho nestratila, no aby si udržala dostatočnú vzdialenosť. Prvý deň sledovania sa mohol začať.

V kapitole je použitý môj preklad pesničky s názvom Mil tormentas od skupiny Morat.