Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer mlčky sedel za svojím stolom v kancelárii číslo trinásť a premýšľal. Mal veľkú chuť na cigaretu. Pomohla by mu uvoľniť sa, vyčistiť si hlavu. No nemohol. Sľúbil si, že s fajčením prestane.

V miestnosti vládlo ticho. A on sa ho nesnažil prelomiť. Po tom, čo mu porozprávala o svojom výcviku, nevedel, či chcel v tomto výsluchu (alebo čomkoľvek, čo to bolo) pokračovať. Bolo to príšerné. Dvíhal sa mu z toho žalúdok.

„Viem, že to znelo veľmi zle, ale bola to celkom účinná metóda. Naučili ma to kontrolovať a tiež veľa iných vecí, ale to by bolo na veľmi dlho," prehovorila, snažiac sa znieť zmierlivo. Hoci pochybovala, že by sa niečo z toho odzrkadlilo na jej hlase.

„V čom presne spočívala vaša, ehem, práca?" Prestal hypnotizovať dosku stola a začal jej venovať pozornosť.

„Sledovala som nepohodlné osoby. Votrela sa im do priazne, a potom ich odstránila. Nebolo to jednoduché. Musela som sa naučiť hovoriť čo najväčším počtom cudzích jazykov, každýkrát zmeniť vzhľad a dávať si pozor, aby ma niekto neodhalil. Tiež som všetko musela naplánovať do najmenších detailov. Ako ich dostať tam, kam som potrebovala bez toho, aby ma začali podozrievať. Bolo toho veľa. No vždy to skončilo rovnako. Telo zasiahnuté bleskom, " rozprávala.

Detektív si všimol, že sa opäť začala hrať s prsteňom. Otáčala ním zo strany na stranu. Posúvala ho vyššie po prsteníku, a potom ho vrátila späť. Netušil, čo by z toho mohol vyvodzovať. V hlave si prehrával rozhovor s kolegami v šéfovej kancelárii. Fotografie vysvetlila. Parochňa správnej farby a kontaktné šošovky ako dôkaz stačili.

No stále tu boli tie bodné rany na spálenom tele zavraždeného. Nedokázal si predstaviť, že by našla na lúke niečo také, čím by ich dokázala spôsobiť. Musela mať nejakú zbraň. A musela ju mať pri sebe. V tej chvíli mu prešiel mráz po chrbte. Naozaj tu s ňou celý ten čas sedel a ona bola ozbrojená. Mohla ho zabiť, keby chcela.

„Dajte mi tú zbraň," prikázal jej pevným hlasom a natiahol k nej ruku.

„Zbraň? Akú zbraň?" Nerozumela.

Ako na to mohol prísť tak rýchlo, pýtala sa sama seba v duchu. Ten kuchynský nôž v mikroténovom vrecku pod mikinou bol jej najvyššou kartou. Nemohla mu ho dať. Ešte nie. Nebola tá správna chvíľa.

„Na tej lúke nebolo nič, čím by ste mu mohli spôsobiť také poranenia. Museli ste mať zbraň. Dajte mi ju!" žiadal.

Pozerala na jeho natrčenú dlaň. Nemohla. Pokrútila hlavou. Detektív z oddelenia vrážd však ruku nestiahol.

„Slečna Fernández, musíte mi ju dať," nástojil.

„Dám vám ju," hovorila pomaly, „ale len vtedy, keď ma vypočujte až do konca."

Detektívovi Richardovi Fischerovi stúpol tlak. Mal chuť udrieť päsťami do stola, aby aspoň trochu znížil ten neskutočný hnev, ktorý ho zaplavil. Tak ona si ešte bude diktovať podmienky. To on by mal viesť tento výsluch! To on by mal mať navrch!

Znovu sa ukázal ako zelené ucho s nedostatkom skúseností. Mal chuť vstať, opustiť kanceláriu a už sa nevrátiť. Ona by si už určite poradila. Nejako. S povzdychom prikývol. Nemal veľmi na výber. Všimol si, že sa prestala hrať s prsteňom. Tak predsa len bola nervózna, pomyslel si.

„Viete, že vy a váš kolega ste jediní cudzí ľudia, ktorí poznajú moju pravú tvár a meno?" snažila sa odpútať detektívovu pozornosť od kuchynského noža.

„Budeme pre to mať problémy?" odpovedal na jej otázku otázkou.

„Nie, postarám sa o to." Nemohla dovoliť, aby sa jedinej osobe, ktorej sa rozhodla zveriť svoj príbeh, niečo stalo. Pokrútila hlavou.

Detektív na ňu len neveriaco pozrel, no rozhodol sa to pre vlastné dobro radšej viac nerozoberať. Kto vie, čo by sa ešte mohol dozvedieť. Nechcel riskovať.

„Vráťme sa radšej k vášmu príbehu," pokúsil sa na ňu pre zmenu milo usmiať. No premkol ho pocit, že vyzeral skôr ako hlúpy šašo.

„Ako som vravela, mojou úlohou bolo odstraňovať nepohodlné osoby. Nikoho by nikdy ani len vo sne nenapadlo, že to všetko v skutočnosti boli dôkladne naplánované vraždy. Pretože ľudia so zvláštnymi schopnosťami patria do rozprávok, kníh a filmov. Nie do skutočného života. Tam nemáme miesto, a preto sa z nás stávajú príšery."

🌩️🌩️🌩️

Hnedovlasé dievča bežalo uličkou, hoci na takú aktivitu nebolo vôbec oblečené. Sukňa mu nedovoľovala robiť kroky, aké chcelo. A čižmy na podpätkoch sa mu neustále zasekávali v medzerách medzi betónovými dlaždicami. Zastala. Dychčala. Musela spomaliť. Nemohla sa s ním stretnúť červená ako paradajka a spotená. Z malej kabelky vytiahla zrkadielko. Ešte raz skontrolovala svoj vzhľad.

Vlasy jej v jemných vlnách padali na lopatky. Pár neposlušných predných prameňov jej padlo do čela, musela ich zachytiť zlatou sponkou. Make-up vyzeral, že ten pokus o beh prežil. Nič sa nerozmazalo ani neroztieklo. Až na mierny rumenec vyzerala celkom dobre.

Zrkadielko vrátila do tašky. Počkala ešte pár minút, pokým sa červeň líc neustúpila. Potom vykročila. Toto bola jej prvá úloha. Nemohla ju pokaziť niečím takým ako neskorý príchod na stretnutie s cieľom. To neprichádzalo do úvahy.

Prešla malým parčíkom, uprostred ktorého sa nachádzala kamenná fontána. Deti sa okolo nej naháňali a občas na seba špliechali vodu. Radšej zmenila smer a zvolila iný chodník. Nemohla dovoliť, aby jej, nedajbože, zašpinili oblečenie.

Vydýchla si, až keď sa ocitla pred kaviarňou na rohu ulice. Nad dverami s čiernym rámom a sklenenou výplňou visela malá, drevená tabuľka s obrázkom kávových zŕn. Nazrela do vnútra. Miestnosť bola veľmi útulne zariadená. Biele kruhové stolíky s ružovými obrusmi s kvietkovaným vzorom. Na každom stolíku stál farebný lampáš, v ktorom horela sviečka. Celé to vyzeralo ako vystrihnuté z romantického filmu. Dokonalé miesto na prvé rande. Zhnusene nakrčila nos. Nepáčilo sa jej to. No nemala čas zaoberať sa svojimi pocitmi. Ktosi jej odzadu zakryl rukami oči.

„Kto som?" ozval sa veselý, mužský hlas.

„Hmmm," tvárila sa, že tuho premýšľa, Eduard? opýtala sa nakoniec s hraným nadšením.

„Uhádla si!" Ruky z jej tváre zmizli. Muž ju chytil za boky a otočil si ju k sebe. Šťastne ju pobozkal na pery. Mala pocit, že sa povracia. No musela spolupracovať. Konečne sa od nej odtiahol. Prinútila sa k úsmevu, keď jej ako pravý džentlmen otvoril dvere a tiež jej pri stole odsunul stoličku. Až potom sa sám posadil.

Obaja sa natiahli po menu. Hanblivo sa zachichotala, keď sa ich prsty na chvíľu dotkli. Vo svojej hlave však kričala a mala chuť utiecť. Toto vôbec nebola jej parketa. Zachránil ju príchod čašníka.

„Dobrý deň. Čo vám prinesiem?" opýtal sa s úsmevom. Vedela, že je rovnako umelý ako ten, ktorý mala na tvári ona.

„Ja si dám jednu kávu s mliekom a čokoládový koláč," objednal si Eduard.

„A dáma?" Čašník sa obrátil s otázkou na ňu.

„Ja by som vás poprosila o jeden mätový čaj," vyslovila svoju objednávku.

„Naozaj si nič iné nedáš, láska?" opýtal sa Eduard. Úsmev jej zamrzol na tvári. Ako ju práve nazval. Že láska. Keby tak on vedel.

„Nie, nedám. Dobre vieš, že si musím udržiavať moju figúru," pokúsila sa o trápny vtip a žmurkla na neho. Napodiv sa rozosmial úprimným smiechom.

„Láska, jeden koláč by ti tú tvoju dokonalú postavu určite nepokazil!" Jeho veľkú dlaň položil na tú jej. Zachichotala sa. Všetko išlo zatiaľ presne podľa plánu.

„Dobre teda. Ale len jeden. " Dovolila mu, aby jej objednal. Potom sa ospravedlnila, že si musí odskočiť na dámy. Konečne si mohla vydýchnuť. Aspoň na chvíľu prestať predstierať. Oprela sa o okraj mramorového umývadlá. Päťkrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Umyla si ruky a vrátila sa naspäť.

Hoci si to nechcela priznať, Eduard bol celkom zábavný človek a tráviť čas v jeho spoločnosti, nebolo až takým veľkým utrpením. Vložila si do úst posledné sústo a odsunula tanierik. Koláč bol veľmi chutný.
Eduard privolal čašníka a zaplatil. Aj za ňu. Jej námietky o tom, že by si svoju časť pokojne zaplatila, zarazil ráznym mávnutím
ruky. Vyšli z kaviarne. Hneď ich privítal príjemný vánok.

„Poďme sa ešte prejsť. Poznám jedno veľmi pekné miesto, ktoré by som ti chcela ukázať," zaprosila. Prikývol. Chytila ho za ruku a vyčarila ďalší z kolekcie žiarivých, falošných úsmevov.

Viedla ho uličkami až za mesto. Na jednu odľahlú lúku. Tráva sa obtierala o členky, keď kráčali ruku v ruke. Pritisla sa k nemu čo najbližšie. Hlavu si položila na jeho rameno. Rozprávali sa o živote, o plánoch do budúcnosti. Bolo im spolu dobre.

A na nebi sa pomaly, postupne začali zjavovať čierne mraky. Zmrákalo sa. Z jemného vánku sa stával vetrisko. Začali padať prvé kvapky.

„Prichádza búrka! Mali by sme sa vrátiť!" kričal Eduard, aby prehlušil zavýjanie vetra.

Len zamietavo pokrútila hlavou. Práve na búrku čakala. Pustila jeho ruku. Odstúpila od neho.

„Choď, ak chceš. Ale určite sa to čoskoro preženie. Ja ostávam," povedala rozhodne.

Zadunel hrom. Zablysol sa blesk. Eduard až podskočil. Dážď zosilnel a zmenil sa v poriadny lejak.

„Láska, táto búrka nevyzerá, že by mala tak skoro prejsť! Vráťme sa späť!" Pozrel na ňu prosebným pohľadom. Mokré, tmavé vlasy sa mu lepili na čelo a triasol sa od zimy. Netušila prečo, no pripomínal jej jazvečíka. Pokrútila hlavou. Nemohli odísť. Nie, keď sa plán práve dostával do finále.

Jej telom prúdilo veľké množstvo energie. Každá bunka, každý sval vibroval. Vlasy rozvieval zavýjajúc vietor. Celú ju zahalila mäkká, modrá žiara. Opäť sa ozvalo zahrmenie a oblohu preťalo niekoľko bleskov. Dážď jej zmáčal oblečenie a bičoval tvár. Cítila sa úžasne. Bola vo svojom živle.

Pohľad uprela na Eduarda. Z tváre sa mu vytratila všetka krv. Ostala len mŕtvolná biela. Strach ho ochromil. Nedovolil mu spraviť ani jeden jediný krok.

„L-láska, čo sa to deje? Hlas sa mu triasol."

„Nič sa nedeje. Nemusíš sa báť. Len si, bohužiaľ, vedel príliš veľa." Snažila sa znieť ako zloduch z filmu. No mala pocit, že sa jej to vôbec nepodarilo. Nevadí, do ďalšej akcie si musím natrénovať nejaký vysvetľovací príhovor, pomyslela si a zaradila to na svoj imaginárny zoznam vecí, ktoré by mala urobiť.

Zaklonila hlavu a zdvihla obe ruky do vzduchu, tak ako si to nacvičovala. Hrom opäť zadunel. Vietor zavyl. Užívala si to. Ten pocit chvíľkovej nadvlády nad niekoho životom bol neopísateľný. Nechcela, aby to skončilo. Prsty pravej ruky zovrela do päste a namierila ju na Eduarda. Blesk prerazil tmavé mračná a našiel svoj cieľ. Pozorovala, ako sa zmietal v agonickom kŕči. Reval, jačal. A potom ochabol.