Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer sledoval svoju spoločníčku podozrievavým pohľadom. Bol neustále v strehu. To, čo sa stalo pred tridsiatimi minútami, ho celkom vystrašilo. A hoci ho uisťovala, že to bola len chvíľková slabosť, že je v poriadku, neveril jej. Nakoniec sa mu podarilo nanútiť jej pohár minerálky, ktorý teraz hltavo pila.

Rozhodol sa využiť tú chvíľu a prehrával si v hlave rozhovor s kolegom. Už sa im podarilo odchytiť niekoľkých kamarátov mŕtveho, ktorí potvrdili, že mal priateľku. No nikto ju nikdy naživo nevidel, len na fotografiách. Predal mu mikroténové vrecko s parochňou a kontaktnými šošovkami. Tiež mu v krátkosti prerozprával, čo sa ďalej dozvedel. Kolega sa naňho len nedôverčivo pozeral.

A on ho chápal. Aj on sám mal problém uveriť jej. No vyžarovalo z nej niečo, čo ho nútilo počúvať. Nevedel to opísať. Bol to len silný pocit, že by ju mal nechať dokončiť. Hoci rozum sa vzpieral.

Pohľad mu skĺzol na sériu fotografií rozložených na stole. Každá zachytávala dvojicu muža a jeho priateľky. Vždy na inom mieste. V inej póze. V inom okamihu. Jediné, čo sa nemenilo, bol mužov široký, úprimný úsmev. Aj ona vyzerala na obrázkoch šťastne. Nemohol to však povedať s istotou. Mohla všetko len predstierať ako pri jej úplne prvej úlohe, ktorú mu opísala a všetkých ďalších, čo nasledovali po nej.

Z myšlienkových pochodov ho vytrhlo cinknutie skleneného pohára o drevenú dosku stola. Zdvihol pohľad od fotografií. Modrý pár očí sa stretol so šedým párom. Chvíľu sa na seba pozerali. Premýšľali.

Zotrvali tak ešte niekoľko dlhých minút, potom to dievča so šedými očami vzdalo a sklopilo svoj pohľad. Tentokrát sa ona pozerala na fotografie na stole.

Vnútrom sa jej rozlial tupý chlad. Neviditeľná päsť jej zovrela srdce a drvila ho na márne kúsky. Do prstov vzala najbližšiu fotografiu a preklínajúc samú seba za to, že niečo vôbec cíti, začala ju obracať. 

„Bolo to prvýkrát, kedy ma vzal s ním fotografovať. Vždy mal nejakú tému. Vtedy ňou bola, myslím, jarná lúka. Neviem, či sa to stalo presne v ten deň, ale ako som ho sledovala pri práci... To jeho sústredenie a schopnosť zachytiť aj ten najmenší detail... Niečo to vo mne vtedy spustilo. Netušila som, čo sa so mnou stalo, no odrazu som sa naňho začala pozerať akoby inými očami. A to ma vystrašilo. Pretože to bolo niečo nové, čudné a hlavne neprípustné. Ja som nemala mať city. Mojou jedinou úlohou bolo poslúchať a plniť rozkazy. Na to som bola vytrénovaná," rozprávala.

Pohľadom hypnotizovala fotografiu, na ktorej bolo vyobrazené dievča s dlhými,
rovnými vlasmi medovej farby a smaragdovými očami. Oblečené do ružových šiat stálo uprostred lúky. Na perách malo jemný úsmev. Okolo pásu dievča držali dve opálené mužské ruky a o pravé  rameno sa mu opierala kučeravá mužská hlava s krásnym úsmevom.

Mala chuť fotografiu roztrhať. Nechcela, nemohla vidieť jeho tvár.  Nie po tom, čo ho... Vrátila fotografiu na miesto odkiaľ ju predtým vzala.

Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer jej počínanie len mlčky sledoval. A opäť ho prepadla chuť na cigaretu. Zaťal zuby. Nemôže. Sľúbil, že prestane. Postavil sa, prešiel k malej chladničke a vybral z nej fľašu minerálky. Jeho spoločníčke opäť naplnil pohár a sebe vzal nový. Tiež ho naplnil a trochu si z neho odpil. Pomohlo to. Chladná voda mu pohladila hrdlo, aspoň trochu zmierniac to nutkanie siahnuť po cigarete.

„Aké bolo vlastne vaše prvé stretnutie?" opýtal sa, aby odviedol svoju pozornosť.

„Povedzme, že bolo veľmi dobre naplánované, no nakoniec dopadlo úplne inak. "

🌩️🌩️🌩️

Dievča s dlhými rovnými vlasmi medovej farby čakalo pred kaviarňou. Nervózne sa rozhliadalo okolo seba. Smaragdové oči skúmali okolie. Vyzeralo, akoby na niekoho čakalo.

Kde, dokelu, je? Pýtala sa sama seba v duchu. Pohľadom skĺzla na náramkové hodinky na pravom zápästí. Ukazovali presne desať hodín ráno.

„Lluvia, čo sa deje?" zaznelo jej v uchu. Strhla sa. Nenápadne odhrnula medový prameň upravila čierne bezdrôtové slúchadlo.

„Neviem! Mal tu byť. Chodí sem každé ráno presne o desiatej," šepkala, sotva pohybujú perami. Ešte raz sa rozhliadla po okolí.

„Idem dnu. Možno ho len niečo udržalo," povedala, otvárajú sklené dvere vedúce do  Kaviarne u Melody.

Chcela vstúpiť, no narazila na prekážku. Cestu do podniku jej zatarasila mužská hruď odetá do bielej košele. Pre svoju malú výšku musela zakloniť hlavu, aby mohla mužovi pozrieť do tváre. Zarazila sa.

Bol to on. Stál pred ňou. Jeho pery sa hýbali, no nedokázala rozpoznať slová. Zažmurkala. Snažila sa rýchlo spamätať.

„Prepáčte, nechcela som do vás vraziť," rýchlo zo seba vysúkala ospravedlnenie.
V duchu si nadávala do idiotov. Ako jej mohlo nenapadnúť pozrieť sa do vnútra kaviarne. Mohla ho už dávno mať.

„To je v poriadku, slečna." Usmial sa na ňu a žmurkol.  Až teraz si všimla veľký hnedý fľak na bielej látke a mláku pod ich nohami. Do líc sa jej nahrnula krv. Sklopila pohľad a zistila, že aj jej oblečenie pokrýva pár hnedých škvŕn.

„Ospravedlňujem sa. Kúpim vám novú," hovorila. Snažila sa rýchlo vymyslieť čo ďalej. Toto nebolo v pláne. Ak ju odmietne... Nie, nemôže ju odmietnuť. Musela vyzerať veľmi vystrašene, na ramene pocítila dotyk. Jemne jej ho stisol a opäť sa usmial.

„Slečna, naozaj je to v poriadku. Ale keď sa vám po tom uľaví, prečo nie. Poďme!" Potiahol ju do kaviarne. Zhíkla. Nečakala to.

Celý priestor podniku bol presýtený vôňou rôznych druhov kávy, čaju a zákuskov od výmyslu sveta. Zhlboka sa nadýchla. Toto sa jej ešte nikdy nestalo. Potrebovala získať kontrolu. Postavili sa do radu a čakali.  Mlčali.

Kaviarňou sa niesla príjemná melódia vychádzajúca zo starého rádia.
Ani netušila ako alebo prečo, no začala si hmkať. Po chvíli sa k nej pridal aj jeho hlas. Stíchla a otočila sa naňho so spýtavým pohľadom. Len sa uškrnul badboy spôsobom. A jej sa do líc opäť nahrnula červeň.

V duchu si strelila pár faciek. Správala sa ako hlavná hrdinka v nejakom odporom romantickom filme. To však nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo, že to všetko počuli. Keď sa vráti, opäť ju potrestajú. Nezáleží, či dnes uspeje alebo nie. Pokazila začiatok. A každá chyba sa trestá, aby sa z nej poučila a už ju nikdy nezopakovala.

„Dobrý deň. Čo to bude?"  Z premýšľania ju vytrhol hlas staršej panej stojacej za pultom. 

„Dobrý deň. Poprosím jeden mätový čaj a –" bola prerušená.

„Jednu čiernu kávu,"  doplnil ju muž. Pani sa na nich pozrela a oči jej zaiskrili. Usmiala sa ach, aký pekný pár spôsobom a pobrala sa pripraviť objednávku. A oni opäť mlčky čakali. Keď konečne dostali kávu a čaj, našli si malý stôl pre dvoch v rohu kaviarne pri okne.

Ako pravý džentlmen jej najprv odsunul stoličku, až potom sa sám posadil oproti nej. Vzala z tanierika, na ktorom mala položený čaj, lyžičku, ponoril ju do pariaceho sa nápoja a miešala, aby rýchlejšie vychladol.

„Nikdy som vás tu nevidel. A takú peknú slečnu by som si určite všimol." Pokúsil sa začať konverzáciu komplimentom.

„Ďakujem," usmiala sa. Pofúkala nápoj v hrnčeku.

„Takže? Čo vás sem priviedlo?" opýtal sa. Fascinovalo ju, ako sa neustále usmieval. A ako úžasne s tým úsmevom vyzeral.

Nie, dosť, Lluvia! Nesmiem takto premýšľať! Karhala sa v duchu.

„Dostala som odporúčanie od jedného známeho. Viete, prisťahovala som sem pred pár dňami, tak sa snažím trochu zoznámiť s okolím, "  hovorila vopred vymyslený príbeh. Konečne začala cítiť pevnú zem pod nohami.

„Tak to mi musíte dovoliť ukázať vám mesto!" Obdaroval ju ďalším zo svojej zbierky okúzľujúcich úsmevov. Oči sa mu rozžiarili ako malému dieťaťu na Vianoce, keď pod stromčekom našlo vytúženú hračku.

Tvárila sa, že premýšľa. Odpila si z čaju. Horúca tekutina jej popálila jazyk. Odložila ho späť na tanierik.

„Dobre." Aj ona sa usmiala. Konečne sa to začalo uberať správnym smerom. Pomaly. Krok po kroku ho dostávala tam, kam chcela.