Atmosféra v kancelárii číslo trinásť sa trochu uvoľnila. Dievča so šedými vlasmi sa prestalo hrať so strieborným prsteňom.
Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer odložil fotografiu späť na stôl k ostatným.

Pozrel na svoju spoločníčku a čakal. Obe ruky vyložil na stôl. Spýtavo nadvihol jedno obočie. Chcel vedieť, či má vybrať ďalšiu fotografiu, alebo bude ona rozprávať sama.

Pozerala na detektíva, na jeho ruky, na fotografie a premýšľala. Vedela, že by mala začať rozprávať, no stále netušila čo. V duchu sa už niekoľkýkrát preklínala za tento jej nápad zapliesť sa s mužmi zákona. No už nemohla cúvnuť. A ani nechcela. Len keby vedela nájsť tie správne slová. 

Pohľad sklopila na svoje ruky položené na kolenách. Na prstenníku sa jej leskol strieborný prsteň. Alexov prsteň. Šperk, ktorý mu darovala, a ktorý sa teraz stal jej jediným a posledným spojením s jeho už bývalým nositeľom. Kvôli nemu tu predsa bola. Pretože vedela, že by to tak chcel. Aby urobila správnu vec.

Siahla po zipse a potiahla ho dolu, rozopla si svoju mikinu. Z vnútorného vačku vytiahla druhé mikroténové vrecko a položila ho na stôl pred modrookého detektíva. Ten na ňu prekvapene  pozrel. Opatrne prevzal vrecko, v ktorom sa nachádzal obyčajný kuchynský nôž. Teda už nebol obyčajný. Na jeho čepeli sa matne leskli drobné kvapôčky zaschnutej krvi. 

„Prečo?” opýtal sa. 

„Pretože viem, že teraz ma už vypočujete až do konca,” odpovedala. Zips potiahla hore a zapla si už konečne vyschnutú, no stále zašpinenú mikinu. 

Detektív Richard Fischer len prikývol. Mala pravdu. Chcel si vypočuť tento podivný príbeh. Pohodlnejšie sa usadil na stoličke, mikroténové vrecko s nožom odložil nabok. Potom ho odovzdá kolegom, teraz bolo dôležitejšie, aby ju opäť rozrozprával. Ešte raz sa porozhliadol po stole a fotografiách, ktoré na ňom boli rozložené. Vzal do rúk jednu z nich a opäť sa na svoju spoločníčku so šedými vlasmi zapozeral.

Pochopila a prikývla. Podal jej snímku, opatrne ju prevzala. Začala si ju obzerať.
Opäť na nej boli oni dvaja. Tentokrát boli odfotografovaní pri mori. Ona ležala v jame vyhrabanej v piesku a on ju zasypávala. Dobre si na tú dovolenku pamätala. Aj na ten moment, keď sa nedokázala pohnúť, pretože piesok, ktorým bola zasypaná, bol príliš ťažký. A on ju tam vtedy nechal a odišiel sa kúpať.

Vrátil sa až po hodine. Mokrý a s hravým úsmevom na perách. A ona sa na neho nedokázala hnevať. Nie, keď videla jeho vypracované vždy opálené telo a mokré čierne kučery, ktoré sa mu lepili na čelo.

Vrátila fotografiu detektívovi. Dúfala, že sa jej do líc nenahrnula krv. To naozaj nepotrebovala. Tento detektív ju videl stratiť masku viackrát, než by jej bolo milé. Nerozumela tomu. Odkedy dokončila svoj výcvik na pozíciu zbrane, dokázala masku v podobe kamennej tváre udržať pri hocijakej situácii. No dnes, dnes sa jej akosi nedarilo.

Asi to bude tým, že viem, že je koniec, snažila sa to nejako odôvodniť.

Detektív zodvihol pohľad od fotografie a kývol jej hlavou na znamenie, že je pripravený počúvať a ona môže začať rozprávať.

Nadýchla sa a spustila.

„Boli sme na dovolenke v Španielsku."

🌩️🌩️🌩️

„Alex, nie, nechaj ma!" kričalo dievča so smaragdovými očami a snažilo sa dostať od svojho priateľa čo najďalej. Ten ju so smiechom a vedrom, ktoré bolo plné studenej morskej vody, naháňal. 

Zrýchlila. Chodidlá sa jej zabárali do rozpáleného piesku a jeho zrniečka ju nepríjemne škriabali. Vedela však, že v šľapkách by sa jej bežalo ešte horšie. Nakoniec ju aj tak dobehol.

„Cha, a mám ťa!" Uškrnul sa a bez varovania na ňu vodu z vedra vylial. Prúd chladných kvapiek sa stretol s jej rozpálenou pokožkou. Náhla zmena teploty ju donútila zakričať. Roztriasla sa.

„Idiot," precedila pomedzi drkotajúce zuby. So smiechom si ju k sebe pritiahol a objal ju. Pritisla sa k jeho horúcemu telu v snahe zbaviť sa triašky.

„Aj ja ťa milujem," zašepkal jej do ucha. Usmiala sa.  A bol to skutočný, úprimný úsmev.

Už dlhší čas vedela o tejto svojej zmene. Vždy keď bola s ním, nemusela predstierať, že si spoločne strávený čas užíva. Nemusela používať naučené frázy a gestá. Všetko sa dialo akosi prirodzene. A ona dostala strach. Pretože s ním dokázala prežívať skutočné pocity. V jej svete niečo neprípustné, zakázané.

Pretože keď si k človeku vytvoríte nejakú citovú väzbu, už mu nedokážete ublížiť. Aspoň nie chcene. A to bolo to, čoho sa obávala najviac. Dňa, kedy jej nadriadení povedia, že nastal čas ho odstrániť. Už teraz vedela, že by to nedokázala.

Tuhšie ho objala. Líce si pritisla na jeho hruď. Počúvala pravidelný tlkot jeho srdca. Upokojovalo ju to.

„Poď, pôjdeme sa okúpať," navrhol jej. Jeho dych ju pošteklil na krku. Trochu od nej odstúpil. Pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. Nemala ani najmenšiu chuť sa priblížiť k tej studenej, mokrej veci. Rozišla sa po pláži späť k ich uterákom.

„No tak, bude to fajn." Dobehol ju, objal okolo pása a zladil s ňou krok. Šli mlčky, obaja stratení vo vlastných myšlienkach.
Došli až k miestu, kde mali rozložené uteráky a slnečník. Ihneď sa na jednom rozvalila. Nasadila si slnečné okuliare a zavrela oči. Začala sa opaľovať.

Venoval jej bozk na líce a počula jeho postupne sa vzďaľujúce kroky. Vydýchla si. Aspoň že sa ju nerozhodol vziať na ruky a do toho mora ju hodiť. Nemala rada morskú vodu. Bola príliš slaná, pokožka ju z nej štípala a vlasy sa jej zaplietli do jedného veľkého chumáča, ktorý potom nevedela rozčesať aj niekoľko hodín.

„Tfuj!" rozkašľala sa odrazu, vypľúvajúc zrniečka piesku. Otvorila oči a posadila sa. Rozhliadala sa po pláži, hľadajúc osobu, ktorá bola zodpovedná za toto jej nemilé zobudenie.

„Alex! Čo tam, díos, robíš? A prestaň na mňa hádzať ten piesok!" zakričala na svojho priateľa, ktorý pár metrov od nej práve vyhrabával jamu. Zrnká piesku lietali všetkými smermi. Okoloidúci ľudia na neho vrhali divné pohľady. No on nevyzeral, že by mu to vadilo.

Postavila sa a podišla k nemu. Zastavila sa za jeho chrbtom a pozorovala ho. Sústredene odhrabával žlté zrnká a vytváral jamu. Až po chvíli si uvedomila, že by sa do nej akurát vošla. Začínala šípiť zradu. Pomaly a hlavne čo najtichšie sa snažila odkradnúť čo najďalej, no šťastie pri nej nestálo.

Alex sa otočil, pár krokmi bol pri nej a za jej hlasného vrieskania si ju prehodil cez rameno ako vrece zemiakov. Priniesol ju k jame a položil ju do nej. Začal ju zaspávať pieskom.

„Alex! Prestaň! No tak! Nechaj ma! Aleeex!" kričala a prosila, no on sa len hravo uškŕňal a ďalej na ňu sypal piesok. Po pár minútach bolo dielo dokonané.

Nedokázala sa pohnúť. Jediné čo mohla robiť, bolo pohybovať hlavou, ktorá jej ako jediná vytŕčala z piesočnej hrobky. Zazerala na svojho priateľa.

„To aby mi ťa niekto neukradol, zatiaľ čo budem vo vode." Sklonil sa a dal jej pusu na nos. Potom sa so smiechom pobral okúpať. A ona so zamračeným výrazom na tvári sledovala jeho vypracovaný chrbát pomaly sa strácajúci vo vlnách.

„Veď počkaj, Alex. Pomsta bude sladká," zašepkala si pre seba.