„Alex bol prvým človekom, pri ktorom som nemusela nič predstierať. Čas strávený s ním som si naozaj užívala. Naučila som sa pri ňom pocity skutočne prežívať, nie len hrať dopredu vymyslenú a do najmenších detailov naplánovanú pretvárku. Záležalo mi na ňom. A vedela som, že mu nebudem schopná ublížiť. A to bolo veľmi, veľmi, veľmi zlé. Alex zbúral všetko, čo do mňa za trinásť rokov vštiepili. Pomaly, postupne som sa začala prebúdzať z toho zlého sna, v ktorom som bola len prázdnou bábkou plniacou každý príkaz. Začala som sa zamýšľať nad svojím konaním. Rozlišovať čo je správne a čo nie je. A moja práca sa mi sprotivila. Už to neboli len mená na zozname, ktoré som si po každej vykonanej akcii z neho vyškrtla. Stali sa z nich osoby, ktoré mali priateľov, prácu, rodinu. Mali svoj život, ktorý som im ja nemilosrdne brala. A to len preto, lebo boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste," hovorila.

Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer si opäť písal poznámky. K fantasy sa pridala aj romantika, to mi tak ešte chýbalo, pomyslel si, no počúval ju. Vyzeralo to, že konečne  našla tie správne slová a bude rozprávať aj bez jeho pomoci. Nie, že by mu vadilo jej pomáhať. Nevadilo.

No ona odrazu stíchla. Akoby čakala, čo jej na to povie. Dopísal posledný bod a zdvihol k nej modré oči v spýtavom pohľade. To jej naozaj opäť došli slová? Naklonil hlavu mierne nabok a prižmúril oči. Premýšľal, akoby jej mohol ešte pomôcť.

Prelistoval svoje poznámky. Zatiaľ sa vo všetkom dokázal orientovať. Všetko mu presne a jasne vysvetlila. Ešte raz prešiel pohľadom každú stránku. A vtom to našiel. Mal chuť začať tancovať nejaký víťazný tanček.

„Pred chvíľou ste spomínali akúsi akciu menom Nubes, slečna Fernández. Mohli by ste mi, prosím, objasniť o čo pri tej akcii išlo a ako v nej figuroval váš Alex?" opýtal sa jej.
Prikývla. Bola modrookému detektívovi naozaj vďačná za trpezlivosť, ktorú s ňou mal.

„Akcia Nubes. Keby sme chceli jej názov preložiť, znamenal by oblaky. Bola to jedna z mála akcií, pri ktorej som nemusela zabíjať. Prepáčte, odstraňovať nepohodlné osoby. Moju búrku použili len na to, aby prinútili jeden kamión s určitým nákladom zastaviť na určenom mieste, kde ho mala čakať skupina chlapov a okradnúť ho," zmĺkla.

Cítila, že má v hrdle sucho. Siahla po pohári položenom na stole, no v polke cesty ruku zastavila a nechala ju klesnúť späť na svoje kolená. Pohár bol prázdny. S prosbou pozrela na detektíva a on pochopil. Vzal donesenú fľašu minerálky, otvoril ju a dolial jej.

Hltavo pila. Ani si neuvedomila, aká bola smädná. Kým jej príjemne chladná tekutina stekala dolu hrdlom, využila tých pár minút na premýšľanie. Musela dobre voliť slová a zvážiť, čo povie. Nemohla to pokaziť tesne pred cieľom.

Položila prázdný pohár na kraj stola. Na perách jej ostalo pár kvapiek vody, ktoré si prstami zotrela. Nadýchla sa, odkašľala si a opäť začala hovoriť.

„Alex sa do akcie Nubes priplietol náhodou. Raz som sa z neho nenápadne snažila vytiahnuť informácie. Potrebovala som zistiť, koľko toho vedel. Povedal mi, že sa ho na ceste domov zastihla búrka. Chcel zastaviť na jednom odpočívadle, pretože pre hustý dážď nevidel dobre na cestu. No ako sa chystal odbočiť na odpočívadlo, uvidel niečo veľmi divné."

🌩️🌩️🌩️

Kamión sa pomalou rýchlosťou posúval po prázdnej ceste. Na čelné sklo kabíny dopadli v pravidelnom rytme veľké dažďové kvapky a rozprskávali sa na ňom. Obloha bola šedá. Opona vytvorená z ťažkých mračien nedovolila slnečným lúčom poláskať zem. Fúkal silný vietor.

Vodič kamiónu mal čo robiť, aby svoj dopravný prostriedok udržal v správnom jazdnom pruhu. Bol veľmi nahnevaný a nervózny. Kolega ráno neprišiel do práce, volal, že dostal chrípku, a tak musel túto jazdu absolvovať sám.

Nerád jazdil sám. Bol veľmi komunikatívna osoba, ktorá neznášala sedieť v tichu. Najprv počúval rádio, no to s príchodom búrky začalo neznesiteľne šušťať a praskať, že moderátorom nerozumel ani slovo, a tak ho musel vypnúť.

Prstami nervózne bubnoval po volante. Žmúril na cestu pred sebou. Vedel, že musí čo najskôr zastaviť, inak mu hrozí, že by sa niekde mohol prevrátiť. No nerozumel tomu. Keď ráno pozeral predpoveď počasia, stránka mu ukázala slnečné počasie a bezvetrie. No toto nebola ani jedna z tých možností.

Na kraji vozovky si všimol dopravnú značku. Ukazovala, že najbližšie odpočívadlo je vzdialené už len niekoľko stoviek metrov. Vydýchol si. Zastane, zavolá do roboty, že sa zdrží kvôli zlému počasiu, ale hlavne sa chcel najesť. Od rána zjedol len jeden krajec chleba s maslom a niekoľkými kolieskami salámy. Teraz už bol skoro večer a jemu už v žalúdku poriadne vyhrávali muzikanti.

Konečne došiel na odpočívadlo. V duchu zajasal, keď zistil, že jedna jeho časť je prestrešená. Zaparkoval kamión. Vysielačkou oznámil, kde sa nachádza, a že sa zdrží. Potom si z priehradky vybral v plastovej krabičke zabalený obed, teda už skôr večeru, a s chuťou sa zahryzol.

Jedol a nevnímal okolie. Keby tak urobil, v spätnom zrkadle by si mohol všimnúť skupinku piatich mužov celých odetých do čiernej farby, ako sa ku nemu zozadu zakrádajú. Traja ostali stáť zo zadu jeho vozidla. Dvaja so po bokoch, každý z jednej strany, pomaly a potichu približovali ku kabíne vodiča.

Keď boli pri nej, obaja sa pritisli ku svojej strane dopravného prostriedku a čakali. Dážď zosilnel a muž v kamióne pocítil veľkú potrebu nájsť najbližšie toalety. Odložil nedojedenú večeru na sedadlo spolujazdca, odopol si bezpečnostný pás, otvoril dvere a vystúpil.

Muža kúsok od neho si pre otvorené dvere, ktoré sa na takú krátku chvíľu neunúval zavrieť, nevšimol. Do tela sa mu zahryzla zima, začal sa triasť a rozdrkotali sa mu zuby. Prebehol na kraj zastrešenej časti parkoviska. Prekročil nízky betónový múrik.

Trasúcimi sa prstami bojoval so sponou na opasku. Nevnímal svoje okolie. Nepočul kroky dvoch mužov, ktorý ho sledovali. Konečne sa mu podarilo vyhrať boj so sponou a opasok rozopnúť. Už sa chcel pustiť do gombíku na starých rifliach, no bolo mu to znemožnené.

Jeden z mužov mu chytil zozadu ruky a vykrútil mu ich za chrbát. Vodič kamiónu zareval od bolesti, no jeho výkrik ihneď zanikol v dlani druhého muža.

Posledné, čo vodič kamiónu uvidel bola čierna päsť mieria a mu na tvár. Pocítil tupú bolesť, a potom bola už len milosrdná tma.

Muži odvliekli bezvládne vodičovo telo, zatiaľ čo zvyšní traja otvorili zadný priestor kamiónu a začali ho prehľadávať.

Búrka pomaly utíchala. Z lejaku sa postupne stával jemný dážď. Vietor prestal zavýjať. Šedá opona mračien, ale naďalej ostávala, pretože ešte nebol koniec.

Stála na neďalekom kopci odkiaľ mala na všetko dobrý výhľad. Ruky, ktoré mala doteraz nad hlavou, spustila dolu k bokom. Modrá žiara trochu zoslabla. Vydýchla si. Na malú chvíľu sklonila hlavu.

A práve vtedy sa po ceste pri odpočívadle prehnalo malé osobné auto.

Všetci boli natoľko pohrúžení do svojej činnosti, že si nikto nevšimol malé osobné auto, ktoré sa v jedinej nestráženej chvíli vynorilo spoza zákruty a prehnalo sa po ceste vedľa odpočívadla. Nikto netušil, že auto za zákrutou stálo už dlhší čas. Že vodič z neho vystúpil a sledoval skupinku mužov. A že všetko odfotografoval.