Kancelária číslo trinásť bola ponorená do ticha. Vzduch bol presýtený vlhkom sálajúcim z premočeného oblečenia a ťažkou, železitou vôňou zasychajúcej krvi.

Detektív z oddelenia vrážd a dievča sa navzájom prepaľovali pohľadmi. Skúšali, kto dlhšie vydrží. Modré oči sa vpíjali do strieborných. Hľadali niečo, čo by mladému detektívovi mohlo aspoň trochu pomôcť k rozlúšteniu toho záhadného stvorenia sediaceho pred ním na tvrdej, drevenej stoličke.

Jej tvár bola ako vytesaná z kameňa, neukázala ani náznak emócií. Nič, čoho by sa mohol zachytiť. Strieborné oči na neho upierali chladný pohľad, z ktorého mu na koži naskočili zimomriavky.

Prial si, aby neposlal kolegu preč. On by mu určite vedel poradiť, ako ju prečítať. No nebol tu. Ostal sám so svojimi myšlienkami a inštinktom, ktorý mu hovoril, aby neporušil to ticho.

Prešlo niekoľko ďalších minút. Ani jeden z nich nepoľavil, neuhol. Pozerali na seba, skúmali sa, hľadali odpovede.

„Veríte mi?" rozhodla sa prerušiť ticho. Detektív zažmurkal. Takúto otázku nečakal. Na oddelenie vrážd nastúpil len pred rokom. Bol ešte neskúseným zeleným uchom, ktoré sa snažilo držať hubu a krok s jeho omnoho staršími kolegami - najväčšími esami. To oni by tu práve teraz mali sedieť. Oni by určite vedeli hrať túto hru. No bol tu on. Vybrala si práve jeho.

Navalil sa na operadlo stoličky, až kus nábytku protestujúco zaškrípal. Ešte raz si ju premeral pohľadom, skúmajúc každý jej detail.

Šedé, vlnité pramene zlepené blatom a krvou lemovali bledú tvár, na ktorej ako dva chladné diamanty žiarili strieborné oči. No to ho nezaujímalo. Už vedel, že tie mu nič neprezradia. Skúsil sa zamerať na zvyšok.

Je sebavedomá, pomyslel si pri pohľade na jej vystreté držanie tela. Žiadny zhrbený oblúk, aký videl u niektorých vypočúvaných, keď boli v úzkych. Ani spojené dlane zaseknuté medzi stehnami, či jemný trias.

„Veríte mi?" zopakovala otázku. Hlas mala prázdny, dutý, monotónny. Akoby jej bolo všetko jedno. Akoby nemala čo viac stratiť. A v tom si to všimol. Prsteň. Strieborný prsteň zavraždeného na prstenníku jej pravej ruky, ktorým neustále otáčala. Nevyzerala, že by si to uvedomovala. Ale pre mladého muža zákona to bolo jasné znamenie. Bola nervózna, možno netrpezlivá. Mohol len hádať prečo. No už vedel, že našiel to, čo hľadal.

„Verím vám," povedal pomaly, sledujúc reakciu vypočúvanej. Hoci toto nemohol považovať za bežný výsluch. Teraz nemal v rukách dôkazy z miesta činu, ani žiadnu inú výpoveď okrem tej, ktorú im poskytla na začiatku. Žiadne fakty. Len začínajúci príbeh, ktorý už teraz vyzeral akoby bol odkopíroval dej nejakého fantasy filmu. Avšak povedal tie dve slová, rozhodol sa a už nebolo cesty späť.

🌩️🌩️🌩️

Muž a dievčatko kráčali vedľa, držali sa za ruky. Keby ich niekto zazrel, pomyslel by si, že starý otec odprevádza vnučku domov. Pravda bola iná. Neexistovalo medzi nimi žiadne rodinné puto, no dievča mužovi aj tak bezvýhradne dôverovalo. Pre ňu bol celým svetom. Jediným svetlým bodom, ktorý jej pomáhal prežiť v skľučujúcom prostredí sirotinca.

Spomínala na ich prvé stretnutie. Leto sa chýlilo ku koncu, za čo bola nesmierne rada. Neznášala to ročné obdobie. Všetko naokolo hýrilo farbami; vzduch bol presýtený vôňami kvetín, stromov a ovocia.
Všetko bolo príliš pekné, príliš šťastné. Toľko odlišné od diania za múrmi Domova svätej Alžbety pre opustené deti.

Tam sa deti neradovali, nenaháňali motýle, netrhali kvety a neplietli z nich venčeky, ani nechodili na zmrzlinu, či sa kúpať k jazeru. Nie. To všetko bolo prísne zakázané. Okrem prechádzok, konajúcich sa raz za deň, nemohli vystrčiť zo sirotinca ani nohu. Všetkých spaľovalo neznesiteľné teplo, ktoré nedokázal zahnať ani tieň čerešne na dvore.

Sedela na tráve v malej záhradke, chrbtom sa opierala o kmeň stromu a zamyslene pozorovala ostatných. Včera sa im konečne po dlhom úsilí podarilo presvedčiť vychovávateľky, aby urobili výnimku a napustili vodu do malého, kruhového, nafukovacieho bazénika. Teplomer ukazoval tridsať stupňov, a tak privolili. Siroty sa s nadšeným vrieskaním máčali v studenej vode.

Pozorovala ich a nerozumela. Ona by určite dobrovoľne nevstúpila do vody, v ktorej sa pred ňou čvachtalo asi dvadsať detí. Nikdy. Aj tak by nechceli, aby sa k nim pripojila.

Už od jej prvého dňa v sirotinci sa ku nej všetci správali veľmi divne. Nikto s ňou neprehovoril, stránili sa jej. Akoby mala nejakú veľmi nákazlivú chorobu. Spočiatku tomu nerozumela a snažila sa nadviazať s ostatnými deťmi kontakt. Po mnohých neúspešných pokusoch pochopila a prestala.

Z premýšľania ju vytrhol až hlas vychovávateľky. Zodvihla pohľad, aby zistila, čo sa deje. Ešte nebol čas vrátiť sa dnu. Aj zvyšné deti sa prestali zabávať. Všetky hlavy sa obrátili k žene a cudzincovi, ktorý stál po jej pravom boku. Návštevu nemali už veľmi dlho.

Skúmavo sa na návštevníka zahľadela.
Starší muž, mohol mať asi päťdesiat rokov. V čiernych vlasoch sa mu už lesklo pár šedých pramienkov. Vyzeral veľmi upravene. Mal oblečené béžové nohavice a bielu košeľu. Všimla si, že ľavú ruku mal položenú na rukoväti čiernej, vychádzkovej paličky.

„Deti, toto je pán Albert." Predstavila ho vychovávateľka. Muž sa len usmial a ustúpil o krok doľava, odhaliac veľkú papierovú škatuľu. Deťom sa rozžiarili oči, zabudli na vodu, všetky sa rozbehli k pánovi Albertovi.
Skoro všetky.

Hneď ako uvidela krabicu ležiacu na zemi, odvrátila pohľad. Dobrodinec. Len ďalšia osoba, ktorá sa snaží zachrániť svoje čierne svedomie tým, že raz za čas prinesie sirotám oblečenie alebo hračky. Znechutene si povzdychla. Nech už by doniesol čokoľvek, aj tak by jej ostatné deti nič nenechali. Radšej zavrela oči. Bolo to lepšie, ako sa pozerať na tú scénu.

Stratená v pochmúrnych myšlienkach, ani si nevšimla, že sa na ňu upreli dva páry očí. Vychovávateľkine opatrné a mužove zvedavé. Ukázal na ňu a čosi žene vedľa seba povedal. Tá len prikývla, radšej sa otočila a venovala ostatným deťom. Nechcela mať s tým divným dievčaťom nič spoločné. Vyžarovala z neho zvláštna energia. A ten výzor. Šedé vlasy a strieborné oči. Až ju striaslo. No nemohla návštevníkovi brániť v jeho úmysle. Veď on sám uvidí, pomyslela si. Cez rameno sledovala, ako k nej podišiel.

Strhla sa. Ruka položená na jej rameno ju vystrašila. Otvorila oči. Pred ňou čupel ten muž. Usmieval sa.

„Ahoj," prihovoril sa jej. Hlas mal hlboký, zvláštne upokojujúci.

„Dobrý deň," pozdravila a netušila čo robiť.
Vedenie konverzácie nebolo jej silnou stránkou. Ani sa sama sebe nedivila, nikto sa s ňou nerozprával, a tak nemala príležitosť sa v tom zlepšiť.

„Niečo som ti priniesol," povedal milo a spoza chrbta vytiahol plyšového zajačika.

Spýtavo pozorovala natiahnutú ruku s hračkou, akoby sa bála, že ak po nej siahne, stvorenie zmizne.

„Čo sa deje? Nepáči sa ti?" Divil sa pán Albert. Kútiky úst mu poklesli.

„Nie, páči sa mi. Je nádherný. To je len tým... Mal by ste ho dať im. Aj tak mi ho vezmú," snažila sa vysvetliť svoje váhanie. Nechcela uraziť prvého človeka, ktorý jej niečo daroval.

„Neboj, nevezmú. Postarám sa o to." Po tomto uistení si plyšové zvieratko vzala. Tvár si zaborila do mäkkej srsti. Dostala darček.

A tak sa zoznámili. Pán Albert ju od vtedy navštevoval každý týždeň. Chodili spolu na prechádzky, občas jej niečo priniesol. Zajačika nosila neustále so sebou. Pán Albert dodržal svoje slovo. Nikto sa ho nedotkol, nikto jej ho nevzal. Ubehli dva roky, počas ktorých si  medzi sebou vybudovali veľmi silný vzťah.

Teraz kráčali ruku v ruke. Dážď im zmáčal oblečenie. Zmýval z nej krv, špinu a vývratky. Triasla sa. Ledva kládla nohy jednu pred druhú.

Zabila.

Po lícach jej stekali slzy, no snažila sa nevzlykať. Nemohla ho sklamať ešte viac. Musela dostať svoje emócie opäť pod kontrolu. Pevnejšie stisla teplú mužskú ruku, ktorá jej dodávala pocit bezpečia.

Pán Albert sa na ňu pozrel a stisk jej opätoval. Usmial sa. Všetko vychádzalo presne podľa plánu.