„Potom už som za ním nechodila. Príliš som sa bála. Keď sa uzdravil, snažili sme sa navzájom vyhýbať. A ani nie týždeň na to sa stala tá nešťastná udalosť v továrni," hovorila. No pomaly jej dochádzali slová. Akoby jej niekto pretrhol niť, ukradol dielik skladačky a ona nevedela ako ďalej.

Detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer pochopil. Videl, ako opäť otáča strieborným prsteňom na prstenníku. Bola nervózna. Netušila, čo mu ďalej povedať. Možno sa bála, že ju vyhodí. No strávil tu s ňou príliš veľa času na to, aby tak teraz urobil. Cítil, že sa pomaly ale isto blížia ku koncu.

V hlave mu všetky ozubené kolieska pracovali na plný výkon. Snažil sa nájsť niečo, čím by jej pomohol. A v tom mu to napadlo. Fotografie. Fotografie rozložené na jeho stole. Už mu rozprávala príbeh jednej z nich. Možno keď mu porozpráva ďalší, uchytí sa a bude pokračovať ďalej.

Zahľadel sa pozorne na obrázky na stole. Aj ona sledovala jeho pohľad. Pomaly jej začínalo dochádzať, čo sa bude diať ďalej. A bola detektívovi vďačná. Keď jej tento šialený nápad priznať sa policajtom napadol, nepremýšľala veľmi nad tým, čo by im povedala. Dúfala, že to pôjde nejako samo, že im povie príbeh, ktorý prežila. No až teraz si uvedomila, že to vôbec ľahké nie je.

Usporiadať všetky spomienky do správneho poradia a nezabudnúť na žiadny detail ju stálo veľa námahy. Preto s vnútornou radosťou uvítala detektívovu pomoc. Bola mu vďačná, že ju v tom nenechal samú. A hoci pohľad na tie krásne momenty bolel a znovu jej lámal jej temné srdce, po chvíľkovom uvažovaní, zobrala z pravého rohu stola jednu fotografiu. Pozerala sa na ňu asi dve minúty, a potom ju podala detektívovi z oddelenia vrážd Richardovi Fischerovi.

Začal si ju obzerať. Na fotografii bol opäť zachytený mladý pár. Tentokrát neboli v prírode, ani v meste. Nachádzali sa niekoľko metrov nad zemou vo vozíku na nejakej horskej dráhe v neznámom zábavnom parku. Dievča sa usmievalo, no na mužovej tvári mohol detektív jasne rozpoznať strach. Pevne sa držal okrajov vozíka a oči mal tuho zavreté. Snímka musela byť odfotografovaná tesne pred tým, než sa vozík veľkou rýchlosťou spustil po dráhe dolu.

„Viete, deň pred tým so mnou chcel pozerať hororový film. Asi dúfal, že sa budem báť a vystrašená sa k nemu túliť. A on sa bude môcť hrať na hrdinu, ktorý ma ochráni pred všetkými príšerami. " Vydala zo seba zvuk, ktorý sa podobal uchechtnutiu a pokračovala.

„Povedala som mu, že sa určite báť nebudem, nech si nerobí nádeje. Neveril mi, tak sme uzavreli stávku. Ten, kto sa ako prvý zľakne, bude musieť s tým druhým absolvovať niečo, čoho sa najviac bojí. A sám môžete vidieť, kto sa zľakol prvý. Prehral. Tak som ho vzala do najbližšieho zábavného parku na horskú dráhu."

Detektív tomu nedokázal uveriť. Jej hlas znel trochu inak. Už nebol len dutý a monotónny, ako keby s ním hovoril naprogramovaný robot. Niekde na pozadí sa mu podarilo zachytiť jemný odtienok potešenia, možno až škodoradosti z toho, že ho mohla tak potrápiť. Akoby on bol kľúčom k všetkým jej skutočným pocitom a myšlienkam. K jej skutočnému ja.

Otázkou zostávalo, či o tom vie aj ona, alebo ju detektív z oddelenia vrážd Richard Fischer prvýkrát v niečom predbehol. Nevedel, ale dúfal, že na to príde. Neskôr.

🌩️🌩️🌩️

„Alex, no tak!" kričalo dievča so smaragdovými očami a snažilo sa dotiahnuť svojho o tri hlavy vyššieho priateľa k pokladni. Nachádzali sa v zábavnom parku. Všade naokolo boli rozostavené pestrofarebné stánky, kde ste mohli buď niečo vyhrať alebo si kúpiť niečo dobré pod zub. A v niektorých dokonca hrala aj hudba.

„Estrella! Nie! Mňa na tú vec nedostaneš! Nie! Nikdy!" protestoval oslovený čiernovlasý muž a naďalej stál na mieste s natiahnutou rukou, za ktorú ho ťahala jeho priateľka. Tá to po pár minútach vzdala. Pustila jeho ruku a ťažko odfukovala.

„Súhlasil si so stávkou! Dobre si vedel, čo ťa čaká, keď prehráš. A ty si prehral, tak sa z toho teraz nesnaž vycúvať!" hovorila nahnevane a nezabudla ani urazene našpúliť ústa. Potom si prekrížila ruky na prsiach a otočila sa mužovi chrbtom. Vedela, že sa nakoniec podvolí. Chcelo to len správny prístup.

Nemusela čakať ani pár minút, keď pocítila, ako ju okolo pása chytili dve mocné, vždy opálené paže. Na ramene sa jej usalašila priateľova kučeravá hlava.

„Estrella, prosím, nenúť ma tam ísť." Snažil sa ju prehovoriť. Palicami jej v krúživých pohyboch hladil boky. Bolo to neskutočne príjemné. Zavrela oči a zaklonila hlavu. Usmiala sa. Vedela, že si myslí, že sa mu práve podarilo presvedčiť ju.

„Hm, nechaj ma zamyslieť sa." Naschvál urobila malú pauzu. Tvárila sa, že horúčkovito premýšľa.

„Nie," vyhlásila nakoniec rozhodne. S úškrnom na perách sa vymanila z jeho zovretia. Ruky si založila v bok, otočila sa a odkráčala k pokladni. On ju so zvesenými plecami a nešťastným výrazom týrané ho jazvečíka nasledoval. Vedel dobre, že ho tam nakoniec aj tak dostane. No ako sa hovorí, nádej umiera posledná, nie?

Odovzdane stál v rade na jazdu smrti, ktorú všetci ostatní nazývali horskou dráhou. Žalúdok mal stiahnutý a preklínal svoje včerajšie ja, že sa nechal nahovoriť na túto hlúpu stávku.

Potešená Estrella zaplatila za lístky, chytila jej trasúceho sa priateľa za ruku a vydala sa k atrakcii.

S veľkou nevôľou nastúpil do vozíka vedľa svojej priateľky, ktorá ho obdarovala natešeným a trochu škodoradostným úsmevom. Sedeli v úplne prvom vozíku, vedel, že mu to urobila naschvál, aby si svoju porážku čo najlepšie vychutnal. Teda skôr pretrpel.

"Ak chceš, môžeš ma celý čas držať za ruku." Snažila sa mu poskytnúť aspoň nejakú útechu. Vedela, že má panický strach z výšok, a že z rýchlej jazdy sa mu zdvíha žalúdok, no stávka bola stávka. Cítila, ako jej silno zovrel ponúkanú ruku, keď sa vozík s trhnutím dal do pohybu.

Oči držal tuho zatvorené. Vraštil tvár v útrpnej grimase. Triasol sa. Neveril, že ho sem naozaj donútila ísť. Že ho primäla sadnúť si do toho pekelného vozíka. Zvieral jej ruku tak silno, až mal pocit, že jej musel polámať prsty, no nehodlal silu svojho stisku nijako zmierniť.

A tak musel pretrpieť tú hrôzostrašnú jazdu plnú všemožných zákrut, strmých stúpaní a následných klesaní (tiež veľmi strmých na jeho vkus). Keď vozík konečne zastavil, v duchu si vydýchol. Estrella z neho nadšene vyskočila, no on musel ostať ešte minútu sedieť, aby aspoň trochu upokojil svoj žalúdok a presvedčil ho, že už sú na pevnej zemi a môže sa prestať húpať, akoby bol na v búrke na lodi. Nakoniec sa mu to podarilo a s pomocou svojej priateľky sa vyškriabal z vozíka von.

Jeho šťastie ale netrvalo dlho, raňajky a obed vyvrátil v najbližších kríkoch. Estrella ho len ticho pozorovala, a keď sa uistila, že ho môže nechať na pár minút samého, odbehla kúpiť veľkú fľašu minerálky. A tak svoj malý výlet zakončili hodinovým posedením na lavičke vedľa kríkov s fľašou minerálky a jeho mumlavou hrozbou, že ho na horskú dráhu už v živote nikto nedostane.