Kate už nevedela rozoznať, čo je len sen a čo je skutočnosť. Odkedy Helen prišla za ňou a odrazu všetko zabudla - alebo sa tak aspoň správala -, všetko sa jej zlievalo dokopy. Juliana už nevidela niekoľko dní, rovnako aj Helen a mamu. Čas plynul a Kate mala pocit, že už chápe, čo je to zúfalstvo. Už nevedela, čo má robiť. Mohla ležať a utápať sa v myšlienkach, mohla vstať, robiť niečo užitočné a zrútiť sa zakaždým, keď jej nejaká vec pripomenie Helen.

Zaborila si tvár do vankúša. Bol celý od sĺz. Chcela len nechať čas plynúť tak, aby ju nechal na pokoji. Prestal byť podstatný, rovnako ako jej život. Mal taký život vôbec zmysel? Dalo sa to vôbec nazvať životom? Alebo to bolo len prežívanie?

Kate už nedokázala jasne premýšľať. Nevedela, čo by mala urobiť. Nemohla ísť za mamou, tá by jej tak či tak neporadila. Nechcela ísť za Julianom, ten mal vlastné problémy.

Zaspala.

---
Roderick Fawl. Meno strážnika stálo na identifikačnej karte, ktorú mu Julian ukradol, aby zistil jeho adresu.

Stál pred dverami Fawlovho domu a premýšľal, či to má naozaj urobiť. Ešte nikdy neurobil nič protizákonné. V hlave mu vírili najhoršie možné scenáre, ktoré sa pohybovali od vraždy strážnika až po vraždu strážnikom.

Nebol pripravený urobiť to, ale nemal na výber. Vlastne mal, ale ťažilo ho svedomie. Zhlboka sa nadýchol. Srdce mu bilo ako splašené a zdalo sa, že mu čoskoro vyskočí z hrude. Zaklopal.

Ozvali sa nadávky a hlasné kroky, ktoré prinútili Julianovo srdce biť ešte rýchlejšie. Až vtedy si uvedomil, že si to mal premyslieť.
Dvere sa otvorili. Stál v nich namosúrený strážnik s červenou tvárou, dlhšou tmavohnedou bradou a čiernymi očami. Fawl. Julian zaváhal, no jeho telo vystrelilo vpred. Strážnikovi priložil na krk dýku, ktorú kedysi našiel v pivnici pod ich domom, a odvtedy s ňou chodil všade, hoci o tom nikto nevedel. Ruku mu pritisol na ústa.

Aj napriek tomu, že bol Julian vysoký a štíhly, bol veľmi silný a strážnik sa po chvíli prestal mykať.

,,Poviete mi, čo budem chcieť," povedal Julian. Rozprával ticho, no výrazne, aby nebolo počuť, že sa mu trasie hlas. Fawl prikývol bez akejkoľvek známky strachu. ,,Prečo..." začal, no vetu nestihol dokončiť, lebo strážnik odtlačil Julianovu ruku s dýkou a vymanil sa z jeho zovretia. Zastal pri nízkom stolíku v rohu miestnosti a namieril na chlapca zbraň.

,,Nehýb sa," zasyčal Fawl. Julian to nechápal. Mal to premyslené, nevedel, ako mohol povoliť zovretie a tým dať strážnikovi šancu na útek. Nerátal s tým, že on bude obeťou. A už vôbec nerátal s tým, že by ten deň mohol byť jeho posledný. Dvihol ruky nad hlavu. ,,Takto sa mi to páči," usmial sa strážnik a nabil zbraň.

Ozval sa výstrel, Julian sa mimovoľne prikrčil. Zbraň vyletela strážnikovi z ruky. Objavila sa za ním postava v čiernom, no nevidel jej do tváre. Pritlačila Fawlovi na krk dýku a ozvalo sa šťuknutie, ktoré symbolizovalo nabitie zbrane.

,,Mia?" zašepkal. Postava sa otočila k Julianovi, stále pritískajúc dýku na strážnikov krk a nabitú zbraň medzi lopatky. Teraz už videl, že je to dievča so zlatistými kučerami a dvojfarebnými očami - jedným modrým a druhým čiernym ako uhoľ. Mohla byť o jeden, možno dva roky staršia ako Julian.

,,Nehýbte sa," zasyčala. Julianovi bolo jasné, že to bolo určené nielen strážnikovi, ale aj jemu. Dievča niečo zasyčalo Fawlovi do ucha, ale boli príliš ďaleko, aby to Julian mohol počuť. Ozval sa výstrel, sivasté steny postriekala šarlátová krv. Julianov plán bol zmarený. Navyše mal teraz aj iné problémy - zbraň bola namierená na jeho srdce. Ruka dievčaťa sa ani nezatriasla.

,,Kyle Julian Grae," usmiala sa. Julian na ňu proti svojej vôli vyvalil oči. Odkiaľ vedela jeho prvé meno? Odtrhol od nej zrak a pozrel na telo ležiace v kaluži krvi. Naplo ho na vracanie, tak opäť presunul zrak na zvláštne oči dievčaťa. Zbadal, že jej ruka sa ani nepohla. ,,Áno, viem, ako sa voláš, Kyle," zasmiala sa.

,,Volám sa Julian." Snažil sa hovoriť pokojne, ale nebolo to také jednoduché. Nikto okrem jeho rodičov a starej mamy nevedel, že sa volá Kyle a Julian je jeho druhé meno. Tak odkiaľ to vedelo to dievča?

,,Je mi jedno, ako sa voláš," odfrklo dievča. ,,Zaujíma ma skôr Katherine. Katherine Wardová. Tvoja priateľka, však?" Julianovi akoby sa zastavilo srdce. Ak chcela ublížiť Kate, musel jej v tom zabrániť. Problém bol v tom, že dievča malo zbraň aj dýku a Julian len dýku, s ktorou navyše nevedel narábať. Ani si neuvedomil, že ju stále drží v ruke. Zrak mu zablúdil k jej ostrej čepeli. ,,Na to ani nepomysli," ozval sa ostrý hlas dievčaťa.

Julian pocítil, ako mu niekto k chrbtu tisne ďalšiu zbraň. Do čoho sa to namočil?

,,Kde je Katherine Wardová?" ozval sa chlapčenský hlas za Julianom. Prekvapilo ho, že za ním nestojí dospelý muž, ale len chlapec, ktorý bol možno v jeho veku. Napriek tomu nebol jeho strah o nič menší.

,,Ja... neviem. Asi je doma, ale... už dlho som ju nevidel. Prosím... prosím, neubližujte jej." Dievča odložilo zbraň.

,,Poďme, Logan," povedala a zmizla cez otvorené okno. Chlapec za Julianom sa vyparil rovnako rýchlo. Ostal stáť v prázdnej miestnosti s mŕtvym strážnikom. Po chvíli sa trasľavo nadýchol, odložil dýku a vykročil do temného dňa.

---

Katherine nemohla spať dlhšie ako pár minút. Mohli za to sny o čiernych kvetoch, ľuďoch s čiernymi žilami a chlapcovi s takmer čiernymi vlasmi. Odkedy ho - Logana - stretla v hodinárstve, zjavoval sa v jej snoch stále viac a viac. Nevedela, čím bol pre ňu taký dôležitý, že by jej ho museli pripomínať ešte aj vlastné sny. A ak sa jej nesnívalo o žiadnej z týchto vecí, snívalo sa jej o Helen, čo jej prinášalo bolestivé spomienky.

A ak sa jej podarilo vyprázdniť si hlavu natoľko, že nemyslela ani na Helen, myslela na Juliana. To jej tiež spôsobovalo bolesť. Bolo v tomto svete vôbec niečo, čo by jej ju nespôsobovalo?

Napokon sa prinútila vstať z postele, učesať rozcuchané vlasy, zjesť niečo, čo by jej dodalo aspoň trochu energie, a napokon vojsť do skrine. Otvorila poklop a zviezla sa po oceľovej rúre. Chvíľu premýšľala, či je to dobrý nápad, no napokon sa rozhodla. V tej chvíli bol Julian jedinou osobou, ktorej naozaj verila. Pustila sa chodbou, vnímajúc každý jeden krok, každú kvapku vody, čo spadla zo stropu. Odrazu sa pred ňou ozval zvuk.

,,Julian?" zakričala do ticha. Začula ozvenu svojho hlasu a ďalšie zvuky, pripomínajúce otváranie dverí na riadiacej miestnosti. Rozbehla sa.

Vbehla do Julianovej izby, zabuchla za sebou poklop a s búšiacim srdcom si sadla na Julianovu posteľ. Snažila sa upokojiť, ale v mysli stále počula tie zvuky. Kto okrem nich vie o chodbách pod mestom?

Odrazu začula plač. Tichý, usedavý plač z miestnosti niekde vzadu v dome. Opatrne otvorila dvere Julianovej izby. Až vtedy si uvedomila, že Julian tam nie je. ,,Julian?" zašepkala, dúfajúc, že sa ozve. Nebol tam. Pohla sa za vzlykmi.

Kate opatrne pootvorila dvere izby Julianovej starej mamy. Pri posteli kľačala Mia s tvárou v dlaniach a zaslzenými rukami. Julian nebol ani tam.

,,Mia?" ozvala sa. Mia zdvihla hlavu a dlaňou si zotrela slzy. Pohľad jej zaletel na posteľ, na ktorú predtým Kate nepozrela. Ležala tam ich stará mama, s čiernymi žilami hadiacimi sa pod bledou pokožkou, pootvorenými ústami a sklenými očami. Bola mŕtva.

,Všetko je to tvoja vina...'

Kate vybehla z izby so slzami v očiach. Rozbehla sa.

---

Helen kráčala po chodbe jedného z Laboratórii. A nebola sama. Derrick - čiernovlasý chlapec s modrými očami, ktorého spoznala pred niekoľkými dňami - šiel s ňou.

Prišlo jej to normálne, ako inak. Myslela si, že to tak bolo odjakživa. Vymazali jej vlastné spomienky a dali jej spomienky niekoho iného - niekoho, kto stratil rodičov a Laboratóriá sa ho ujali, niekoho, kto nepoznal iný život. Nahovorili jej, že na život predtým si nepamätá preto, lebo spadla zo schodov a udrela si hlavu. Pamätala si len toľko, koľko bolo v cudzích spomienkach.

Odrazu zastala pri jedných z nespočetného množstva dverí a zaklopala. Cítila, ako Derrick zatajil dych. Helen si nepamätala, aká je veliteľka Mooreová, pamätala si len, kto je veliteľkou.

Dvere sa rozleteli. Na prahu stála obávaná žena - Eva Mooreová. Bola zamračená, jej zvyčajne dokonalý zlatistý konský chvost bol uvoľnený a pramienky vlasov jej padali do čiernočiernych očí. Zvraštila obočie, keď ich zazrela.

,,Čo chcete?" vyštekla. Helen striaslo.

,,Žiadame povolenie o odchyt Katherine Wardovej," ozval sa Derrick a tým uľahčil Heleninu prácu. Veliteľka prikývla, vošla do miestnosti a zavrela za sebou dvere.

,Odchyt,' ozval sa tichý hlások v Heleninej hlave. ,Akoby to bolo zviera.'

Mooreová po chvíli vyšla z miestnosti s papierom. Derrick ho vzal, zavrela za sebou dvere a znova ostali sami. Pohli sa po chodbe ako jeden, zanechávajúc za sebou desiatky dverí s polomŕtvymi Nadprirodzenými.

---

Kate vbehla do opustenej slepej uličky. Uvedomila si, že utiecť bolo hlúpe. Ale vystrašilo ju to. Jej sen... stal sa skutočnosťou. Snívalo sa jej o chorobe, ktorá človeku sfarbí krv načierno, o smrti Julianovej a Miinej starej mamy. Možno to bola náhoda. Ale v tej chvíli Kate na náhody neverila.

Chcela sa obrátiť a vrátiť sa, ale niečo odpútalo jej pozornosť. Postava na konci slepej uličky, postava s hnedými vlasmi, žiarivo zelenými očami a pehami. Logan. Chlapec, ktorý sa zjavoval v jej snoch ako diabol, ako nástroj skazy. Otočila sa a bežala. Znovu. Vedela, že nezabehne ďaleko, že je príliš unavená, aby mu mohla utiecť. Ale skúsila to.

,,Katherine!" ozvalo sa za ňou. Zrýchlila. Odkiaľ vedel jej meno?

Už vedela, že nemá šancu uniknúť. Kroky sa ozývali bližšie a bližšie, počula Loganov prerývaný dych. Jej oči zastavili na váze, ktorá stála zvnútra parapetu. Okno bolo otvorené.

Spomalila, odrazila sa a vyskočila. Okno nebolo až tak vysoko, dokázala sa zachytiť a vyšvihnúť sa hore. Stačilo jej to tak, že dosiahla na vázu. Počula, že Logan ju už dobehol, schmatla vázu a celou silou mu ju roztrieštila o hlavu.

Spadol na zem v bezvedomí, z rany na hlave mu tiekla krv. Nevedela, kde sa v nej zobrala tá sila, ani to, ako jej vôbec napadlo vziať tú vázu. Zoskočila a kľakla si k chlapcovi. Uvedomila si, že tá váza musela stáť asi toľko, ako celý ich majetok, ale v tej chvíli ju to až tak netrápilo. Hlavne sa musela dostať preč.

Nevládala bežať, ale nemohla ísť pomaly. Logan by sa mohol zobudiť alebo mohlo byť viac tých, ktorí po nej išli. Navyše si uvedomila, že po dlhom behu ju bolia nohy, takže jej neostávala iná možnosť, ako odkráčať a tváriť sa, že o ničom nevie.

---

Logan sa zobudil s ukrutnou bolesťou hlavy. Keď okolo seba zbadal črepiny z vázy, spomenul si, čo sa stalo. Utiekla. Vložil si tvár do dlaní. Mal to čakať. Mal očakávať, že sa zľakne, že sa bude pokúšať ujsť, dokonca naňho zaútočí. Mal to čakať, lebo to urobil aj on. Pri tej spomienke sa mu kútiky úst vykrivili do krivého úškrnu, ktorý ale rýchlo zmizol z jeho tváre.

Musel ju nájsť. Musel ju nájsť za každú cenu. Skôr, ako ju nájdu oni.

~~~

Opäť nová kapitola! Nie je to príliš chaotické? Neviem sa na to pozrieť z pohľadu čitateľa :/
Mimochodom, budem vydávať len raz za dva týždne :( mám na to dôvody...
Anyway, páčila sa kapitola? Trochu kratšia, ale čo už so mnou... :D
~nına