Kate

Hlaveň zbrane mierila priamo na Juliana. Bol celý od krvi a zablatený, v tvári sa mu zračil hnev aj strach. Celým telom prikryl Kate, akoby sa bál len o ňu, nie o vlastný život.

,,To je on, Kate," precedil Julian pomedzi zuby. ,,To jeho hlas som počul vtedy u Fawla. Je nebezpečný. Narátam do troch a ty utečieš, dobre? Raz..." Kate ho odstrčila a postavila sa. Julian spadol na zem a kým sa stihol postaviť, už pomalým krokom krívala k Loganovi.

Jeho zelené oči sa zablysli, no nechal Kate, aby mu vytiahla zbraň z ruky a odhodila ju. ,,Máš pravdu, je nebezpečný," skonštatovala a jej ústa sa, prvýkrát od sestrinej smrti, vykrivili do malého úškrnku, ktorý však hneď zmizol. Kate si zahryzla do pery. ,,Vieš, odkedy som odišla, veľa sa toho zmenilo..."

Kate si vyčerpane ľahla do suchého lístia. Ostatní jej venovali zvláštne pohľady - Julian vystrašený, Mei nedôverčivý, Logan súcitný a Mia zmätený -, no nikto nič nepovedal. Nakoniec Mia vzdychla a tiež klesla na zem. Aj Logan to očividne považoval za dobrý nápad, lebo po chvíli si sadol a podoprel si hlavu rukou.

,,Nemyslím, že tu je najlepšie miesto na rozhovor," podotkla Mei a kývla hlavou k mŕtvym zverom. Kate sa pohľad na vlky vryl do pamäti, kým odvrátila hlavu. Smrť jej znova pripomenula Helen a myseľ sa jej zahmlila. Pomaly zatvorila oči.

Má vôbec zmysel to Julianovi vysvetľovať? Aj tak ho bude musieť opustiť. Má zmysel ho opúšťať a utekať pred zákonom? Aj tak ju pravdepodobne chytia. Má zmysel žiť? Keď ho opustí, už nebude nikto, komu by na nej záležalo.

No potom otvorila oči. Pozrela na Juliana, strhaného a špinavého - stále to bol on. Jej kamarát, s ktorým kedysi robila všetko - ako mohla čo len pomyslieť na to, že by mu nechýbala?

Pohľad jej prebehol na Logana. Až teraz si všimla, že vyzerá unavene. Utekali pred zákonom - ale nie len tak pre nič za nič. Chceli vytvoriť lepší svet. A to hlavne pre tých, ktorí neboli ako ostatní. Nemyslela náhodou celé detstvo len na to, ako by sa dal celý systém zmeniť?

Keď jej Logan pohľad opätoval, bodlo ju pri srdci. Jeho oči vyzerali takmer ako Helenine. A Helen... Nechcela by náhodou, aby jej sestra žila ďalej, nech sa deje čokoľvek?

Kate si ani neuvedomila, že plače. Slané, štipľavé slzy jej rozostrili zrak a kotúľali sa jej po tvári, na bradu a kvapkali na zem. Ani nevedela, prečo plače. Kvôli nespravodlivosti sveta? Preto, že vždy umierajú prví tí, čo boli nevinní? Alebo preto, že by si nikdy nebola pomyslela, že na nej bude toľká zodpovednosť?

Rýchlym pohybom dvihla ruku a zotrela si slzy z tváre. Venovala pohľad všetkým, ktorí tam boli. Ktorí tam boli kvôli nej. No na výčitky nebol čas. Natiahla ruku a Julian ju vytiahol na nohy.

Nastal čas povedať mu pravdu. Celú pravdu.

---

Bez toho, aby čokoľvek povedali, vošli do hustého krovia na okraji čistinky. Mia ich viedla, išli hlbšie a hlbšie, hoci zvonku to vyzeralo len ako zopár kríkov blízko pri sebe. Kate to už pripadalo, že krovie nemá konca, keď Mia zdvihla ruku a všetci zastali.

Ešte raz na nich nedôverčivo pozrela, no potom sa zohla a odkryla jamu - dosť veľkú na to, aby do nej všetci vošli. Pomaly, jeden po druhom, sa nasúkali dovnútra a Mei ako posledná zavrela poklop.

Všetci boli ticho. Niečo ich spájalo - potreba zmeniť to, čo doteraz nazývali životom. Túžba vzoprieť sa. Áno, boli len deti. Deti, ktoré však nechceli dopadnúť tak, ako im bolo predurčené.

Ktosi zakašľal a Kate sa vymanila zo siete myšlienok. Aj napriek skutočnosti, že v hrdle sa jej vytvárala hrča a do očí sa jej tisli slzy, uprela pohľad na Juliana, zhlboka sa nadýchla a začala rozprávať.

Všetko, čo sa udialo. Zvláštne sny, čierne kvetiny, cudzinci, ktorí ju prenasledovali a... Helen. Keď spomenula meno svojej sestry, napriek všetkému snaženiu sa z nej vydral vzlyk, potom ďalší a ďalší. Nedokázala Loganovi pozrieť do očí, tak pozerala do zeme a nechala slzám voľný priebeh.

Prekvapilo ju, keď sa okolo nej ovinuli silné ruky a pri uchu začula tiché, smutné prepáč. A potom znova.

,,Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč..." Kateine slzy dopadali na zem a vytvárali tmavé fľaky.

,,Je to moja vina... môžeš ma nenávidieť... nemusíš mi odpustiť. Ale prosím..." Posledné slovo obsahovalo všetku ľútosť sveta, výčitky, sklamanie. ,,Prosím, vráť sa k nám. Prosím."

Logan ustrnul, keď ho Kate objala a pokrútila hlavou. A hoci sa jej tie slová zdali nemožné vysloviť, hoci neverila tomu, čo hovorila, aj tak povedala: ,,Už to nebola ona."

Zaborila tvár do Loganovho ramena a plakala. Po chvíli na pleci zacítila ruku niekoho iného. Julian. Zahanbene sa odtiahla, utrela si slzy a pokračovala.

Hovorila mu o skúške, ako ju prijali medzi seba a ako ju považovali za zradkyňu. Ako sa nakoniec ukázalo, že zradcom bol Theo a ako museli utiecť pred ľuďmi z Rady.

Ani raz už nemusela spomenúť Helen.

---

Julian

,,Teraz prichádza hlavná otázka," prerušila dlhé ticho Mia. Kate zavrela oči. Dúfala, že tento moment nikdy nenastane.

Julianovi sa na tvári miešal smútok, nenávisť, sklamanie, bolesť a nedôvera. Nechcel vedieť, čo Kate odpovie. V hĺbke duše to už vedel - no nechcel si to pripustiť. Nedokázal si predstaviť život bez Kate.

Bolo mu jedno, či to cíti rovnako. Nezáležalo mu na tom, či sa jeho život vráti do starých koľají - stačilo, aby v ňom bola Kate. Nechcel, aby odišla. Nemohla odísť.

Mohla.

Bolo to len a len jej rozhodnutie. Hlavu mu však ťažila otázka - záleží jej na ňom natoľko, aby s ním žila mizerný život?

---
Kate

,,Ja..." Kate to nedokázala povedať. Vedela, že to zraní mnohých ľudí. Aj ju to ranilo. Ale musela to povedať.

Julian mal vlastný život, domov a rodinu. Dokázal čítať a písať, mal prácu. Ona nemala nič.

Život? Jej skončil, keď Helen zomrela.
Domov? Ako môže svoj dom ešte nazývať domovom, keď ho opustila?
Rodinu?

Na chvíľu sa zastavila. Toľko myslela na seba, na svoje pocity, svoj život a svoju budúcnosť, že jej sebeckosť zatienila osobu, ktorá jej v živote ostala - ktorá jej život dala. Mamu.

Jej mama sa nedokázala postarať sama o seba, to robila Helen. Kate bodli výčitky svedomia. Mala sa viac venovať svojej rodine. Nemala ju zanedbávať a nechať len tak. Mala pracovať, starať sa. Namiesto toho celý život strávila hrami, hádkami a leňošením.

Katein výraz stvrdol. Otvorila oči, ktoré posledné minúty držala zavreté, a zaťala päste. ,,Rozhodla som sa."

Julian objal Miu okolo pliec a zhlboka sa nadýchol. Mia odvrátila pohľad, Logan si začal hrýzť dolnú peru a Mei si nervózne prehrabla vlasy.

,,Prepáč, Julian. Ty - celá vaša rodina - pre mňa znamenáte viac, ako si dokážete predstaviť. Bol si pri mne vždy, keď som to potrebovala, no teraz potrebuješ byť pri rodine. Postarať sa o Miu, o rodičov, ísť do školy, nájsť si prácu. Aj ty, Mia. Potrebujete žiť normálny život. Viem, je to ťažké. Rada vám stále bude brániť vo všetkom dobrom, čo by ste chceli urobiť, ale prosím, žite normálny život. Nič viac od vás nechcem.
Zabudnite na mňa, zabudnite na to, čo sa stalo. Môžete ma nenávidieť, pochopím to. Ale môj život už nezmeníte. Asi mi bolo predurčené, že nikdy nebude normálny.
Pamätajte - snažím sa vytvoriť lepší svet pre vás."

Kate sa nadýchla a zadržala slzy. Videla, že nie je jediná. Nenávidela sa za to, že musí opustiť ľudí, ktorých miluje.

,,Nechcem vás ohroziť. Rada ma - nás - hľadá a vy ste ľudia, na ktorých mi záleží najviac. Nedovoľte im využiť to." Kate pocítila v ústach kovovú pachuť krvi, keď si zvnútra zahryzla do pery. ,,Prosím, postarajte sa o mamu."

Kate odvrátila zrak. Nedokázala pozrieť Julianovi do očí, ktoré teraz najväčšmi pripomínali búrkové mračná. Vložila si tvár do dlaní.

Julian

Vedel to. No aj tak tomu nedokázal uveriť.

,,Zahadzuješ svoj život, aby si mohla ujsť pred zákonom s ľuďmi, ktorých poriadne nepoznáš!" kričal Julian. Hnev a smútok v ňom vreli.

,,Viem."

,,Nechávaš nám na starosti tvoju mamu, akoby sme nemali vlastné problémy! Opúšťaš nás kvôli hlúpostiam, môžeš žiť normálny život, lenže to ty očividne nechceš!"

,,Nie sú to hlúposti," začala Mei, ale Kate ju prerušila.

,,Viem."

,,Všetko môže byť ako predtým..." Julianov krik náhle prešiel do šepotu. ,,Len ma neopúšťaj."

Kate pokrútila hlavou. Julian videl, ako zdvihla zrak a pozrela mu do očí. Vedel, že ho nechce opustiť. Tak prečo? Prečo?!

Nechal ryšavé vlasy, nech mu spadnú do tváre a sklonil hlavu. Nechcel, aby ho videli plakať. Zatínal zuby od hnevu a slzy sa mu rinuli po tvári.

Prečo?

Nedokázal si predstaviť, ako bude jeho život vyzerať potom. Vrátia sa domov - možno ich už hľadajú. Už nikdy však nebude nič tak, ako to bolo predtým. Bude musieť klamať, klamať všetkým. Svojej rodine, keď sa spýtajú, kde boli, keď budú vyzvedať, prečo už nechodí za Kate a prečo sa musia postarať o ich matku.

Kateinej mame, keď sa jej rozjasní myseľ a opýta sa, kde sú jej dcéry.

Takto bude teraz vyzerať jeho život? Plný klamstiev a viny?

Julian si zaboril ruky do vlasov a potiahol. Bolesť však bola príliš slabá na to, aby zabudol na všetko, čo sa doteraz dialo. Mal pocit, že stráca rozum.

Prečo?

Kate

Nechcela sa pozerať na Juliana, ako sa topí v zúfalstve. Bolo toho priveľa - priveľa zmien, priveľa smrti, priveľa všetkého.

Musela sa rozhodnúť. Cena za to bola jej minulosť. Vedela, že Julianov život sa zmení. Aj ten jej. Minulosť nechá za sebou a bude žiť tak, ako sa bude dať. Nechá za sebou všetko, čo poznala, a pustí sa do neznáma.

V malom priestore bolo ticho. Všetci sa topili v myšlienkach, nikto nechcel odísť a narušiť ten okamih. Pretože koniec tejto chvíle by znamenal koniec ich minulého života.

Kate nevedela, aký život žili Logan a Mei. Pravdepodobne si prešli cez mnoho zmien a ťažkých chvíľ, a táto zmena pre nich nebola ničím novým. Pridá sa k nim nový člen a ďalej budú žiť tak, ako doteraz.

Ale veľmi dobre vedela, že jej, Julianov, Miin život sa zmení od základov.

---

Ako prvá prehovorila Mia. ,,Neviem, čo nás čaká, keď odtiaľto vyjdeme, ale musíme ísť. Kate... veľa šťastia. Ešte sa uvidíme." S týmito slovami opatrne prešla pomedzi všetkých, ktorí tam sedeli, a otvorila poklop. Do zákopu vniklo svetlo a Kate videla červenovlasé dievča s očami farby hmly, ako sa na ňu usmiala a zmizla v húštine.

Počula, ako sa Julian zhlboka nadýchol a postavil sa. Pomaly k nej prešiel a vzal ju do náručia tak, ako keď boli prednedávnom v oceľových chodbách. Prišlo jej to tak dávno... Odvtedy sa toho veľa zmenilo.

Možno naposledy zaborila tvár do Julianovej hrude a on si ju tuhšie pritiahol, akoby ju ani nechcel pustiť. No potom povolil zovretie, pohladil ju po vlasoch, usmial sa na ňu a vyliezol von poklopom.

Kate zaplavil ľadový pokoj. Vedela, že to, čo urobila, bolo správne. Výčitky svedomia ešte úplne nezmizli, ale bola zmierená s tým, čo ju čaká.

Dokázala za sebou nechať minulosť a pustiť sa v ústrety budúcnosti.

~~~
V prvom rade ďakujem Majushi za to, že začala Mesto z ocele čítať a tým ma asi po pol roku nevedomky prinútila dokončiť túto kapitolu.

Pôvodne mala druhá časť začať až niekde medzi 14.-15. kapitolou, ale nakoniec to skončilo tak, že táto kapitola je koncom prvej časti.

Je trochu (dosť) nudnejšia a kratšia, ale čo už so mnou. Dúfam, že sa mi znova podarí začať písať - najlepšie pravidelne, ale ak nie, tak nech to aspoň nenechám čakať pol roka, ako to bolo teraz.

Viem, že to už asi nikto nečíta... A že sa mi asi trochu zmenil štýl písania. Ale ak to ešte niekto číta - čo si myslíte o tejto kapitole?

Som rada, že som sa k tomu vrátila...
Nina