Kate

Ešte stále ju neprestávalo udivovať, aké sú tie sny reálne. Cítila, ako jej bije srdce, počula svoj zrýchlený dych aj vrčanie vlkov. Pod rukou jej zapraskala vetvička.

Kate sa pokúšala spomenúť si na skúšku. Kvet, lúka, akoby spálená krajina, dvere... Dvere. Bez toho, aby sa postavila, sa začala obzerať okolo seba. Zbadala ich medzi stromami, len pár metrov za ňou. Rozbehla sa.

Vlci stáli v kruhu okolo nej, ale neboli dosť rýchli na to, aby ju dokázali úplne obkľúčiť. Prebehla pomedzi dve sivé vrčiace monštrá a kým sa stihli pohnúť, celou silou vrazila do dverí a vpadla do nich.

Tesne pred prebudením zacítila v nohe silnú, bodavú bolesť. Prudko sa posadila. Srdce jej bilo ako o život. Neuvedomovala si, kde je, ani prečo tam je, sústredila sa len na sústavné pulzovanie v členku.

Trasúcou sa rukou si pretrela oči a pozrela sa, čo spôsobuje ten nepríjemný pocit, ktorý cítila od prebudenia. Srdce jej vynechalo úder. Nohu mala celú od krvi, bolo na nej vidieť stopy po vlčích zuboch.

Spomenula si na Loganove slová: ,,Musíš sa naučiť rozoznať normálne sny a sny predpovedajúce budúcnosť. Základ je to, že ak si zo sna niečo prinesieš - či už hmotné, alebo nejaký škrabanec, bola to predpoveď."

Opatrne dvihla zrak. Blížila sa k nej svorka vlkov.

---

Valery

Len čo ostatní opustili miestnosť so slovami, že si má odpočinúť, Val vyčerpane klesla na vankúše a zavrela oči. Po niekoľkých sekundách ich však otvorila, zmierená s tým, že s hlavou plnou myšlienok sa jej za bieleho dňa nepodarí zaspať.

Myšlienky jej zablúdili k bratom. Pri myšlienke na nich sa usmiala. Ani tí, čo ju už poznali dlho, napríklad Logan, by si nikdy neboli pomysleli, že Val je starostlivá staršia sestra. Svojich bratov milovala viac, ako si mohla dovoliť, keďže ako vodkyňa ich malej skupiny Nadprirodzených sa nechcela k nikomu príliš viazať. V tomto prípade to však nešlo.

To, že na bratoch jej záleží viac, ako by možno bolo bežné, si uvedomila až vtedy, keď od nich bola násilne odvedená. Bola zvyknutá na ich prítomnosť, na ich malé šarvátky i na hlúpe hry, ktoré ako deti vymýšľali. Žili pokojný život... teda kým sa všetko nepokazilo.

Začalo to tým, že sa v noci zobudila na zvláštny sen - snívalo sa jej, že sa do ich rodiny narodí ďalšie dieťa, jej brat. Teraz si vynadala, že o tom sne povedala mame, ale v tom čase mala len šesť rokov, takže prvé, čo urobila po prebudení, bolo to, že bežala za mamou a celý jej ho vyrozprávala. Jej mama sa len zasmiala, no ostala zarazená, keď sa po niekoľkých dňoch, možno aj mesiacoch, dozvedela, že naozaj čaká dieťa.

Ďalší sen sa zjavil až po roku a niekoľkých mesiacoch, keď Val pribehla do izby svojej mamy so slzami v očiach a vyrozprávala jej, čo sa udialo vo sne, ktorý sa jej práve dosníval. Boli u doktora Coala. Podľa toho, čo Val zo sna zistila, bol Matthew chorý, takže potreboval lieky - a tie sa dali zohnať len so súhlasom doktora. Zlá správa prišla vtedy, keď im Coal povedal, že Matthewovi nepomôžu obyčajné lieky, že choroba sa u neho prejavila horšie, ako pri starších deťoch a je pravdepodobné, že zomrie.

Keď sa na to Val spätne pozrela, jej mama sa vtedy zatvárila veľmi záhadne, no utešila Val, akoby sa nič nedialo a opakovala, že to je len sen. Správa o tom, že jej najmladší syn zomiera, ju však - aj napriek všetkému - zasiahla. Celé dni presedela pri Matthewovi v nemocnici, o deti sa staral len otec.

Najväčší šok prišiel vtedy, keď Val oznámila mame ďalší sen. Bol plný sĺz a ľudí v čiernej farbe, čo v tom čase nepochopila, jej mame však došlo, že to bol pohreb. Topila sa v slzách celé dni, mysliac si, že onedlho stratia jedného člena rodiny. To sa však nestalo. Matthew to prežil. Bol pripútaný na lôžko a celé týždne v kritickom stave, ale žil. A to spôsobilo lavínu udalostí, ktoré si Val sústavne vyčítala.

Jej mama začala robiť pokusy, stala sa uznávanou lekárkou a spolu s doktorom Coalom bojovala za založenie Laboratórií, ktoré navonok vyzerali ako neškodná organizácia zaoberajúca sa výskumom chorôb a nových liekov, v skutočnosti však skúmala len jednu vec - Nadprirodzených.

A dvaja súrodenci boli jednými z prvých pokusných králikov - Val ako Nadprirodzená a Matthew ako ten, ktorého sa snažili na Nadprirodzeného násilím zmeniť.

Val sa konečne podarilo vyhrabať z myšlienok, spomienok a všetkého, čo sa jej preháňalo hlavou. Jej telo bolo naplnené planúcim hnevom, nenávisťou... a pomstou. Nedovolí, aby sa jej matka hrala na Boha a pokúšala sa rozhodovať o osudoch iných ľudí. Bude bojovať zo všetkých síl, nech to bude stáť čokoľvek.

Alebo nie?

---

Kate

Všetko bolo ako spomalené. Mala pocit, že vlky sa vôbec nehýbu a čas neplynie, ale búšenie srdca jej dokázalo opak. Prečo sa nehýbu?

Kate za sebou začula zavrčanie, strhla a otočila sa. Niekoľko vlkov odhalilo tesáky.

V duchu vlky počítala. Jeden, dva, tri, štyri... dokopy ich bolo sedem. Až po chvíli si uvedomila, že vlky sa skutočne hýbu. Pomaly, pomaličky, aby si to nevšimla a nemala šancu na útek, ju obkľučovali. ,Šancu nemám tak či tak,' pomyslela si vystrašene.

Chvíľu zvažovala, či má ujsť. Vedela, že by sa to nepodarilo, ale nechcela sa vzdať len tak ľahko. No nohy ju neposlúchali. Nedokázala sa ani postaviť, nieto ešte utiecť. V diaľke sa ozvalo zapraskanie konárov.

Odrazu si spomenula. Výstrel. Helen. Vnútro jej zaplnil pokoj. V jednej chvíli sa všetky jej myšlienky zmenili a utekali úplne iným smerom. Znovu bude s Helen. Už žiadne pocity beznádeje a prázdnoty. A uvidí aj otca.

Znovu sa ozvalo zapraskanie, tentoraz hlasnejšie. Zdalo sa, že vlky to rozzúrilo. Kate sa aj napriek pretrvávajúcej bolesti v nohe usmiala. Ešte nikdy nebola tak blízko smrti, ale v tej chvíli to bolo jedno.

Videla, ako sa jeden z vlkov odrazil od zeme. Konečne...

---

Julian

,,Je. To. Nanič. Koľkokrát to mám ešte zopakovať? Vráťme sa domov. Som hladná. Pochop, Kate skrátka utiekla. A keď sme už pri tom, aj my. Naozaj by sme sa mali vrátiť, Julian. Julian!" Strhol sa. Jeho sestra stála medzi dvoma stromami a o jeden z nich sa opierala. Prstami si masírovala spánky. ,,Už nevládzem. Vlastne ani neviem, kde sme. A predpokladám, že ty tiež nie," zagánila naňho.

,,Nemôžme sa vzdať," odhodlane a s istotou tvrdil Julian, načo Mia len dvihla obočie. Jej brat vzdychol. ,,Pozri, Kate je ako moja sestra. Keby som sa ja len tak vyparil, ty by si ma nehľadala?" Miine obočie zmizlo v jasnočervených vlasoch a pokrútila hlavou. Julianove kútiky úst sa vykrútili do úškrnu. Mia sa zamračila a jej hnev pomaly narastal.

,,Je to jej rozhodnutie, nemáš právo doň zasahovať a tváriť sa, akoby ju niekto uniesol len preto, že ty si sa rozhodol vydierať nejakého strážnika a ty si seba, ju a aj mňa zatiahol do tohto všetkého. Nemienim ju hľadať po celom svete a hrať sa na hrdinu, pretože, Julian, svet nie je ako v tých hlúpych knihách, v ktorých máš stále zaborený nos. Toto je realita. Ľudia robia vlastné rozhodnutia, nie je to príbeh so šťastným koncom. Nemôžme ovplyvňovať životy iných, to môže len Rada. Nie, neznamená to, že súhlasím so všetkým, čo Rada robí, ale my nemáme právo to zmeniť! Tak sa s tým konečne zmier!"

Julian zarazene hľadel, ako Mia z celej sily hodila veci o zem a prudko vyrazila hlbšie do lesa. Vzkypel v ňom hnev. ,,Dobre, choď si! Je mi jedno, čo sa ti stane, či ťa zabijú divé zvery alebo sa objavíš niekde na opačnom konci sveta. Sama tvrdíš, že každý má právo na vlastné rozhodnutie, takže ja ti nebudem brániť v tom, aby si nakráčala priamo do náruče smrti! Je. Mi. To. JEDNO! POČUJEŠ?!"

Mia sa neobrátila, jediná odozva na Julianovo hulákanie bolo to, že z neďalekého stromu vyletel vták a vzlietol do výšin. Rozhodnutý utíšiť svoj hnev celou silou vrazil päsťou do najbližšieho stromu. Nepomohlo to, len ho rozbolela ruka a bol stále rovnako nahnevaný, tentoraz už aj na seba.

S dupotom prešiel k veciam, ktoré Mia zahodila, a vyhodil si ich na plecia. Ťarcha sa zdvojnásobila. Už sa neunúval hrdo kráčať, šuchotal cez vyschnuté listy, ktorými bola pokrytá celá zem. Z času na čas si niečo nahnevane zamrmlal alebo kopol do kameňa, ktorý mu zavadzal - aspoň Julian mal ten pocit. Bol nahnevaný na celý svet, na Miu, na seba, dokonca aj na Kate. Chcel len, aby mu všetci dali pokoj.

Poprvý raz začal premýšľať nad tým, či Mia predsa len nemala pravdu.

---

Práve sa chystal odpočinúť si, keď začul zapraskanie. Tiché, v šume vetra ho takmer prepočul, ale predsa. Zastal a započúval sa. V lese bolo ticho, bolo počuť len tichý spev vtákov z výšin na stromoch.

Odrazu niečo vybehlo z hustého krovia napravo od neho. Nieslo sa za tým čosi červené, akoby to horelo...

,,Bež, Julian! BEŽ!" vykríkla - ako Julian práve zistil - Mia. Mal chuť niečo vykríknuť, vynadať jej, hádať sa s ňou, no všetky negatívne pocity sa vyparili, len čo začul štekot, vrčanie a dupot láb. Nemal čas zamýšľať sa nad tým, čo robia vlky cez deň v lese, ani nad tým, prečo majú žiarivo červené oči. Rozum mu kázal bežať a Julian sa neodvážil neposlúchnuť ho.

Zhodil veci z pliec a bežal tým istým smerom, ako predtým Mia. Poháňal ho strach, nielen o vlastný život, ale napriek hnevu aj o Miu. Konáre stromov ho šľahali do tváre, pichalo ho v boku a nedokázal sa poriadne nadýchnuť, no prinútil sa bežať ďalej.

Nevedel, čo vlastne čakal. Že budú rýchlejší ako vlky, ktoré majú väčšiu výdrž a k tomu štyri nohy? Že sa im nejakým spôsobom podarí dostať späť do mesta, kde by tie pekelné tvory nemali takú dobrú šancu? Alebo si myslel, že ako zázrakom sa mu objavia nadprirodzené schopnosti a dokáže sa vyšplhať na strom ako veverica?

Nemalo to zmysel. Aj napriek tomu, že mali náskok, vlky ich dobiehali. Všetko sa zdalo byť stratené. Lenže v tej chvíli zbadal, ako Mia vbehla do hustého krovia. Nevedel, ako to zabráni vlkom nasledovať ich, ale uvedomil si, že je to aspoň nejaká nádej. Vbehol do húštiny.

A okamžite pochopil, prečo ich vlky nebudú nasledovať. Prvým dôvodom boli tŕnisté konáre, ktoré ho šľahali po celom tele. Druhým to, že sa pod ním prepadla zem, len čo vošiel medzi prvé kríky.

Pád na chrbát mu vyrazil dych, videl, ako Mia zabuchla nejaký poklop. Ozval sa dupot láb, keď po ňom prebehli dva vlky. Mierne sa prehol, no nepraskol a vlky bežali ďalej. Julian lapal po dychu a triasol sa.

Ležal v blatistej jame, hlbokej asi dva metre a rovnako širokej. Ani zďaleka nepripomínala oceľové chodby pod mestom.

,,Voj...nový... zákop," prudko vydychovala Mia, špinavá od krvi a blata rovnako ako Julian a klesla na zem. Mláka bahna pod ňou zašpľachotala.

V úplnom tichu sa pokúšali lapiť dych. Teraz, keď v nich neprúdilo toľko adrenalínu, ich rany začali štípať a nohy od behu boleli. Julian nedokázal ani dvihnúť hlavu, len ticho ležal. Úplne zabudli, že keď sa naposledy stretli, skončilo to hádkou. Zamrzelo ho, že to mohlo byť posledné, čo spolu v živote robili.

Keď sa mu konečne podarilo chytiť dych, posadil sa a oprel sa o hrboľatú stenu. ,,Ako si to tu našla?" opýtal sa, aby prerušil trápne ticho. Mia sa prudko nadýchla, akoby mu chcela niečo odvrknúť, no potom len vyčerpane vydýchla.

,,Keď som raz utekala pred strážnikom, lebo si všimol, že som okradla nejakú bohatú paniu, vedela som, že kvôli jednej minci za mnou určite nepôjde do krovia plného tŕňov, tak som zariskovala a vbehla sem. A čo sa nestalo - prepadla som sa presne, ako teraz ty," uškrnula sa a hľadela na brata. ,,Ešte niekoľkokrát som sa to tu pokúšala nájsť, ale toto miesto akoby odrazu neexistovalo. Napokon som to skúsila inak - vrátila som sa na miesto krádeže a odtiaľ som šla sem, skrátka som predstierala, že pred niekým utekám."

Mia sa zhlboka nadýchla a chcela znova začať rozprávať, ale Julian ju prerušil. ,,To mi môžeš porozprávať inokedy, teraz ma zaujíma, ako si našla mňa a tie vlky."

,,Sledovala som ťa, chcela som zistiť, či vieš, kde sa nachádzaš. Odpoveď bola jednoznačná už po niekoľkých minútach - nemal si ani poňatia," uškrnula sa Mia. Potom znovu nastalo ticho.

Ešte niekoľko minút ležali v zákope, potom ich omrzelo čakať a dospeli k záveru, že vlky už určite odišli. Vydriapali sa k východu a preliezli cez poklop do tŕnistej húšťavy.

,,Veď ma," zamrmlal Julian. Mia sa automaticky pohla jedným smerom, pričom jej brat nemal ani len tušenie, odkiaľ prišli. Zdalo sa, že kríky nemajú konca, keď sa pred nimi zjavila čistinka.

Na ktorej ležala Kate, obkľúčená siedmimi vlkmi. A jeden z nich sa práve pripravoval na skok.

---

Kate

Videla, ako sa vlk vymrštil do vzduchu, keď vzápätí zaskučal a zvalil sa na zem. Z boku sa mu valila krv. Kate prižmúrila oči. Nechcela sa na to pozerať.

Ostatné vlky nečakali dlho a vrhli sa na ňu. Okrem pretrvávajúcej bolesti v nohe však nezacítila ani tesáky, ani pazúry zúrivých šeliem, počula len výstrely, pričom aj tie prichádzali akoby z veľkej diaľky. Pomaly otvorila oči.

Čistina, na ktorej ležala, bola pokrytá krvou ranených zverov. Všetky do jedného mali v tele dieru - či už od guľky, alebo úzkej čepele katany. Jeden z vlkov mal v boku zabodnutú dýku.

Kate sa pomaly posadila a poobzerala sa okolo. Spomedzi stromov sa vynoril Logan s Mei. Z druhej strany čistinky, z hustého krovia, sa vynorili Julian s Miou, celí od krvi.

Naozaj nevedela, čo si má myslieť, kým sa na ňu Julian odrazu nevrhol. Mia tiež podišla bližšie. Červenovlasý chlapec behal pohľadom medzi Loganom, Mei, Kate a Miou, keď sa ozvalo šťuknutie.

,,Odstúp od nej. Inak ťa budem musieť zastreliť."

***
Takžeee... Tentokrát nebol medzi vydaním jednej a druhej kapitoly až taký dlhý čas, alebo sa mýlim?

To však nie je to, čo som chcela napísať. Podstatou je, že:
1. Ďakujem za vyše tristo prečítaní a šesťdesiat (myslím) votov!
2. Bol v tejto kapitole príliš veľký chaos?
3. Bola príliš dlhá?
4. Dáva ten príbeh (ako celok) zmysel?
5. Pomaly sa blížime ku koncu prvej časti :))))))) kto sa teší tak ako ja?
6. Konečne, KONEČNE sa Julian a Mia správali ako súrodenci :D viem, že tie postavy píšem ja, ale Julian ma neskutočne štval. Preto vám s potešením oznamujem, že po kapitole 11. sa v tomto príbehu nevyskytne.

POČKAŤ! To snáď nie je pravda! #1 in Paranormal! ĎAKUJEM!

Asi koniec oznamu. Ďakujem za prečítanie a prípadný vote a verím, že niekto na moje otázky odpovie.