Vošla som do domu. Bolo tu príliš veľké ticho.

„Je niekto doma?" zavolala som.

„Cala!" vybehla z kuchyne moja staršia sestra Lydia. Oči jej žiarili od nadšenia. Nadvihla som obočie. Otvárala som ústa na otázku, no predbehla ma s odpoveďou.

„Konečne máme dom pre seba," zvýskla. Vyvalila som oči.

„Naši už šli na ten večierok a skôr ako zajtra na obed ich nečakám."

V hlave sa mi rozsvietilo. Jasné, dnes mali ísť naši rodičia na jeden večierok, na ktorý otec piekol aj niekoľko koláčov. Takže rodičia dnes nebudú v noci doma. Vrátia sa najskôr ráno. Takže noc patrí mne. A mesiac je práve v splne. Dokonca aj počasie mi hrá do karát. Sprisahanecky som žmurkla na Lydiu.

„Ja sa budem tváriť, že si bola v izbe celú noc a vôbec si nebehala po vonku," uškrnula sa na mňa.

„A ja som Alarica ani náhodou nezazrela v dome," vrátila som jej úškrn.

Obe sme sa rozosmiali a zamierili do kuchyne, aby sme našli niečo pod zub. Lydia nachystala jedlo, ja som sa postarala o nápoje. Pustili sme sa do jedla. Nie je veľa nocí, kedy mám s Lydiou dom iba pre seba. Avšak, keď už sa naskytne príležitosť, bola by hlúposť premárniť ju. Už po prvýkrát sme začali špekulovať, a samozrejme, obchádzať rodičovské pravidlá. Zo začiatku brala Lydia svoju zodpovednosť staršej sestry veľmi vážne, no ona si mohla robiť, čo chcela. Bolo to nefér. Pozvala si na noc svoje kamarátky, s ktorými urobila veľký neporiadok. Ráno, keď odišli, Lydia to nestihla upratať. Keď to rodičia videli, veľmi sa na ňu nahnevali. Bolo mi sestry ľúto, tak som prišla pred oboch rodičov a povedala im, že ja za všetko môžem, pretože som Lydiou donútila hrať sa v bunkri. Rodičia mi uverili a o Lydiinej návšteve sa nikdy nedozvedeli. Odvtedy je ku mne sestra oveľa zhovievavejšia, kryjeme si navzájom chrbát. Vie, že sa rada po nociach túlam. Pred očami sa mi vtedy odkrýval nový svet. Dokáže ututlať pre rodičmi, keď meškám a ja ju naopak zachraňujem, keď sa zdrží s kamarátkami alebo s chalanom, ktorý jej počaril.

„Pôjdeš aj dnes na lúku?" zaujímala sa.

„Áno. Dnes budú pekne vidieť hviezdy. Chceš sa pridať?"

„Nie. S Alaricom mám na pláne niečo iné."

„Detaily si nechaj pre seba!" rozosmiala som sa.

„Pôjdeš aj so Zackom?"

„Asi nie. Dnes to nedopadlo najlepšie."

Porozprávala som Lydii, čo sa dnes udialo. Mlčky ma počúvala. Mračila sa však, čo som nekomentovala. Nepáčilo sa jej, že chodím do lesa a už vôbec nie, že až k hraniciam, no nikdy to rodičom nepovedala. Taká bola nepísaná sesterská dohoda. Nikdy sme na seba nebonzovali. Vedela, že aj ja nesúhlasím s mnohými vecami, ktoré ona robí, ale nepredhadzujem jej to pred oči a už vôbec sa to nedozvedia uši dospelých.

„Neviem, no v poslednom čase je Zack voči lesu odmeraný. Kedysi som ho nemusela presviedčať, ale teraz ho priam ťahám."

„Možno chlapec dostal rozum a bojí sa o teba. Možno sa do teba zamiloval a nevie si predstaviť, že by ťa uniesol vlk," podpichla ma Lydia. Vyprskla som do smiechu.

„Skôr by ma tomu vlkovi po dnešku asi aj hodil," zavrtela som pobavene hlavou.

„Nie, on by sa o teba s ním pobil. Vieš, aby bol v tvojich očiach hrdina a ty by si mu potom venovala sladký bozk vďaky," nedala sa.

„Dočerta, nie! Zack je môj najlepší priateľ!"

„Ale je sexy. Keby to nebolo čudné, dala by som si povedať."

„Choď do pekla!" 

Rozosmiali sme sa. Spratali sme po sebe riad. Na nočnú oblohu vystúpila prvá hviezda. V ten moment sa ozvalo zaklopanie. Sestra utekala otvoriť, zatiaľ, čo ja som sa chystala na výpravu do lesa. Zastrčila som si dýku za opasok, hoci netuším, ako by som ju použila na obranu, keď do obývačky vošiel pekný tmavovlasý chlapec. Usmial sa na mňa.

„Ahoj, Cala."

„Ahoj, Alaric," oplatila som mu úsmev. Stisla som Lydii rameno a utekala do noci.

Vyhýbala som sa rušným uliciam, kde ľudia pili, hrali karty, oslavovali... Som dcéra pekára a naše mesto je malé, takže sa tu mnohí poznáme. Ak by ma niekto zahliadol isto by žaloval otcovi, ktorý nemá ani poňatia, kam po celý čas so Zackom chodím. Myslel si, že sa túlame iba po uliciach či smerujeme k druhému mestu. Netuším, čo by robil, keby sa dozvedel pravdu. Cesty som mala dávno zmapované, vedela som, kde sa môžem pohybovať, ktorým uličkám sa mám vyhnúť. So psami som sa spriatelila, mačky po mne nesyčali, nechávali ma prejsť. Ak by ma niekto zahliadol, vedela by som sa ukryť do krovia alebo za roh. Už len pár blokov. Nohy tlmene dopadali na chodník, srdce sa silnejšie rozbúchalo. Na perách mi svietil úškrn. Milujem ten pocit slobody, vzrušenia. Je to sladký prísľub krásneho zážitku. Konečne som minula posledný dom. Ešte som zrýchlila a utekala na lúku. Keď som nechala domy ďaleko za sebou, stiahla som si kapucňu z tváre, vystrela ruky a vykríkla. Vietor mi rozstrapatil vlasy.

Moja fantázia utiekla ďaleko od reality. Nebola som viac dievčaťom, bola som vlčica. Videla som ako vlk, mala som zrazu silnejšie nohy, predstavovala som si, ako predo mnou beží moja svorka. Sem-tam ma ich chvosty šibli do tváre. Predierali sme sa spolu skrz vysokú trávu, pomedzi kvety a utekali späť do nášho domova. Laby tíško dopadali na tvrdú zem, pazúry sa zarývali do hliny. Bola som rýchla. Predbehla som prvého vlka a bola na čele. Viedla som svorku pod okrúhlym mesiacom, ktorý bol jediný svedok našej zábavy. Vietor mi strapatil srsť. Vybehla som na kraj lesa, vyskočila som na skalu. Srdce mi tĺklo nadšením. Bola som jednoducho šťastná. Nemohla som si pomôcť, natiahla som krk, zaklonila hlavu a vypustila zo seba hlas. Zavyla som lesu, mesiacu aj hviezdam. Chcela som, aby krásavec nado mnou vedel, aká som vďačná, že dnes so svojimi ovcami tak žiari a ponúkol mi túto možnosť byť šťastná. Môj spev sa ozýval okolím. Dokonca mi prišla aj odpoveď. Sklonila som hlavu a otvorila oči. 

Vykríkla som. Šokovaná som vyskočila do vzduchu, no dopadla som mimo skalu do trávy na bok. Natiahla som pred seba svoje končatiny. Hrdlo mi zovrel šok. Moje nohy i ruky boli preč. Miesto nich som mala obrovské biele laby. Snažila som sa otočiť na brucho. Z hrdla sa mi dral čudný vrčavý zvuk. Ja som skutočne vrčala. Keď som sa konečne postavila, otáčala som hlavou, aby som zistila, čo sa to so mnou dopekla stalo. Vyvrátila som ju najviac ako sa dalo a opäť vyskočila. Laby boli len začiatok. Moje telo je preč. Je preč! Miesto hladkej pokožky mám teraz biely kožuch. Teda nie tak úplne biely, je z časti striebristý alebo sa mi to zdá? Dopekla! Farba teraz nie je podstatná! Ako je možné, že mám vôbec srsť?! 

Čosi zašuchotalo. Toto nie je dobré. Vonku sú predsa lovci a ja som teraz v nepriateľovom tele. Ak ma takto nájdu, zabijú ma. Toto vôbec nie je dobré. Pre dnešok mi lovcov už stačilo. Rozbehla som sa preč od nebezpečného zvuku. Čo sa to so mnou deje?! Blížila som sa k hraniciam. Ak sa dostanem do Moanne lovci ma len odoženú hlbšie do lesa, ale dajú mi pokoj. Potom, keď sa dostanem nejako naspäť k svojmu ľudskému ja, vymyslím, ako sa prešmyknem naspäť. Cítila som, že sú mi za pätami, počula som dupot kopýt. Čoskoro ma zbadajú. 

Avšak v ten moment sa neďaleko mňa ozvalo vytie. Niekto bežal neďaleko mňa, nedával si pozor, kam stúpa, vetvičky sa lámali, lístie príliš nahlas šuchotalo. Odbočila som, zatiaľ, čo lovci sa hnali za novou obeťou. Nezastavovala som sa. Utekala som k hraniciam, keď sa predo mnou zjavil obrovský čierny vlk. Prudko som zabrzdila. Sklopila som uši, sklonila tvár, vtiahla chvost medzi nohy. Trhol ušami. Zavrčal a mykol hlavou. No, nehýbal sa. Bála som sa ho. Urobila som krok vzad, on urobil krok dopredu. Vytreštila som oči a skôr ako som sa spamätala, utekala som od neho preč. Obzrela som sa ponad plece, či ma sleduje, avšak nikoho som nevidela. Vydýchla som si, no v tom som sa prepadla niekam do neznáma. Chcela som vykríknuť, ale v mojom podaní to znelo ako šteňacie skučanie. 

Keď som dopadla, neskutočne ma zabolelo celé telo. Potriasla som veľkou hlavou. Zdvihla som tvár k otvoru, ktorým som sem zletela, no začula som dupot kopýt. Zadržala som dych a okamžite sa vyškriabala na laby. Pritisla som sa k stene. Modlila som sa, nech je po všetkom. Nech som opäť vo svojom ľudskom tele, nech lovci aj vlci zmiznú. Prosila som noc, nech ma ukryje, nech svojimi tieňmi zmätie mojich prenasledovateľov. Srdce mi išlo z hrude vyskočiť. Šialené. Všetko to je šialené. Keď zvuky kopýt dozneli, vydýchla som si. Pozrela som do zeme, no čakal ma ďalší šok. Opäť som mala svoje ľudské nohy obuté v čižmách. Oprela som sa o skalnatú stenu. Prehrabla som si vlasy. Toto sa nemohlo stať. Asi som sa zbláznila. Moja fantázia predbehla zdravý rozum. 

Zavrtela som hlavou a vykročila, aby som našla východ. Jaskyňa, v ktorej som sa ocitla nebola práve rozľahlá. Aspoň sa tak nejavila na prvý pohľad, no potom mi zrak spadol na úzke vchody. Ocitla som sa, zjavne, v predsieni. Mala som šťastie, že som nespadla priamo do toho jazera. Prechádzala som okolo neho a všímala si chodby na opačnej strane. Opatrne som sa priblížila k jazeru, aby som mala lepší výhľad. Toto miesto ma respektíve zachránilo. Nebolo ani tak desivé ako väčšina jaskýň, do ktorých som vliezla. Došla som až na okraj skalnatého brehu. Kam vedú tamtie chodby? Možno je jaskyňa širšia alebo má lepší východ? Teraz som to však nemohla riešiť. Musím sa dostať späť do Wamby. Odvrátila som tvár od druhej strany brehu, no kútikom oka som zazrela svoj odraz. Prudko som sa otočila naspäť k jazeru a pozrela na hladinu. Ja nesnívam. Z hladiny na mňa hľadela vlčia tvár. Naklonila som hlavu nabok, vlk na hladine urobil to isté. Vyplazila som jazyk, vlk tiež. Neveriacky som zízala na ten odraz. Zatriasla som hlavou, aby som sa spamätala. Toto nie je možné! Chvíľu som na seba len neveriacky zízala, vlk kopíroval môj šok. Opäť som potriasla hlavou. Dopekla, však ja sa musím dostať do Wamby!

Utekala som k miestu, odkiaľ som spadla. Nebude to až také náročné vybehnúť, aspoň myslím. Zhlboka som sa nadýchla a začala sa škriabať hore. Pridržiavala som sa skalnatej steny. Sem-tam som zakopla, ale udržala som sa na nohách. Otvor bol pomerne úzky, ani dvaja ľudia by sa vedľa seba nezmestili. Konečne som zbadala mesačný lúč, ktorý  presvital skrz lišajníky skrývajúce otvor. Usmiala som sa a vyšla do svitu mesiaca. Obzrela som sa. Keby som tadeto kráčala cez denné svetlo, ani vtedy by som si nevšimla tento otvor. Poobzerala som sa. Nebola som ďaleko od hranice. Nemôžem uveriť, že sme toto miesto so Zackom nenašli dávno. Bolo skryté za jedným väčším balvanom tesne pri vytýčenej zruinovanej hranici. Stále som bola vo Wambe. Otočila som sa a ponáhľala sa naspäť do mesta. Šťastena stála na mojej strane. Lovcom som viac nestretla. Avšak, keď som sa ocitla na lúke, opäť sa ozvalo vytie. Usmiala som sa.

„Ďakujem ti."

Natiahla som si kapucňu a rozbehla sa domov. Jeden vlk ma zachránil, odviedol odo mňa pozornosť. Hoci ten druhý ma desil, jeden mi pomohol. Možno nie sú beštie z Moanne také nebezpečné. 

Dostať sa do domu už nebolo také náročné. Preskočila som bránku a utekala k zadnému vchodu. Opatrne som otvorila. Nechcela som Lydiu vyrušiť pri jej chvíľke s Alaricom. Načúvala som. Našľapovala som, čo najtichšie, aby som ani náhodou na seba neupozorňovala. Dostala som sa do obývacej izby, no nikto tu nebol. Vydýchla som si. Takže sú v Lydiinej izbe. Utekala som po schodoch do tej svojej. Zamestnávala som hlavu lesom a modlila sa, nech nezačujem niečo, čo by som mohla ľutovať. Mám Lydiu rada, ale niekedy je celkom hlučná, navyše si myslí, že som vonku. Zakryla som si pre istotu uši dlaňami a nezložila ich, pokiaľ som nezatvorila dvere svojej izby. 

Otvorila som okno a vyklonila sa von. Vánok mi pohladil pokožku. Keď toto poviem Zackovi, neuverí mi.  Avšak môžem mu to dokázať. Viem, že som mu sľúbila, že ho do lesa nebudem viac ťahať a už vôbec nie tak ďaleko, ale toto je výnimka. Je to môj najlepší priateľ, neodsúdi ma. A ak som jediná vlčica vo Wambe, potrebujem niekoho, kto o tom bude vedieť, komu budem môcť veriť. Vzhliadla som k mesiacu v splne, na perách mi žiaril úsmev.

„Plníš priania?" zašepkala som.