Nikdy som si nemohla byť istá svojim pôvodom. Po tom, ako moji rodičia tragicky zahynuli pri autonehode, som bola adoptovaná. No pokiaľ si spomínam, tak som zo svojou biologickou rodinou žila obyčajným ľudským životom.

Nemyslím si, že človek sa vampyrom narodí len tak z ničoho nič. Niekto z mojich predkov musel byť vampyr. Možno môj otec, alebo moja mama. Rozhodne sa ho na to musím opýtať, len čo to bude možné.

Sadla som si k počítaču a skontrolovala e-maily. Tentokrát nič. Nevadí.

Aj cez husté mraky bolo jasne vidieť ako sa slnko chystá k odchodu a mesiac sa nedočkavo trasie, aby ho mohol nahradiť.

Náhle som si všimla v lúči zapadajúceho slnka niečo zvláštne za mojim oknom. Ležalo to na parapete. Malý nenápadný balíček.

Kto ho sem len mohol dať? Prekvapilo ma to a vydesilo zároveň, prečítala som meno na kartičke zastrčenej pod lankom, stálo tam moje meno, napísané neznámym, no elegantným rukopisom.

Otvorila som okno a poťažkala balíček v ruke. Bol celkom ľahučký. Otvorila som ho a objavila tam malú krabičku. Bola drevená a vyzerala starožitne. Na jej povrchu sa nachádzali rôzne rytiny. Otvorila som ju trasúcimi sa rukami a objavila nádherný strieborný prívesok s medailónom.

Rytiny na medailóne mi vyrazili dych. Tak komplikované a precízne vyobrazenie symbolov sa nevidí každý deň. Na prvý pohľad bolo jasné, že toto bola ručná práca šikovného zlatníka. Otočila som medailón v ruke a na jeho opačnej strane stálo okrasným písmom napísané:

Mors tua, Vita mea.

Myslím, že je to písané v latinčine, ale čo to vlastne znamená?

Otvorila som medailón.

V šoku som ho pustila a on dopadol na zem. Cúvla som od neho akoby v sebe skrýval smrteľné nebezpečenstvo.

Po chvíli som to už dlhšie nevydržala, zaklapla ho. Schovala som ho do jeho dreveného väzenia a schovala do spodného šuflíka môjho stola. Prítomnosť toho medailónu som si uvedomovala väčšmi než mi bolo milé, a následne ma vyľakalo pípnutie ohlasujúce nový mail.

Samozrejme, bol od anonyma.

Správa:

Tuším sa ti veľmi nepáči. Škoda.

To je prvé vodítko. Dovedie ťa k tvojej skutočnej rodine.

Odpoveď:

Máš postreh. Poznám ju. Len si neviem spomenúť... Nejde to. Čo to má znamenať? Moja rodina je už dávno mŕtva.

So slzami na krajíčku som zaklapla notebook. Hlava sa mi zrútila do dlaní a ťažko sa mi dýchalo.

„Estheeer." Ten veselý krik ma vytrhol z môjho temného sveta a uvedomila som si, že ten hlas poznám.

„Ahoj Cathy." Odpovedala som jej spoza stola.

„Čakala som viac nadšenia, keďže sme sa nevideli skoro dva týždne. To si hovoríš najlepšia priateľka?" Vždy ma rozosmiala svojim hraným hnevom a rozhorčením.

„Prepáč Cathy, ale som fakt unavená. V poslednej dobe je toho na mňa priveľa."

„Wow, že by sa tu počas mojej neprítomnosti stalo niečo, čo vyviedlo našu večne pokojnú Esther z rovnováhy?" Obočie sa jej stiahlo, tak ako vždy keď sa nad niečím horlivo zamýšľala. „Je v tom chlapec, však?" Podotkla s iskierkou nádeje v očiach.

„Niekoho som stretla." Pripustila som.

Žiaľ, rozhodne to nie je nikto s kým by som sa mohla pochváliť pred svojou roztekanou kamarátkou.

„Aký je? Musíš mi o ňom povedať úplne všetko!" Teraz sa mi do toho príliš nechcelo, tak som ju odbila tou najprimitívnejšou výhovorkou aká mi v tejto chvíli napadla.

„Som unavená Cathy. Poviem ti o tom zajtra, dobre?" Srdcervúce sklamanie na jej tvári vo mne vyvolalo pocit viny.

„Dobre, ale zajtra mi o ňom povieš úplne všetko, a neboj sa zájsť do detailov." Akoby niekto mávol kúzelným prútikom. V jedinom okamihu sa jej tvár opäť nadšene rozjasnila.

„Sľubujem."