Už som to doma dlhšie nevydržala a šla som sa prejsť. Vonku pražilo a ja som, ako inak, nemala slnečné okuliare. Moje posledné mi prisadol Mike a ja som odvtedy nepociťovala potrebu kupovať si ďalšie, no teraz som vyhľadala najbližší obchod s optikou a kúpila som si jedny poriadne drahé a extra tmavé.

Moje oči boli ako v bavlnke.

Najskôr som len tak blúdila v centre mesta a potom som toho mala odrazu dosť. Zatúžila som byť sama. Z centra som sa vybrala na predmestie, na ihrisko kam som s rodičmi chodila ako malá. Spomínam si ako tu bývalo rušno.

Teraz ihrisko zíva prázdnotou. Na starom dube s provizórnou hojdačkou sa ani list nepohol. Takmer to vyzeralo ako keby sa tu zastavil čas.

Vyrazila som k tomu dubu, pohladila ho po drsnej kôre a usadila sa na hojdačku.

Zem pod nohami sa mi stratila. Dobre známy mechanický pohyb nôh ma s každým záberom vyháňal bližšie k bezchybne modrej oblohe. Zavrela som oči a vnímala zvuk vetra, jeho chladný dotyk na mojej pokožke.

Keď som bola ešte malá, často som to robievala. Bolo to ako lietať. Roztiahla som ruky, ktoré sa stali mojimi krídlami, cítila som sa taká slobodná. Nechala som sa unášať tou predstavou a nechala problémy zmiznúť.

„Mal som taký pocit, že ťa tu nájdem." Jeho hlas sa ku mne doniesol z neďalekej ošarpanej lavičky.

Cítila som sa trápne, že ma tu takto niekto pristihol. Obzvlášť, že to bol práve on, môj známy cudzinec.

V snahe zahovoriť svoju detinskú situáciu som naň vychrlila prvú inteligentnú vec, čo ma napadla.

„Kto si?" Zastavila som hojdačku a venovala mu spoza okuliarov mierne vyčítavý pohľad.

„Tvoj Mentor." Tváril sa tak samozrejme, až mi to prišlo neuveriteľné. Určite vedel ako som tú otázku myslela. Zrejme však nebol pripravení dať mi konkrétnu odpoveď, tak ma odbil takým nezmyslom. To vo mne vyvolalo nedôveru.

„Mentor," zopakovala som zamyslene. Vlastne som nemala ani potuchy, kto to vlastne Mentor je. Asi som si to mala zistiť kým som bola ešte v bezpečí svojej potemnenej izby.

„Mám pocit, že s týmto výrazom si sa ešte nestretla. Mám pravdu?" Ten chalan je neskutočný. Číta mi myšlienky alebo čo?

„Svojim spôsobom." Odpovedal na nevyslovenú otázku.

Trapas. Ďalší už asi neprežijem.

„Nemaj strach." Zasmial sa. „Len dedukujem. Si očividne zmätená. Dovoľ aby som ti priblížil význam tohto slova." Úsmev na jeho tvári nebol posmešný, ale pôsobil úprimne.

„Dobre." Sústredene som sa započúvala do jeho zvučného hlasu.

„Slovo Mentor pochádza z gréckej mytológie. Mentor, bolo meno dobrého priateľom Odyssea, ktorý sa vypravil do trójskej vojny a požiadal svojho priateľa Mentora, aby sa postaral o jeho staršieho syna Telemachusa, a stal sa jeho učiteľom. Mentor a Telemachus si medzi sebou vypestovali blízko-otcovský vzťah, a preto osobné meno Mentor bolo prijaté v angličtine ako termín, ktorý znamená otec- ako učiteľ."

Presunul sa k dubu vedľa mňa a rovnako ako ja predtým, ho pohladil po drsnej kôre. „V podstate to slovo znamená, že som tvojim učiteľom. Budem ťa učiť ako prežiť v našom svete. Vo svete, ktorý je pre teba zatiaľ nepoznaný, ale nemaj strach. So mnou v ňom budeš v bezpečí."

„O akom svete to hovoríš?"

„O skrytom svete démonov. Hovorím o svete vampírov." Pripadalo mi to smiešne.

„Vampíri? To ako vážne?" Dramatická pauza. „Nehnevaj sa, ale neverím na rozprávky." Zoskočila som z hojdačky a vydala sa smerom z ihriska.

„Ja ťa predsa o ničom nepresviedčam. Avšak trvám na tom, aby si sa zamyslela nad touto možnosťou." Upieral na mňa svoj pevný pohľad. Myslím, že ak by som mu pohľad opätovala ešte chvíľu, tak by som uverila aj tomu, že som trpaslík. Všetko len preto, aby som mohla stráviť ďalšiu chvíľu v jeho prítomnosti. Bláznivé, aký vplyv mal na mňa tento zdanlivo obyčajný, i keď príťažlivý chalan.

„Zamyslím sa nad tým." Vedela som, že to skôr či neskôr urobím i bez jeho slov.

„Moje telefónne číslo máš," zakričal za mnou, a i on sa odvrátil k odchodu.

Šuchtala som sa celú cestu domov a premýšľala. Ihrisko sa mi zdalo od domu vzdialené na kilometre, a pritom to bolo pomalou chôdzou len niečo málo cez 20 minút.

Po príchode domov som zamierila priamo do svojej izby, pričom som za sebou automaticky zamkla dvere.

S povzdychom som sa hodila na okraj postele a periférnym videním zaregistrovala, že je len niečo krátko po 17. Vzhľadom k tomu, že televízia bola beznádejnou voľbou ako zabiť čas, som sa rozhodla opäť skontrolovať e-maily.

V schránke sa nachádzala len jedna správa pochádzajúca od bláznivého anonyma.

Správa:

HRA SA ZAČÍNA ESTHER.

OTVOR OČI A NÁSLEDUJ ZNAMENIA.

Odpoveď:

Poznáme sa? Ak áno, kto si?

Okamžitá odpoveď.

Správa:

PRIATEĽ.

Stručné a výstižné, avšak nanajvýš neuspokojivé.

Odpoveď:

Mám veľa priateľov a zlú pamäť. Mohol by si byť konkrétnejší?

Táto hra na mačku a myš ma naozaj nebaví.

Správa:

KTO POVEDAL ŽE TO BUDE ZÁBAVNÉ?

HĽADAJ V ZNAMENIACH.

NÁSLEDUJ ICH A ČOSKORO SA NAŠE POHĽADY STRETNÚ.

Mala som chuť kričať, ale bolo mi to k ničomu. Rozhodla som sa, že s týmto psychopatom už neprehodím jedinú správu.

Čas mi ubiehal až neuveriteľne pomaly a začala som sa cítiť unavená a podráždená zároveň.

Na notebooku som otvorila prehrávač a vložila doň album jednej z mojich obľúbených kapiel. Hudba ma čoskoro upokojila natoľko, že som bola schopná porozmýšľať o tom nezmysle s vampírmi.

Vlastne som o vampíroch nevedela vôbec nič. Moje vedomosti pochádzali prevažne z hororových a romantických filmov, alebo z literárnych diel. Skonštatovala som teda, že moje vedomosti v tejto oblasti sú pod bodom mrazu.

Nedalo mi to a vydala som sa k počítaču. Spustila som internetový prehliadač a vyťukala slovo vampír.

Takmer okamžite mi vyskočili stovky odkazov na filmy, knihy, rôzne skupiny, gothic oblečenie a stránky s podobnou tematikou. Preklikávala som sa nezmyslami a bojovala sama so sebou. Toto pátranie ma stálo zvyšky mojej trpezlivosti a jediné načo som narazila boli drísty o kolíkoch v srdci, krížoch, svätenej vode, cesnaku, opatreniach v hroboch, zatratených dušiach a krvi.

Žalostné. Pomyslela som si, a s rezignovaným povzdychom zložila hlavu do dlaní.

Nedokážem sa v tom vyznať. Internet ma dokonale zblbol a teraz už naozaj nemám potuchy, kde je pravda. Zdá sa, že nebudem mať na výber. Budem musieť požiadať toho chalana, aby mi predsa len všetko vysvetlil.

Bolo už dosť neskoro a tak som si išla ľahnúť. No cítila som sa zvláštne nabudená a plná energie. Obvykle som zaspala len čo sa moja hlava dotkla vankúša. Dnes však bolo všetko úplne iné. Po dlhom rozjímaní ma spánok konečne premohol.

Po celú dobu spánku ma trápili nočné mory, a dokonca som sa zopár krát zobudila celá spotená a rozklepaná.

Vlastne, keď sa tak nad tým zamýšľam, tak samotné sny neboli nejako obzvlášť desivé. Skôr ma desilo to, čo som v nich cítila. V každom jednom z tých snov som bola opustená a stratená. Pocit samoty mnou prestupoval a stupňoval sa. Desilo ma to. No nedalo sa pred tým ujsť. Kričala som, prosila i plakala, ale nikto mi neodpovedal. Ešte nikdy som sa necítila tak sama.

Zobudila som sa do sychravého počasia. Normálne by som zaúpela, prečo je ten svet taký nespravodlivý, no v mojom súčasnom stave mi to skôr vyčarilo úsmev na tvári. Žiaľ, hneď na to som si spomenula na tie nočné mory a striaslo ma.

Nechcem byť sama. Už nikdy nechcem cítiť to, čo v tých snoch. Náhle som schmatla telefón a zavolala jedinej osobe, ktorá by mi mohla pomôcť.

„Dobré ráno," ozval sa srdečným hlasom. „Takže si sa rozhodla vypočuť ma?"

„Mám na výber?"

„To záleží na uhle pohľadu..."

„Som z toho celého zmätená. Včera som skoro celú noc pátrala po internete a..."

„Nič moc si nenašla, však?"

„Vlastne ma to ešte viac poplietlo."

„Je dôležité aby boli mladí vampíri dobre informovaní."

„Hm..."

„Tak, kedy sa môžeme stretnúť?"

„Do toho počasia sa mi veľmi nechce."

„No, ale toto sa nedá prebrať pri posedení v kaviarni, príliš uší, to iste chápeš."

„A nemôžeš prísť ku mne? Spolubývajúca je na návšteve u rodičov," vypadlo zo mňa automaticky skôr, ako som si stihla zahryznúť do jazyka.

„V poriadku."

„Bývam..."

„Viem kde bývaš, Esther." Úsmev. Cítila som ho. Dokonca som si ho i predstavovala. „Prídem okolo obeda, môže byť?"

„Jasne."

„Maj sa." Obsadzovací tón.

Pozrela som na hodiny a zistila, že je len šesť hodín. Do obeda mi zostáva ešte kopec času. No ten náhly popud, ktorý ma prinútil zavolať jemu, ma tiež prinútil pozrieť si správy a hľadať mail od anonyma.

V mojej schránke boli dva nové maily.

1. [email protected] – RE: Ahoj

2. [email protected]

Okamžite som rozklikla správu od anonyma. Prekvapilo ma, že sa mi ozval, aj keď som mu neodpísala.

Správa:

Cítiš sa sama? Rozumiem ti.

Chcem ti len pomôcť. Vyhľadaj ma prosím.

Vždy je dobré mať priateľov.

Odpoveď:

Ako...? No, to je vlastne jedno.

Kde by som ťa mala hľadať "priateľ"?

Chvíľu som vyčkávala, no odpoveď nikde. Sklamane som zaklapla notebook.

Vydala som sa šuchtavým tempom do kúpeľne a hodila si horúcu sprchu. Jemne som sa namaľovala, a zo skrine vytiahla kopu oblečenia, ktoré skončilo úhľadne rozložené na mojej posteli.

Po dlhom, vnútornom súboji medzi oblečením sebavedomej šelmy, alebo teplákovej pohoďáčky, to vyhrali neutrálne džínsy.

Nakoniec som už len zabíjala čas bezmyšlienkovitým prepínaním televízie.

V tom sa odrazu ozvalo klopanie a pocítila som jeho prítomnosť. Vstala som, a otvorila mu dvere.

„Poď ďalej," pozvala som ho. Necítila som sa vo svojej koži len čo som ho zbadala. Vyzeral kúzelne. Takmer mi to vyrazilo dych. Na čiernych vlasoch sa mu leskli dažďové kvapky a ligotali sa ako diamanty, oči mu žiarili od vzrušenia a pery sa mu mierne chveli.

Prestala som naňho zízať a odkráčala do svojej izby.

Nasledoval ma, len čo si vyzliekol kabát. Pohodlne sa usadil na stoličke oproti mne. Vzdialenosť medzi nami bola minimálna. Nebolo mi to nepríjemné, no pôsobilo to dosť intímne. Radšej som sa na posteli usadila do tureckého sedu a sunula sa o kúsok vzad. Pousmial sa. Zrejme vycítil moje rozpaky, ktoré vyvolávala jeho blízkosť.

„Takže, kde začneme?" Jeho slová preťali trápne ticho v miestnosti a musím uznať, že trocha odľahčili atmosféru, i keď si neviem predstaviť ako je to možné.

„Zaujíma ma, čo sú vampíri vlastne zač." Hlas sa mi našťastie nezachvel.

„Čo vlastne sme," odmlčal sa. „Myslel som, že o tom budeš mať aspoň nejakú predstavu, ale dobre." Vzdychol si akoby to rozprával snáď po tisíci raz. „Ľudia nás majú za démonov v ľudskej podobe. Vidia v nás mŕtve, krvilačné príšery prežívajúce len vďaka životnej sile živých. Našťastie sme pre väčšinu ľudí len výplodom fantázie." Zahľadel sa mi hlboko do očí, a odrazu som pocítila naliehavosť s akou mi líči pravdu o svojom druhu. O našom druhu?

„Mýlia sa. Ako veľmi sa len mýlia." Vyzeral takmer ľútostivo. „Cítime, dýchame ten istí vzduch ako oni. Avšak príroda to zariadila tak, že sme viac ako oni. Sme lovci, taká je pravda. Avšak v dnešnej dobe je na svete veľa ľudí, ktorí sa dokážu o svoj život podeliť. Či už pre potešenie alebo peniaze. My sme im za to vďační. Vážime si tých, čo sa s nami delia o svoj život. Na svete je málo vampírov, ktorí sa ešte venujú lovu v pravom slova zmysle.

Príroda nám dala do vienka tesáky a pazúre. Rovnako ako kedysi dala ružiam tŕne, aby sa stali odolnejšími. Prijali sme jej dary a za to nás odsúdili. Ľudia sú chamtivé a sebecké stvorenia. Nepripustia našu existenciu. To je dôvod prečo sa držíme v ústraní. Nemáme potrebu presviedčať ľudí o našej existencii. Ak by sa o nás dozvedeli..." pokrútil hlavou. „Vieš si predstaviť, čo by sa stalo? Je dôležité, aby sa ti to vrylo do pamäte: Nikdy, nikomu nehovor čo si! Ani čo dokážeš!"

„Rozumiem," prikyvovala som.

„Je pravda, že sa živíme životnou energiou ľudí, no to neznamená, že ich musíme zabiť. Je niekoľko spôsobov ako od ľudí získame to, čo potrebujeme. Dokonca tu je i akési delenie podľa toho aký typ kŕmenia preferujeme. Len aby si vedela, tak ja toto delenie považujem za zbytočné, hlúpe a nezmyselné, každý z vampírov totiž využíva viacero spôsobov kŕmenia. Avšak v tejto chvíli nám bude nápomocné:

1. Sanguinárne kŕmenie- Jednoducho použiješ k prenosu životnej energie krv. Stačí nám malé množstvo, no krv musí byť čerstvá. Je to kontaktný spôsob kŕmenia a potrebuješ k nemu zvolenie darcu. S týmto kŕmením začína väčšina mladých vampírov.

2. Psychické kŕmenie- Prebieha na viacerých úrovniach. Zber odhodenej energie, ktorá sa nachádza v okolí ľudí a zostáva nevyužitá. Potom je tu najbežnejší spôsob. Odber energie z aury obete. Jednoducho sa napojíš na svoju obeť pomocou tunelu, ktorý sa nazýva tendril, a privlastníš si jej energiu. Až budeš dostatočne skúsená, tak dokážeš odsávať energiu priamo z čakier obete, to sú energetické centrá v tele každého človeka. No pri tomto spôsobe je na mieste opatrnosť. Len výnimočne obeť takéhoto útoku zomiera, ale je to možné.

No, psychické kŕmenie má jednu nespornú výhodu, nepotrebuješ k nej povolenie darcu. Jedná sa o bezkontaktní spôsob, a tvoja obeť sa väčšinou musí vyrovnať len s minimálnymi následkami, ako sú bolesti hlavy, únava, malátnosť a podobne. Nič, čo by neodznelo za deň či dva.

3. Elementárne kŕmenie- Ku kŕmeniu využívaš rôzne prírodné javy, ako je napríklad búrka, ale pokojne môžeš využiť i prírodné živly a čerpať silu z nich.

4. Emocionálne kŕmenie- V obeti vyvoláš pocity, pri ktorých uvoľňuje energiu, a ty sa z nej nasýtiš. K tomuto sa zvyknú využívať negatívne emócie, ako hnev, strach, smútok a podobne. Ide skrátka o to, že ľudia prežívajú negatívne emócie oveľa intenzívnejšie, čo znamená viac energie.

5. Incubus/Sucubus- Využívanie sexu ako prostriedku k získaniu krvi, či uvoľneniu energie. Pre tento smer nemám pochopenie, ak ide len o kŕmenie, tak existujú jednoduchšie spôsoby."

„Rozumiem." V skutočnosti som si nezapamätala ani polovinu z toho, čo mi práve povedal. No myslím, že podstatu som pochopila. Avšak v súvislosti s tým sa vynorili nové nezodpovedané otázky. „Ako je to so zvieracou krvou?"

„Heh, ja osobne sa štítim piť krv zvierat. Neobsahuje ani zďaleka takú kvalitnú životnú energiu ako tá ľudská. Považujem ju za nečistú. Je vysoko pravdepodobné, že za celý svoj život nestretneš nikoho, kto by sa živil týmto spôsobom. Je to nanajvýš nedôstojné. My sme hrdý druh, to si pamätaj."

„Dobre. Ako dlho budem žiť? Bude to ako vo filmoch? Čaká ma večnosť, alebo niečo také?" Tá predstava znie lákavo, no desivo zároveň.

„Možno ťa sklamem, ale s najväčšou pravdepodobnosťou máš pred sebou ľudskú dĺžku života. Pôvodní vampíri, čistokrvní v pravom slova zmysle, boli schopní dosiahnuť dlhovekosti, ktorá niekoľko násobne presahovala dĺžku ľudského života, avšak nemyslím, že by bolo možné nazvať ich životy večnými, pretože všetko sa musí jedného dňa skončiť. Ich životy nie sú žiadnou výnimkou."

„Aha. A vieš o niekom takom?"

„Vlastne, mnohí z nás veria, že náš otec Kain je stále nažive."

„Kain?"

„Kain bol prvým vampírom svojej doby, aspoň sa to o ňom hovorí."

„A kde je teraz?"

„Spí."

„Spí? Nerozumiem."

„Nejedná sa o obyčajný spánok. Prirovnal by som to ku klinickej smrti. Jeho fyzické telo spí, no jeho astrálne telo sa pohybuje v astrálnej dimenzii. Dokonca sa objavili taký, ktorí tvrdia, že sa s ním v tejto dimenzii stretli a mali tú česť komunikovať s ním. Nezmysel, či pravda? Ťažko povedať."

„Prečo sa nezobudí?" Veď ak je to tak, prečo nevedie svoje deti? Prebleslo mi to hlavou ako samozrejmosť.

„Je uväznení. Pochop. Si mláďa a toto je téma, ktorá sa ťa príliš netýka, ale načrtnem ti túto problematiku, ak na tom trváš."

„Jasné, že o to stojím. Teda, znie to zaujímavo." Zahniezdila som sa nedočkavosťou.

„Za svojich čias bol Kain jediným vampírom. Aj on bol o tom presvedčený a túlal sa svetom. No narazil na ženu, ktorá bola taká ako on. My ju voláme Marind, no v skutočnosti netušíme, aké bolo jej meno.

Marind priviedla na svet trinásť Kainových detí, a tieto deti zdedili výnimočné schopnosti svojich rodičov.

Z týchto detí vyrástli chamtivé, a po moci bažiace bytosti. Začali medzi sebou viesť vojny a ľudí, ktorých premenili na sebe podobných využívali ako pešiakov. V tej dobe vyhynula väčšina našej populácie a ľudia sa chopili moci.

Naši predkovia sa stiahli do úzadia a stali sa z nich nezúčastnení pozorovatelia. Kŕmili sme sa v tichosti, a schovávali sa za ľudské legendy.

V tom období sa vytratil i Kain. Nikto presne nevie ako k tomu došlo, a prečo jeho družka nezasiahla, no v súčasnosti je Kain uväznení na mieste svojho posledného odpočinku, a toto miesto je chránené. Nechránia ho vampíri, ani ľudia. Obávali sme sa, že naša životná energia by ho mohla prebudiť, a tak ho strážia oveľa horšie veci ako sme my.

Len tí najváženejší z našich radov mali možnosť vzhliadnuť ono posvätné miesto."

„Čo sa stalo z jeho družkou?"

„Zľahla sa po nej zem. Nikto nevie ako to s ňou dopadlo. Niekto tvrdí, že živá a nevidená obýva tento svet spolu s nami a ostatní sa domnievajú, že sa nachádza v onom smrteľnom spánku, a čaká kým sa jej druh prebudí k životu. No sú tu i taký, čo veria, že ona bola tou, ktorá ho uväznila."

„Tragédia," vyslovila som fascinovane.

„Aj tak by sa to dalo povedať."

„Kain je posledný čistokrvný?"

„Zrejme áno. Ak existujú ďalší, tak prebývajú už len na astrálnej pláni, to je jediné miesto, kde je možné spojiť sa s nimi. No ja osobne som sa tam nikdy s nikým tak starým nestretol.

Ale i v tejto generácii sa nachádzajú vampíri, ktorých nazývame čistokrvnými. Ibaže už nie sú čistokrvnými v pravom slova zmysle, lebo ich krv sa zmiesila s krvou ľudí. Ja som napríklad jedným z nich. Jedná sa o vampírov, ktorí sa už vampírmi narodia.

Postupne sa prebudia, a uvedomia si svoju podstatu. Avšak pred tým ako dôjde k ich prebudeniu sa nazývajú latentnými vampírmi. Ak nedôjde k prebudeniu, tak bude žiť tento jedinec rovnako ako človek, možno sa stane senzibilom, ale neuvedomí si plne svoju podstatu a nebude schopný naplno rozvinúť svoje schopnosti.

„A čo ľudia, ktorí sú premenení, je vôbec niečo také možné?" Viem, že už to spomenul skôr, ale ako by mohli niekoho premeniť k obrazu svojmu?! Veď nie sú bohovia, aby mohli pretvoriť život.

„Je nás málo, tých, ktorí poznajú postup na premenu z človeka na vampíra."

„Takže nestačí uhryznutie, či výmena krvi?"

„Jasné že nie. Je v tom oveľa viac. No nemyslím, že je to téma, ktorú by bolo vhodné teraz rozoberať. Zatiaľ ti stačí len vedieť, že je to možné, i keď veľmi zriedkavé."

„Dobre. Takže..."

„Už je neskoro Esther. Mám ešte povinnosti, ale čoskoro sa opäť stretneme."

„V poriadku." Vzdychla som si a zadívala sa do zeme.

Vnímala som ako sa zdvihol, a odkráčal do predsiene. Počula som šuchot oblečenia, a cítila jeho unikajúcu prítomnosť.

„Mimochodom..." Zdvihla som k nemu pohľad. „... volám sa Erik." Dvere sa za ním zabuchli.

Zostala som tam sedieť ako primrazená. Dívajúc sa na dvere, ktorými len pred chvíľou odišiel, a odrazu som si uvedomila niečo dôležité.

Som čistokrvná! Navyše v štádiu prebúdzania ako sa zdá. A aj keď mi otvoril oči trocha predčasne, tak som si istá, že skôr či neskôr by ma moje príznaky doviedli k tomuto záveru. Teraz si myslím, že som mala šťastie, keď som naňho narazila a on sa ma ujal. Majú snáď všetci vampíri svojho Mentora? Mal ho i on?