Cítim bolesť, oči ma režú a pália, zatváram ich a dúfam, že sa to čoskoro skončí. Pohľad do slnka sa stáva nástrojom mučenia tak intenzívneho, že sa mi po líci skotúľali prvé slzy bolesti.

Na základe neodbytného nutkania nakoniec vstávam a i oči nakoniec otváram. Slnko je však zrazu preč a ja sa dívam do chladnej temnoty. Mala by som sa báť tej náhlej tmy, no nedokážem cítiť strach.

Z tej tmy ku mne prišiel neznámy pocit. Náhle sa začal vlievať do prázdneho miesta v mojej duši. Napĺňa ho a mení moju podstatu, cítim že všetko je inak, no ako to teraz vlastne je? Čím sa stanem až sa tá diera celkom zacelí? Netuším, no viem, že potom budem schopná nájsť svoje miesto na zemi. Konečne budem úplná...

Ležala som vystretá na posteli a uvažovala nad svojim opakujúcim sa snom, i dňom, ktorý predchádzal tomu dnešnému. Hlavou mi vírili myšlienky o tomto svete, ktorý ožíva za denného svetla, podľa všetkého sa našiel v jeho nekonečnosti kúsok i pre mňa. Nie je na výslní, tak ako by som bola čakala, po celý môj život číhal v kúte a čakal na svoje prebudenie. Moje dni sa krátia, až sa to skončí, nebudem viac človekom. Neviem ako, ani prečo, ale cítim, že takto to je správne.

Už čoskoro nastane doba učenia a môj život už nikdy nebude ako predtým, tak vravel muž zo včerajšieho dňa. Je to zvláštne, no mala som pocit, že on a ja sme spojený, že nás spája rovnaký osud, rovnaký pocit, že do tohto sveta nepatríme.

Jeho energia ma zasiahla bez varovania. Bol silný a nebezpečný, toľko som cítila. Vedel čo robí, kontrolovane ma svojou energiou obklopil a núkal mi ju.

Ochutnala som, ani neviem ako, ale moje telo vedelo, stačilo na to len pomyslieť, chcieť a predstaviť si, ako sa do mňa vlieva jeho vodopád sily. „Toľko energie v jednom človeku..." Pomyslela som si vzrušene. Telo však chcelo stále viac, bralo si kým sa energia nevytratila a nestiahla späť k svojmu majiteľovi.

Na jeho chlapčenskej tvári sa zjavil tajnostkársky, no spokojný úsmev. Nevyzeral vyčerpaný, oči mu horeli, ruky sa triasli vzrušením.

Zafúkal vietor, ktorý mu rozstrapatil čierne vlasy. Ofina mu zakryla čelo, a padla do belaso modrých očí.

„Zavolaj mi Esther." Do ruky mi vložil lístok s telefónnym číslom.

Ako vo sne som si ho vložila do vrecka rifľovej minisukne. Otupene som sledovala ako sa mi otáča chrbtom a odchádza preč. Chcela som ho zastaviť, naozaj som to chcela, ale tušila som, že nech by som povedala čokoľvek, tak v tejto chvíli by mi odpovedal mlčaním.

Tento deň, bol pre mňa dňom môjho počiatku. Zdal sa mi celú večnosť vzdialený, a pritom sa to stalo len včera. Lístok ktorý mi venoval som si prezerala snáď tisíc krát. Obyčajný kus papiera, ktorý bol očividne vytrhnutý z akéhosi zošita a na ňom napísané telefónne číslo. Nič zvláštne na ňom nebolo, okrem toho, ako som k nemu prišla.

Váhavo som siahla po mobile na nočnom stolíku, vyťukala telefónne číslo a so zatajeným dychom čakala. Po niekoľkých zazvoneniach sa mi ozval has operátorky oznamujúci, že telefónne číslo je momentálne nedostupné.

Nahnevane som hodila mobil na posteľ vedľa seba.

Prečo by mi to číslo dával, ak ho na ňom nie je možné zastihnúť? Zdá sa, že si tu zo mňa niekto nepekne vystrelil.

Schúlila som sa do klbka a privinula k sebe vankúš. Cez otvorené okno ku mne doliehal spev vtákov, ktorý ma nakoniec ukolísal k spánku.

Strhla som sa na známy zvuk zvonenia. Vonku bola ešte riadna tma. Na hodinách svietilo 3:45.

„Zdá sa, že niekto nemôže spať!" Nahnevane som vzala telefón a ozvala som sa ostrejšie ako som zamýšľala.

„Prosím?!"

„Esther." Ten hlas som okamžite spoznala. Bol to jeho hlas, a znel naliehavo.

„Čo neviete koľko je hodín?" Bola som odmeraná, lebo takto to bolo podľa mňa správne vzhľadom na okolnosti.

„Ospravedlňujem sa, asi som ťa zobudil." Neznelo to však kajúcne. „Žiaľ, nemal som možnosť zavolať ti skôr. Všimol som si neprijatý hovor a tak som myslel, že bude dobré zavolať ti hneď a nečakať kým sa opäť ukáže slnko." Táto veta mi pripomenula snovú bolesť. Moje oči mi ju vryli do pamäte aj napriek tomu, že nebola skutočná.

„Je všetko v poriadku Esther?" Jeho hlas ma vytrhol zo zamyslenia.

„Odkiaľ viete ako sa volám?" Hlúpa, no pre mňa dôležitá otázka.

„Viem toho o tebe veľa Esther. O tvojej rodine, priateľoch i nepriateľoch. O tom ako žiješ i o tom, čo sa ti teraz deje." Spozornela som.

„Rozumiem..." Pousmiala som sa. „...si ako ja, všakže?"

Cítila som, že i on sa usmieva. „Máš talent, ktorý by nebolo dobré premrhať, preto som sa rozhodol, že ťa budem učiť. Avšak, musíš to i ty chcieť."

„Chcem vedieť, čo sa so mnou deje."

„Drž sa ma a ukážem ti, čoho všetkého si schopná."

„Budem!" Vyhŕkla som bez rozmyslu a vzápätí si zahryzla do pery, nech nevyrieknem niečo ďalšie. Správam sa príliš unáhlene. Neviem či mu veriť, ale to, čo mi pred chvíľou vyšlo z úst netúžim odvolať. Potrebujem vedieť, čo sa to so mnou deje.

„Tak ma teda môžeš nazvať svojim Mentorom." Za tými slovami bolo počuť úsmev nadväzujúci na moju príliš náhlu odpoveď, ale pokiaľ mi poskytne vedomosti, tak neexistuje dôvod nesúhlasiť. Jediné čo musím, je byť opatrná...

Prúd myšlienok bol narušený obsadzovacím tónom ozývajúcim sa z môjho mobilu. Zagánila som naň a opäť klesla na vankúš.

„Tuším som sa zbláznila!" Musela som tú pravdu vysloviť nahlas. Sľúbila som sa úplne neznámemu človeku, ktorý mi je však nejakým prapodivným spôsobom známy.

Zdá sa, že môj život sa zamotáva. Klbko problémov sa začína malým uzlíkom a potom sa už len namotáva a zväčšuje. Schválne čo ma čaká, až nadobudne konečného rozmeru. Zavrela som oči a dovolila spánku, aby ma opäť premohol.

Ráno som otvorila oči do slnečného dňa, a tie mi ako na povel pripomenuli, že to nebol dobrý nápad. Prižmúrila som ich, no aj tak začali slziť. V sebaobrane som si prehodila paplón cez hlavu, no vedela som, že ležať nemôžem večne a skôr či neskôr ma niečo z postele dostane a ja budem vydaná napospas slnečným lúčom.

Vstala som a so sklopeným pohľadom precupkala do kúpeľne. Žalúzie boli zatiahnuté, takže som tu bola v relatívnom bezpečí.

Ranná sprcha pôsobila upokojujúco, príjemne a navodila dojem normálnosti. Zamotaná do uteráka som zastala pred zrkadlom a prezrela som si svoju tvár. Čakala som, že budem bledá, s kruhmi pod očami. Nevyspala som sa práve najlepšie.

V zrkadle sa objavila srdcová tvár s broskyňovým odtieňom. Líca nadobudli po horúcej sprche ružovkastý nádych, avšak po tmavých kruhoch pod očami nebolo ani stopy. Moje belaso modré oči sršali energiou a i moje dlhé, kučeravé vlasy boli poslušnejšie ako obvykle. Splývali mi ako ebenovo čierny vodopád až nad zadok, kde boli pramene vlasov zakončené drobnými prstencovými vlnkami.

Vzala som si kozmetickú taštičku a vysypala som jej obsah na poličku pod zrkadlom. Len trocha púdru, čierna očná linka a lesk na pery.

„Dokonalé." Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle.

Tentoraz som si pri vstupe do izby dala pozor, aby som sa nepozrela priamo do slnka. Podišla som k závesom a zatiahla ich. S povzdychom som klesla na stoličku za stolom a otvorila notebook.

E-mailová schránka hlásala štyri nové správy.

1. shopbooks.com – zľavy 25% na vybrané tituly

2. [email protected] – RE: Ahoj

3. [email protected] – Na začiatku bol anjel!

4. TOPhity.com – Jedinečný nový album Elizie za super ceny k dostaniu len u nás!

Prvú a štvrtú správu som bez otvorenia vymazala. Otvorila som tú od Mikea.

Správa:

Ahoj Esther, je to už celá večnosť, čo som ti naposledy napísal.

Foter stále vymýšľa program, ktorý nikoho nebaví. Zajtra nás chce vziať na nejaký turistický výstup. Heh, s mojou účasťou sa však trocha prepočítal :P. Inak je to tu úplné psycho. Neviem sa dočkať až sa dostanem domov.

Odpíšem mu neskôr.

Mike bol mojim najlepším priateľom od kedy si pamätám, ale teraz bol mimo mesta, a jediný spôsob ako sa s ním spojiť bol e-mail, keďže ten chlapec neuznával mobilné telefóny. Vraj si cení súkromie a podobné nezmysly.

Otvorila som posledný e-mail od záhadného anonyma.

Správa:

Na začiatku bol anjel!

Padlý anjel!

Nositeľ svetla, priniesol temnotu.

Buď sama sebou.

Nezabudni!

A toto má čo znamenať?! Hľadela som na mail a čítala si jeho nezmyselný obsah stále znova a znova.

„Anjel? To ako komu preskočilo!?" Pohoršovala som sa. Ešte nikdy mi neprišiel absurdnejší mail.

Odpoveď:

Neviem o čom hovoríš...

Pozrela som sa na hodiny a zavrela notebook. Pokrútila som ešte raz hlavou nad posledným mailom. Taká hlúposť. Prebleslo mi hlavou.