„Stále tomu nedokážem uveriť," oprela som si hlavu o Andersove plece. „Bývame spolu."

„Čudujem sa, že tvoji rodičia s tým súhlasili."

„Som už dospelá!" zaprotestovala som.

Bolo to zvláštne...

Sedela som tam po jeho boku, sledovali sme nejakú televíznu šou a ja som si to zrazu uvedomila. On nezmizol z môjho srdca a navždy v ňom ostane. A aj napriek tomu som dokázala dať svoju ďalšiu časť Andersovi.

A jemu to dokonca stačilo.

Najprv sa to objavilo v mojom vnútri ako malý púčik, no než som si ho všimla, podarilo sa mu naplno rozvinúť.

Konečne som sa cítila trocha šťastná...

*KONIEC*