„Ahoj, Aki."

„Ahoj, Anders."

Opäť ten nežný úsmev... Bol taký srdečný a úprimný...

„Ako sa máš?"

„Je to zvláštne, ale dobre."

„Skutočne?"

„Áno. Stále som kúsok smutná a chýba mi. Ale si tu ty," zasmiala som sa. „Môj psychológ."

„Hovoríš, že som mal ísť študovať medicínu," taktiež sa zasmeje a ja cítim, ako mi srdce zatrepoce v hrudníku.

Chvíľku som bola zmätená. Tento pocit... som necítila už tak dlho. Nikdy v živote som ho nečakala. Tak čo tu zrazu robí?

„Vieš, Aki, tak mi napadlo... nezašla by si so mnou von?"

„Veľmi rada," usmiala som sa na neho.

„Som rád."