Sledovala som ho a nevedela, čo mu mám nato odpovedať.

„Nemyslíš si, že by bolo jednoduchšie, keby si proste bola len sama sebou?"

„Ale..."

„Ale?" jeho pery odhalili jemný sladký úsmev.

„Nemôžem byť sama sebou."

„Prečo?"

„Pretože... nikto nechce vidieť uplakanú Aki bez života. Všetci ma chcú vidieť ako človeka, ktorý je v poriadku."

„A ty sa preto snažíš splniť ich očakávania aj keď je to únavné? To je predsa hlúposť. Si šťastná? Smej sa! Trpíš a vo vnútri cítiš bolesť? Tak jednoducho plač a krič!"

Oči sa mi zaplnili slzami.

Nie!

Nemôžem plakať!

Rozkotúľali sa mi po lícach.

NIE!