Padám na kolená pri jeho slovách. Sledujem, ako si dotiahne do chodby obrovský zbalený kufor a potom odchádza.

Posledný raz.

A bez bozku na rozlúčku.

Opriem sa hlavou o stenu v prázdnej chodbe. Po lícach mi stekajú slzy.

Myslela som, že ma miluje a nikdy neopustí.

Ako veľmi som sa len mýlila...

„Haló, John? Mal by si chvíľku čas?"

„Prepáč, nemôžem. Som na večeri so svojou priateľkou."

„Ty máš priateľku?"

„Len pred chvíľkou sme sa dali dokopy," zasmeje sa.

„Prepáč, že som rušila," ukončím hovor a pustím telefón z ruky.

Cítim sa taká osamelá... Chodba je tak tmavá a studená...

*KONIEC*