XII.
„Naozaj ďakujem, že zabávate môjho syna, kým som v práci," odpovedá a posúva mi po stole šálku kávy.
„To nič nie je," odpoviem.
Začínam si zvykať na jeho prítomnosť. Uvedomujem si, že si všetku frustráciu vybíja na študentoch a viem, že to nie je správne.
Ale z nejakých dôvodov... to nie je ťažké pochopiť.
Vstane a vezme mi šálku. Prejdem k drezu za ním a pomáham mu ich umyť.
Naše ruky sa stretnú, keď sa obaja naraz načiahneme po saponát.
„Prepáčte," usmejem sa a chcem odtiahnuť ruku.
Jeho dlaň skĺzne po mojej a odmieta ju pustiť.
Dvíham k nemu pohľad.
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top