XII.

„Naozaj ďakujem, že zabávate môjho syna, kým som v práci," odpovedá a posúva mi po stole šálku kávy.

„To nič nie je," odpoviem.

Začínam si zvykať na jeho prítomnosť. Uvedomujem si, že si všetku frustráciu vybíja na študentoch a viem, že to nie je správne.

Ale z nejakých dôvodov... to nie je ťažké pochopiť.

Vstane a vezme mi šálku. Prejdem k drezu za ním a pomáham mu ich umyť.

Naše ruky sa stretnú, keď sa obaja naraz načiahneme po saponát.

„Prepáčte," usmejem sa a chcem odtiahnuť ruku.

Jeho dlaň skĺzne po mojej a odmieta ju pustiť.

Dvíham k nemu pohľad.

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top