Jablko nepadá ďaleko od stromu.

Zovrel pery. Hrýzol si ich už toľkokrát, až mu začali krvácať.

Rukou sa natiahol po vreckovkách a papierová krabica vypadla z poličky. Capla na zem aj s tenkou obálkou s jeho menom. Rukopis poznal. Ako jedinú vec po mame zdedil jej schopnosť písať úhľadným písmom. Netušil, ako sa sem dostala.

Otvoril ju.

„Odpusť mi. Nechcela som, aby si sa niekedy dozvedel pravdu. Lebo na nej nezáleží. A nezáleží ani na tom, čo hovoria ostatní. Pretože vždy v tebe koluje i moja vlastná krv. Vždy som ťa ľúbila. Od prvého momentu."

Aj ja ťa ľúbim. Mama...

*KONIEC*