Myslela si, že len ona vie, čo je to skutočná osamelosť.

Stála na cintoríne a videla, že okrem nej a kňaza tam nie je úplne nikto, kto sa s ním prišiel rozlúčiť. Rodičia mu umreli už dávno, súrodencov nemal žiadnych.

Sledovala, ako dvaja chlapi z pohrebníctva pomaly spúšťali na lanách truhlu do zeme.

A možno to bol on, kto bol tým osamelým.

Natiahla sa a vzala do dlane studenú hrudu hliny. Hodila ju dnu a obrátila sa na odchod. Bol konečne čas odísť.

A možno bolo správne, že mu nedala druhú šancu. Svojou smrťou by ju totiž zranil druhý raz.

*KONIEC*