Plakala mi na kolenách, v dlani zvierala popol zo žeriavov. Vzlykala do mojej sukne a ja som nevedela, čo nato povedať.

Onedlho nabehne do školy matka toho chlapca so zapaľovačom a narobí škandál.

Ale ja som ju nechcela potrestať. Bez zmilovania podpálil celú jej nádej a nechal ju zhorieť. Ako asi sa musela cítiť? Nech sa to budem snažiť predstaviť si, nikdy to nedokážem pochopiť.

Pohladila som ju po vlasoch a zažmurkala. Aj mne sa začali do očí tlačiť slzy.

„Už mi ich nikto nevráti," zaplakala.

Ako jej vysvetliť, že keby sa aj žeriavy vrátili, jej želanie sa nikdy nesplní?