„Máš tak farebné meno," povedal a stisol mi ruku.

„Ale choď," mávla som dlaňou nad jeho lichôtkami. Zasypával ma nimi často.

„Naozaj. Tvoje meno. Aki. Znamená jeseň. U mňa má tvoje meno vždy farbu zlatých opadaných listov, červených západov slnka. Jeseň vie byť taká pestrofarebná," usmial sa.

Vraj pestrofarebná.

U mňa bola jeseň stále rovnaká. Sivá obloha, studený dážď, chladné skracujúce sa dni, osamelé dlhé noci.

Presne ako v ten deň, keď umrel.

Jeseň nikdy nebude farebná. Bude vždy jednoliata sivá a studená.

Kútiky úst mi ovisli. Nikdy som nevedela, že žitie stojí toľko energie.

Prečo nemôžem jednoducho iba existovať?