VII.


„Dnes ideme von s kolegami."

„Opäť?"

„Zvládneš to?"

„Jasné," pokúsila sa byť silná.

Vždy chcela byť silná. Aby mu nebola záťažou. Bola ten typ, ktorý radšej mlčky trpel v rohu. Spôsobuje mu toľko starostí, nemôže si dovoliť byť jednoducho na neho ešte aj zlá.

Len keby tá osamelosť konečne ustúpila.

„Zavoláš mi, keď to bude zle, však?"

„Zavolám."

„Naozaj? Môžem sa nato spoľahnúť?"

„Áno."

Ibaže ona nevolala. Sledovala budík a nechápala. Ako je možné, že tie hodiny idú dnes tak pomaly? Akoby tikali viac, než majú.

Tik-tak, tik-tak.

Schmatla ho a zahodila. Po jeho kontakte so stenou ostalo konečne ticho...

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top