„Robíš si srandu!"

„Nie, zlatko, počúvaj ma."

„Klamala si mi!"

„Nie, musíš si ma vypočuť."

„Celý ten čas si mi klamala! Tvrdila si, že môj otec nežije! Že umrel, keď som bol ešte maličký. KLAMALA SI MI!"

Slzy jej tiekli dole tvárou a i napriek tomu nedokázali pokoriť všetku tú nenávisť, čo sa v ňom vzala.

„Celý čas som si myslel, že môj otec nežije a v duchu som závidel tým sprostým deckám, ktoré ho mali. A teraz sa dozviem, že on žije? Bránila si mu stretávať sa so mnou?"

„Nebránila!" zdvihla hlavu.

„Tak prečo?"

„Tvoj otec nevie, že existuješ."