„Mama!"

„Čo je, zlatko?"

„Nevolaj ma zlatko, preboha! Nie som malý zasran!"

„Dobre teda. Prepáč," vzdychla a posadila sa na pohovku.

Posledné dni akosi nevládala. Bohvie, dokedy jej bude takto vedúci tolerovať nízku produktivitu, kým ju nevyrazí. Nemôže ísť k mame. To by bolo priznanie si porážky.

„Chcem, aby si mi povedala pravdu."

Nemôže.

Nikdy.

„Akú pravdu?"

„Všetci niečo vedia, ale ja nie. Čo je to? Prečo mi to nepovieš, mama?"

Neurobí to. Nepovie mu pravdu, ani keby ju mal zato nenávidieť po zvyšok svojho života. Určite nie teraz, možno až v dospelosti.

„Netuším, o čom to hovoríš, zlatko."

„Mama!"