Vtedy som si myslela, že je chudý. Ale teraz bol len...

...kosť a koža.

Držala som jeho dlaň vo svojej. Odmietala som sa ho pustiť. Ale...

Hej!

Prečo?

Vždy som to bývala ja, čo mala také studené ruky.

Tak prečo?

Tak prečo sú teraz jeho dlane ako ľad a tie moje horia energiou?

Poznáš odpoveď, však? Len si ju jednoducho nechceš pripustiť.

Nie, nechcem. Nemôže sa to stať. Jednoducho nemôže!

Pretože chradne.

Prednedávnom mal predsa toľkú chuť bojovať. A tak silno ma zovrel v náručí. Tak čo sa–

Niekedy vôľa žiť nestačí...

Bože dobrý, nedopusť!

„Aki?"

„Áno, zlatko?"

„Nechcem zomrieť."