Dva týždne na horách. Čo je horšie? Štrnásť dní budem s rodičmi niekde v Alpách. Áno, sťažujem sa. Žiadna Wi-fi, večer niečo, čo naši volajú zábava s ich starými známymi a ja. Možno to znie super - sneh, zábava - ale tak to nie je. Je to presne naopak. Prídeme na hotel, ubytujeme sa, rodičia pôjdu na "romantickú prechádzku" aj s mojím malým otravným bratom a ja, ako inak, budem samostnaná jednotka; brázdiť kopce hore dole až kým sa neunavím. Toto sa bude opakovať celé dva týždne a ja každý večer budem chodiť premrznutá naspäť. Rodičia o mňa neprejavia žiadny záujem a tak všetko zostane na mne. Pôjdem sama na večeru a potom spať do svojej izby. Vlastne nie do svojej, ale do izby, ktorú budem zdielať so svojím bratom. Čo je jedna z tých horších častí tejto "dovolenky". Loki je najotravnejšia osoba, akú poznám. Dokáže mi niečo "veľmi múdre a inteligentné" rozprávať aj dve hodiny vkuse; bez prestávky. 
Áno, môj brat dostal meno podľa Thorovho brata. Otec bol kedysi závislý na komiksoch a môj brat to schytal. Našťastie, moje meno nie je podľa žiadnej trápnej komiksovej postavičky. Teda, neviem o nej. Ale aj tak nie je najvhodnejšie. Luna. Áno, mám meno podľa mesiaca, ale nie je také strašné ako meno môjho brata. Prinajhoršom sa nesťažujem. 

Z myšlienok ma vyrušil Loki, ktorý ma svojím dlhým prstom šťuchal do rebra.

,,Čo je?" Nezainteresovane som odpovedala a z uší som si vytiahla slúchadlá. 

,,Vedela si, že najviac modrookých ľudí sa nachádza prevažne v Estónsku?" Znovu začína jedna z jeho úžasných teórii. 

,,Nevedela." Falošne som sa usmiala. Inokedy by som mu povedala nech mi dá pokoj, alebo niečo horšie, ale v aute s nami sedeli aj rodičia a pri nich som sa vždy tvárila ako slušné dievčatko. 

,,Asi 8% dnešnej populácie sa rodí s modrými očami. Zaujímal som sa o to preto, lebo ty máš modré oči. Pôvodne sme mali všetci hnedú farbu očí. Modrá farba sa rozšírila z oblastí okolo Čierneho mora, možno až z dnešného Afganistanu. Je to naozaj super, predstav si, že ľudia pred tebou mali len hnedé oči." Usmial sa a chystal sa pokračovať. Neznášam, keď mi hovorí o poznatkoch z vedy a encyklopédií. Niekedy rozmýšľam, že na to, že má osem rokov, je až priveľmi múdry. 

,,Mami? Prečo má Luna modré oči?" Jane sa na chvíľu otočila dozadu a pohŕdavo sa na mňa pozrela. 

,,Neviem zlatko prečo má Luna modré oči." Svoj pohľad som upierala von z okna a iba jedným uchom som počúvala Lokiho múdre reči, ktoré teraz smeroval na jeho matku. Nie, neberiem ju ako svoju matku. Kebyže sa aspoň trochu snaží prejaviť o mňa záujem, pokúsila by som sa ju tak brať. Lenže ona nie je moja mama. Nikdy nebola a nikdy ani nebude. Po smrti mojej mamy si ju otec zobral za ženu. Bolo to pred desiatimi rokmi. O dva roky na to prišiel na svet Loki. Všetci boli šťastím bez seba, ale mňa si stále nikto nevšímal. Nedokázala som sa tešiť ani len pri tom, keď sa narodil Loki. Prišlo mi nespravodlivé, že sa otec za necelý rok dokázal preniesť cez smrť mojej mamy. Našiel si ženu, začal nový život, založil si rodinu. A mňa všade ťahal so sebou. Plnoletá budem až o dva roky a tak mi nič iné nezostávalo. Loki bol otcov miláčik. A čo ja? Kto by sa predsa staral o devätnásť ročného nepodarka? Občas ma tak Jane nazvala. Brali ma ako zodpovednú osobu, ktorá je dospelá, ale zabúdali na to, že aj ja potrebujem trochu pozornosti. Po tých rokoch ich nepozornosti som si zvykla, že im na mne nezáleží. Kebyže to zákony dovolia, vyhodia ma z domu už dávno. Dokonca som raz počula hádku medzi otcom a Jane, ktorá mu navrhla, že by ma mali poslať do internátnej školy. Čo sme v nejakom sprostom filme alebo čo? Teraz sedím tu, v aute, s rodinou môjho otca a "veľmi" sa teším na našu každoročnú spoločnú dovolenku. Snáď tieto dva týždne prežijem. Aspoň sa posnažím.