,,Kto vie, čo je optická izoméria?" Profesor sa poobzeral po triede, a keď sa nikto nemal k slovu nahlas vzdychol.

,,Nikto? Ste v poslednom ročníku. Kedy si to konečne uvedomíte?" Zvýšil hlas a ukázal na nás prstom. Často nám pripomína, že nás čaká nový štart, vysoké školy, zamestnanie...

,,Ja ale nematurujem z chémie." Vykríkol niekto zo zadu.

,,To mi je jedno Jukes. Veľa žiakov tu maturuje práve z tochto predmetu, a ja vás nemôžem učiť oddelene každého niečo iné." Povzdychol si a sadol si za svoj stôl, ktorý stál dva stoly predo mnou. Svoj pohľad som upierala na zložité vzorce na tabuli, ktoré sa mi zlievali do jednej veľkej machule.

,,Slečna Lyrová, neruším vás?" Zvýšil hlas a ja som sa na neho znudene pozrela. Vystrela som sa na stoličke a ruky som si položila na stôl.

"Prepáčte." Chodím do školy už dva týždne, ale nedokážem sa na nič sústrediť. Čo sa to so mnou deje? Chýba ti. Nechýba mi, daj mi pokoj. Ak si spomínaš, ja som ty, takže pokoj mať nebudeš. Čo mám robiť? Naozaj sa na to pýtaš mňa? A koho? Och, dobre. Ja neviem, nájdi ho? Jasné, nájsť ho, to je ako hľadať ihlu v kope sena. Fajn, máš pravdu, blbý nápad. Radšej seď doma a zožieraj sa zvnútra. Neodpovedala som. Nemám náladu na hádanie sa sama so sebou. Asi som už naozaj zošalela.
Keby sme sa aspoň nerozlúčili takým spôsobom.

***

,,Luna? Máš všetko zbalené?" Zakričal na mňa Loki z kúpeľne a ja som sa porozhliadna po izbe.

,,Áno."

,,Naozaj?"

,,Prečo sa toľko pýtaš?" Vyšiel z kúpeľne aj s mojou fialovou podprsenkou v ruke.

,,Lebo si si tam zabudla toto." Zasmial sa a hodil mi ju do tváre.

,,Vďaka." Pretočila som očami a hodila som si ju k ostatným veciam do tašky. Tieto dva týždne dopadli celkom dobre. Čakali som niečo horšie. Ale musím priznať, že sa mi tu páčilo. Alebo sa ti páčil ON. Mlč! Som ticho. Zasmial sa. Naozaj sa mi smeje moje vlastné svedomie?

,,Odchádzame." Skríkol otec a vošiel do izby.

,,Loki si zbalený?"

,,Áno."

,,Fajn, daj. Pomôžem ti." Usmial sa na neho a spolu s jeho kufrom a ruksakom odišiel preč z izby. S otvorenými ústami som sa za ním pozerala. Prečo nepomohol mne? Och jasné, prečo by aj?

,,Ideme?" Opýtal sa keď sme obaja s Lokim vyšli z izby a ja som zabuchla dvere.

,,Môžem ísť ešte za... kamarátmi?" Neisto som sa opýtala a snažila som sa nebyť nervózna.

,,Ale rýchlo." Zdvihol ukazovák na znak rozkazu a spolu s mojím bratom nastúpil do výťahu. Pomalým krokom som prešla k izbe, v ktorej bývali chalani a neisto som zaklopala. Odvtedy čo sme sa pred tromi dňami opili sme sa nevideli. Nie, že by som sa im vyhýbala, ale oni nemali čas.

,,Ideeem!" Zakričal zrejme Liam a otvoril mi dvere.

,,Och, Luna. Čo ty tu?" Nervózne sa poobzeral po izbe a po chvíli ma pustil ďalej.

,,Odchádzame. Chcela som sa rozľúčiť."

,,Kto odchádza?" Z dverí po pravej ruke vykukla Harryho strapatá hlava. Keď si ma všimol usmial sa a vyšiel celý.

,,Ja." Roztiahol ruky a ja som mu pomaly prešla do náručia.

,,Budeš mi chýbať." Zašuškal mi to vlasov a následne ma na ne pobozkal. Z druhých dverí vyšiel Louis a udivene sa na nás pozeral.

,,Nevideli ste Kevina?" Zrazu vykríkol a utekal k Zaynovi.

,,Vráť mi Kevina!" Zakričal na celú izbu, a hneď na to Zayn vybehol z izby aj s tým vypchatým holubom v rukách a utekal ako šialený. Na ten krik vyšiel z izby aj Niall a nechápavo sa pozeral okolo seba.

,,Čo tak kričíš Lo-Luna?" Povedal prekvapene keď si ma všimol. Postavil sa ku mne.

,,Ahoj. Prišl-" zazvonil mu telefón, na ktorý hneď presunul svoj pohľad.

,,Prepáč, musím to zdvihnúť." Prikývla som a on sa znovu stratil vo svojej izbe.

,,Luna!" Počula som otcov krik z hotelovej chodby a rýchlo som vykukla von.

,,Idem!" Povedala som a následne ma Harry znovu objal.

,,Budeš mi chýbať."

,,To si už hovoril." Zasmiala som sa a objala som ho späť. Príjemne voňal. Následne ma objal aj Liam a poprial mi šťastnú cestu. Chcela som sa rozlúčiť aj s Niallom ale krátil sa mi čas. Zaklopala som jemne na dvere a keď zakričal odporným tónom: ,,Nemôžem!" povzdychla som si a kráčala som preč. Preč z tejto izby. Preč od nich. Preč od neho. Naspäť do Londýna.

***

,,...číte a poviete mi čo sú heterocyklické zlúčeniny s dvoma heteroatómami. Vidíme sa zajtra. Majte sa." Prepočula som polovicu z toho čo povedal. Super. S plnými rukami kníh opustil učebňu chémie a skoro sa potkol pri dverách. S povzdychom som si pozbierala veci zo stola a kráčala som ku svojej skrinke, ktorá stojí hneď oproti učebni chémie. Hodila som si tam všetky zbytočné učebnice a zabuchla som ju.

Vybrala som sa von zo školy po tejto hlučnej chodbe. Behali tu študenti jedna radosť. Šprti s hrubým rámom okuliarov, namyslené dievčatá s minisukňami, chalani futbalisti s vyčesanými vlasami do všemožných účesov, naopak chalani s vyholenými hlavami a ja. Večne pochmúrne dievča, ktoré nikto nechápe.
Už dlhšie chcem nájsť človeka, ktorý ma aspoň zbežne pochopí. Loki sa mi síce snaží vždy zlepšiť náladu, ale skončí to tak, že mi len zbytočne lezie na nervy.

Vonku svietilo Londýnske slnko. S jemným úsmevom na tvári som vykročila zo školy. Ľudia okolo mňa prechádzali, kráčali na obedy, alebo za svojimi priateľmi. Ja som sama kráčala do najbližšieho Starbucksu. Bol to môj každodenný zvyk. Po škole som si sadla do Starbucksu, pila som svoje obľúbené karamelové mochaccino a sledovala som cez okno všetkých uponáhľaných ľudí. Inak to nebolo ani dnes. Sadla som si za barovú stoličku pri najväčšom okne a sledovala som ľudí, ktorý prechádzali okolo. Občas som sa zasmiala, keď sa nejaký nešikovný chodec potkol a spadol. Spomenula som si na Niallov pád, keď ma v Alpách naháňal. Prichytila som sa pri tom ako sa smejem. Chýba mi. Tak veľmi.

,,Som doma!" Kľúče som hodila na skrinku vedľa dverí a prešla som do obývačky, kde sedel Loki, Jane aj otec a pozerali televízor.

,,Ahoj. Uvarila som ti cestoviny." Usmiala sa na mňa Jane, ako inak falošne.

,,Nie som hladná. Ale vďaka." Silene som sa usmiala a kračála som hore po schodoch. Otvorila som prvé dvere vľavo a tašku som hodila do rohu izby. Pozrela som sa do zrkadla, ktoré pokrývalo pravú stranu izby a stále som sa mračila. Možno by som sa mohla viac usmievať nie? Nie.

Večer, keď som vyšla z izby, že sa len predsa idem najesť, dole už nikto nebol. V kuchyni som si do misky nabrala trochu cestovín, ktoré mi navarila Jane a hodila som sa na gauč v obývačke.

,,Povodne, kto-"

,,Vznikli pred 100 miliardami roko-"

,,Mladý speváci vyhral-" prepínala som kanály ako šialená. Počkaj, čo? Prepla som naspäť a na obrazovke sa objavila nejaká mladá blonďavá moderátorka.

,,..Brits Awards o najlepšie video roku. Verejne vám chcú poďakovať za všetky hlasy, ktoré ste im zaslali. Tu ich máme." Rukou ukázala vedľa seba a následne sa na obrazovke objavili chalani. Zaujato som sledovala program a prezerala som si hlavne Nialla. Vyzeral byť.. Smutný?

,,Chceme vám poďakovať za každý jeden hlas, ktorý ste nám poslali. Tu je dôkaz o našej One Direction family. Milujeme vás, bez vás by sme neboli tam kde sme." Povedal Harry a hrane sa usmieval do kamery. Poskočilo mi srdce. Poznám ich krátko, ale naozaj mi títo piati debilkovia prirástli k srdcu.

,,A máme pre vás horúce novinky, rovno od chlapcov. Harry?"

,,Eh, vďaka. Mám novú priateľku." Usmial sa na ňu a ja som sa tešila za neho.

,,Ako sa volá?"

,,Nechceš vedieť nejako veľa?" Hrane sa zasmial a napokon odpovedal.

,,Volá sa Nadine." Usmial sa, tentokrát úprimne.

,,Gratulujem. Nadine tu nedávno bola, ale to ste spolu asi ešte neboli však?"

,,Aspoň o tom neviem." Zasmial sa a moderátorka s ním.

,,Čo ty Niall? Povieš nám o nej niečo?" Zastalo mi srdce. O nej? Videla som, že sa silene usmieva. Ten úsmev nebol pravý, nie taký ako ho poznám.

,,Prišla so mnou." Povedal a ja som na mieste zamrzla. Sadla si k nemu pekná, drobná brunetka. Nemohla som to ďalej pozerať. Vypla som televízor a ovládač som nahnevane hodila na gauč.

,,Čo ti ten ovládač urobil?" So smiechom povedal otec, ktorý, neviem kedy, stihol vojsť za mnou do obývačky.

,,Nič." Povedala som už kľudne a chcela som odísť do izby.

,,Luna?"

,,Hm?"

,,Môžem sa s tebou porozprávať?"

,,Uhm." Zakývala som hlavou na súhlas a sadla som si naspäť na pohovku.

,,Vieš. Ja a Jane sme tak rozmýšľali, vlastne nerozmýšľali. Ono sa to stalo."

,,O čom hovoríš?"

,,Jane je tehotná." Vypustil a ja som sa skoro udusila vlastnou slinou.

,,Čo prosím?" Doslova som vypískla a zdesene som sa postavila na nohy.

,,Nevieme ako sa to mohlo stať, ale stalo sa."

,,Fajn. A čo ja teraz s tým?" Zavrčala som. Bolo mi jedno, že mu tým ubližujem.

,,Bude nás viac, a ty si predsa už len dospelá. Tak nás napadlo, že by sme ti zaobstarali byt? Má to aj plusy. Nebudeš musieť bývať s nami, s Lokim a s malou. Budeš mať pokoj a svoj vlastný život. Dospelácky život. Porozmýšlaj o tom."

,,Vyhadzuješ ma?" Povedala som nečujne.

,,Nie! Necháp to zle, mala by si sa z toho tešiť nie?"

,,Máš pravdu. Teším sa. Ale nie na to, že budem bývať vo vlastnom, ale na to, že už nebude musieť stretávať teba aj s tvojom milovanou manželkou." Povedala som najviac nahnevaným tónom akým som dokázala a utekala som do svojej izby. Z pod postele som vytiahla kufor a začala som si do neho všetko hádzať. Čo práve robím? Ani sama neviem. Nechce ma tu, tak ja chcem odísť čo najskôr. Nahnevane som tričko s potlačou I'm happy hodila do kufra a pomaly som spadla na zadok. Všetko na mňa doľahlo. Otcovo konanie, verejné "prekvapenie" v televízi. Rukami som si objala kolená, rozplakala som sa. Prečo som sa ním nechala ovplyvniť? Celý čas, čo bol pri mne som si to neuvedomovala. Ale teraz, keď ma to sklamalo, poriadne sklamalo, som si to uvedomila. Nepáči sa mi. Zamilovala som sa do neho.